Divadelný aj filmový búrlivák a milovník múz
V auguste sme sa rozlúčili so skvelým človekom a s nezabudnuteľným hercom Ľubom PAULOVIČOM. Videli sme ho vo vyše stopäťdesiatich televíznych a vo viac ako pol stovke celovečerných filmov. Vytvoril množstvo divadelných, rozhlasových a filmových postáv. Martin Holý ho obsadil do filmu Noční jazdci (1980) a dal mu aj postavu princa Kazimíra v rozprávke Soľ nad zlato (1983), Štefan Uher ho uviedol vo filme Milky Zimkovej Pásla kone na betóne (1982), Marcel Dekanovský v televíznom filme Právom lásky (1984), Juraj Jakubisko vo filme Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý (1992). S Milkou Zimkovou sa stretol v pokračovaní Pásla kone na betóne (1995) v réžii Stanislava Párnického. Zahral si v hollywoodskom filme Peacemaker (1997) s hviezdami Georgeom Clooneym či Nicole Kidmanovou. S Jurajom Kukurom vytvoril skvelú dvojicu v televíznom seriáli Inšpektor Max (2018). Naposledy sa objavil v Jakubiskovej rozprávke Perinbaba a dva svety...
Počas prijímačiek na Vysokú školu múzických umení ho ovládla tréma. Predniesol smutnú báseň, zaspieval trúchlivú pieseň. Keď sa ho Mikuláš Huba opýtal: „Počuj, Paulovič, aký si ty človek. Si introvert alebo vieš byť nejaký živší?“ Keď odvetil: „Neviem!“ povedali mu „Dovidenia.“ Začal študovať na hotelovej škole. Dopočul sa, že na herectve robia dodatočné prijímacie pohovory a prihlásil sa znovu. Namiesto utrápeného „bolestína“ uvideli búrliváka. Urastený chlapík, plný citov a vášní, padol do oka Karolovi Zacharovi a jeho sen o herectve sa začal napĺňať. Ako študent si zahral v jeho inscenácii Herodes a Herodias. Uchvátila ho baladicky tragická atmosféra. Zachar, ktorý žil pre čisté divadlo, nemal rád podfuky ani kašírované veci, sa mu stal vzorom. Dostal od neho aj filmové postavy v Cikkerovej opere Juro Jánošík, ako aj v Suchoňovom opernom Svätoplukovi.
■ MARTINSKÉ ZAČIATKY
Mladý herec začal ako kurič na ľadoborci Kosťa Haluškin vo Vampilovovej hre Deň oddychu. To sa mu málilo. Uvažoval o štúdiu réžie na VŠMU. Režisér Ľubomír Vajdička mu dal postavu Shawovho Pekelníka a potom to bola séria hlavných postáv v Schillerových tragédiách Úklady a láska, Zbojníci.... až po titulnú postavu v Shafferovom Amadeovi. Martinské roky bral ako prínos. Keď hyperaktívny umelec zacítil, že sa v divadle nudí, začal režírovať. So súborom v Turanoch inscenoval Shakespearovo Skrotenie čertice. Jeho ochotníkov začali oceňovať na celoslovenských prehliadkach. Po štyroch rokoch s Lorcovou Plánkou vyhrali na Jiráskovom Hronove. Nasledovalo viacero inscenácií so súborom Dimitrovec v Topoľčanoch. V štúdiu martinského divadla uviedol hru Motýľom nikto nerozkáže, ktorú šesť rokov hrali na veľkom javisku. Neskôr ju režíroval aj v zvolenskom Divadle J. G. Tajovského, kde prežila päť sezón. V roku 1987 dostal príležitosť v SND v rozprávke Popoluška a princ. V Martine uviedol inscenáciu Predstavenie Hamleta v obci Dolná Mrduša, na Novej scéne rozprávku Radúz a Mahuliena a v Komárne Smrť Virginie Wolfovej. Na otázku: „Ako si mohol režírovať po maďarsky?“ Odvetil: „Pod ich textami som mal napísaný slovenský preklad. Herci po slovensky rozumeli a po maďarsky hrali. Bola to dobrá spolupráca.“
■ NA PRVEJ SCÉNE
Keď mu umelecký šéf Juraj Slezáček v roku 1984 ponúkol miesto v činohre SND, považoval to za veľkú česť. Obdivoval Machatu, Valacha, Filčíka, Dibarboru či Kráľovičovú. Ani sa mu nesnívalo, že by mohol patriť medzi nich. Debutoval v Solovičovej hre Zvon bez veže. Rád spomínal na spoluprácu s Emilom Horváthom v Caligulovi a Donovi Juanovi alebo láske ku geometrii. Dobre sa cítil v Solovičovej rozprávke pre dospelých Peter a Pavol. Po čase zistil, že sa divadlo mení. V debate sa mi zveril: „Po klenotoch, akými boli Budského réžie Čas tvojho žitia či Vojna a mier, nebolo ani stopy. Kolegovia frflali, ale keď bolo treba povedať, čo si myslia, zväčša boli ticho. Prekážali mi chudobnejšie tituly, ktoré reagovali na súčasnú situáciu a smerom k minulosti alebo budúcnosti nemali nijakú výpovednú hodnotu. O divadle začali rozhodovať ľudia, za ktorých spôsoby by sa nemusel hanbiť ani Shakespearov Jago. Asi mali pocit, že dostali SND do léna, že je len pre nich a ich žiakov. Stačilo im divácke zázemie, ktoré divadlo malo. Hnevalo ma, ako sa porátali s hereckými legendami činohry. Nedali im výpoveď, ale jednoducho ich prestali obsadzovať, aby v nich vytvorili pocit, že sú zbytoční. Keď Jozef Kroner čakával na manželku, ani neprišiel k vrátnici. Ostal stáť pri banke na druhej strane cesty. Tak odišli Pántik, Grúberová, Strnisková. Bolo mi z toho zle. Mal som pocit, že sa zo súboru vytratila úprimnosť. Vedenie divadla nezabojovalo ani za to, aby sa zachoval historický divadelný klub. To bolo miesto, kde sa ľudia stretali, vymieňali si názory. Klub býval súčasťou tvorivej atmosféry v divadle.“ Paulovič si nesmierne ctil zlatú hereckú generáciu v činohre SND. Národnú umelkyňu Máriu Kráľovičovú pri oslave jej deväťdesiatky vyniesol na javisko v náručí.
■ BLÍZKO SMRTI...
Režisér Andrej Lettrich mu dal postavu vo filme Otec (1981), kde sa holdovalo motorizmu. Tri mesiace trénoval na motorke v motokrosovej trati. Keď sa pustil strmým svahom končiacim hlbokou roklinou, zasekol sa mu plyn a nemohol brzdiť. Inštinktívne sa odrazil a skopŕcal po strmine. Motorka sa roztrieskala. Keby nevyskočil, asi by v tom filme hral niekto iný. Pre Ľuba bolo podstatné, že film získal druhú cenu na detskom filmovom festivale v španielskom Kichone. Pre svoje postavy a inscenácie urobil možné i nemožné, pričom vždy išiel až na doraz. Žil naplno, tvoril naplno a miloval naplno. Odmietal floskulu: „Nedá sa!“ Vždy našiel spôsob, ako to urobiť.
■ ČASY VZDORU
Bol presvedčený, že v národnom divadle by mali pôsobiť tí najlepší. Nespokojnosť cítil medzi mnohými. Zazlieval režisérom, že sa z neho neusilujú dostať to, čo v ňom je. Režiséra Mikulíka požiadal, aby ho preobsadil v hre sovietskeho autora Pozrite, kto prišiel. Viacerí frflali. Keď došlo na lámanie chleba, ostal sám. Jednému z režisérov povedal: „Je tu dosť talentovaných hercov. Neviem ako oni, ale ja nie som spokojný. V niektorých počinoch na nás nestačíte.“ V roku 1996 sa začalo hovoriť o zmene riaditeľa. Povedal si, že ak chce niečo zmeniť, musí byť pritom. Ohlásil sa u ministra a povedal: „Mám pocit, že v divadle je viac ako polovica ľudí nespokojných.“ Do činohry prenikli správy o jeho vymenovaní. Podaktorí ho obviňovali, že slúži vládnej garnitúre. On len videl, ako sa plytvá peniazmi, koľko je v divadle zbytočných ľudí, a chcel, aby sa veci pohli. V činohre zvolali aktív. Milka Vášáryová sa ho opýtala: „Ľubo, prosím vás, a vy by ste to vedeli?“ Odpovedal: „Vedel.“ Potom si na ňom vymohli sľub, že o jeho voľbe rozhodne aktív na začiatku novej sezóny.
■ PEKELNÉ MESIACE
Keď videl, ako jeho neprajníci presviedčajú nespokojných, povedal si, načo pomalé umieranie. Vymenovala ho inštitúcia, ktorá divadlo platí, preto by to mali akceptovať. Zatelefonoval na ministerstvo, že funkciu direktora berie, a jeho „priatelia“ urobili z neho trójskeho koňa ministra kultúry. Nechceli počuť, keď hovoril, že na politiku kašle, že chce zmeniť pomery v SND. Takto prežil tri pekelné mesiace. Na aktív nešiel. Súboru napísal list, že odchádza ako riaditeľ aj ako herec. Kolegom vysvetlil, ako sa s nimi manipuluje, a pritom ich oberajú o vlastný názor. Ďalšie vyhlásenie prečítal novinárom. Vybrali si z neho to, čo sa im hodilo. Dramaturg Porubjak, ktorý najviac intrigoval, aby ho nezvolili, sa farizejsky vyslovil v televízii: „Ako herec nemusel odchádzať, veď bol celkom dobrý.“ Na jeseň vypísali ďalší konkurz. Súbor si nominoval svojich. Ľubo si povedal, že im nedá pokoj. Porubjak dostal jeden hlas a Martin Huba dva. Na mozgových lídrov súboru to bolo žalostne málo. Do užšieho výberu sa dostali Juraj Slezáček a Emil Horváth. Komisia dala Slezáčkovi tri, Horváthovi dva a Ľubovi jeden hlas...
■ POD PUSTÝM HRADOM
V sezónach 1997 − 1998 a 2001 − 2002 pôsobil ako umelecký šéf v Divadle J. G. Tajovského vo Zvolene. Vyhovoval mu súbor nezaťažený veľkopanskými manierami. Naposledy tu skvele zrežíroval Williamsov Sklenený zverinec (2003) s hosťujúcou Idou Rapaičovou a Dušanom Cinkotom, kde sa prejavil jeho prirodzený cit pre divadlo. Na Novej scéne odprezentoval svoje režisérske umenie v spolupráci s hereckými dámami v inscenácii Najstaršie remeslo (2014). Vyštudovaný herec v rokoch 2006 až 2010 starostoval v rodných Prašiciach. Neskôr sa vrátil tam, kde patril, do činohry SND, kde vytvoril celý rad zaujímavých postáv, ktorý uzatvoril derniérou hry Milada Horáková s Vladenou Škorvagovou 7. júna 2023.
■ OŠIAĽ LÁSKY
Všade sa hovorilo o jeho romániku s herečkou Martou Sládečkovou. Povedal mi o ňom: „Kto takýto ošiaľ lásky nezažil, ten ho sotva pochopí. Po tejto skúsenosti oveľa lepšie rozumiem zničujúcim vášňam, v ktorých sa zmietajú postavy veľkej drámy.“ Nasledoval rozvod. S manželkou Martou sa nerozišiel v zlom. S dcérami Veronikou a Teréziou mal dobré vzťahy. S Veronikou si zarecitoval v Nedeľnej chvíľke poézie (1985), ako dieťa ju obsadil v Martine do muzikálu Cigáni idú do neba (1995), objavila sa v televíznych inscenáciách alebo vo filmoch, v ktorých hral alebo ich režíroval, napríklad v seriáli Panelák (2008), a spolu moderovali viaceré večierky a plesy. Neskôr prišla nová láska Helena. Narodila sa im dcérka Dominika. Žiaľ, dievčatko ostalo postihnuté. K dcérke na vozíčku aj na verejnosti prejavoval neuveriteľný vzťah. Živil nádej, že sa všetko obráti na lepšie. Televíznych divákov dojal k slzám, keď si spolu s dcérou Veronikou zaspieval starý hit Povedz mi otec, do ktorého zapojili aj Dominiku. S Dominikou ho vídali v Kostole Jána Pavla II., kde tak ako kedysi jeden z jeho vzorov Gustáv Valach, čítaval v nedeľu Slovo Božie. Poslednou hercovou láskou bola fotografka Lolla Fukari, ktorá stála pri ňom, kým neprehral boj s dlhotrvajúcom chorobou.
■ KAMARÁTSKA SPOMIENKA
S Ľubom som sa stretol na Divadelnej fakulte VŠMU. Priateľstvo pokračovalo. Býval častým hosťom v mojej psiarskej chatrči. V miestnej Cisárskej akadémii Marca Aurelia ho slávnostne promovali titulom DoktorHororuSkaza. Popíjali sme skvelé slovenské vína u dolnoorešianskeho vinára Karola Braniša. S kamarátmi sme šli „pokrstiť” krupinský amfiteáter menom dlhoročného priateľa Vilka Polónyiho. Ľubo vždy sugestívne prednášal ukážky z mojich knižiek, keď som ich uvádzal do života. Opustil nás vo veku sedemdesiatjeden rokov. Jeho večný optimizmus, nekonečná prajnosť a úsmev, s ktorým zbližoval všetkých okolo seba, nám budú veľmi chýbať!
Peter VALO − Foto: internet