Historici by sa nemali vyjadrovať jazykom politikov

thumbnail

Peter Mulík o dvoch zlomových udalostiach slovenských dejín. Historik Peter MULÍK sa zapojil do širokého kontextu tohtoročných výročí vzniku prvej Slovenskej republiky a Slovenského národného povstania úsilím o komplexný pohľad. Z toho vyplýval aj charakter otázok v osobitnom rozhovore pre matičný týždenník, v ktorom sa historik a člen vedenia Historického odboru Matice slovenskej usiluje zaujať aj stanovisko k stavu slovenskej historiografie.

  • Je samotný vznik, ako aj existencia prvej Slovenskej republiky už dostatočne objektívne spracovaná?

Historické spracovanie tejto témy slovenskými historikmi od roku 1945 sa dá rozdeliť podľa dobových okolností a podľa miesta, kde vznikali. Slovenský politický exil v zahraničí ho hodnotil jednoznačne pozitívne, niekedy až v oslavnom duchu, v línii imaginárnej kontinuity prvej Slovenskej republiky aj po roku 1945. Česko-slovenský politický exil (kde pôsobili aj niektorí Slováci) hodnotil túto tému prevažne negatívne – ako rozbitie Česko-Slovenska. Na Slovensku (resp. Česko-Slovensku) bola táto téma zaťažená od roku 1945 politickým tlakom, ktorý mal dvojaký charakter – výsledkom druhej svetovej vojny a obnovením Česko-Slovenska. Po prevzatí moci komunistami pribudol ďalší faktor – marxisticko-leninské kritériá posudzovania dejín (triedny a internacionálny prístup), ktorý neumožnil objektívne posúdiť ani dejinný priebeh vzniku Slovenského štátu a ani slovenský nacionalizmus ako pozitívny jav. Po roku 1989 sa v rámci odkrývania tabuizovaných tém začalo objektívnejšie hodnotiť aj obdobie 1939 ‒ 1945. Asi do polovice deväťdesiatych rokov 20. storočia sa rozvinula aj polemická diskusia na tieto témy. Žiaľ, väčšina bývalých marxistických historikov nezmenila veľmi ani terminológiu  a ani metodológiu prístupu k tejto téme. V posledných rokoch slovenskí historici dávajú pri posudzovaní tohto obdobia prednosť pohľadu externého pozorovateľa. To sa prejavuje aj v médiách, ovplyvňujúcich verejnosť.

  • Kľúčovým bodom hodnotení ešte aj dnes je otázka, či vznik Slovenského štátu bol prirodzeným vývojom, ku ktorému spela slovenská politická scéna, alebo to bol dôsledok najmä zahraničnopolitických otrasov a vznik štátu bol výsledkom tlaku veľmoci. Ako k tomu pristupujete?

Vznik štátu 14. marca 1939 bol spôsobený geopolitickými zmenami v Európe, najmä posilnením úlohy Nemecka. Slovenská štátnosť bola však vyústením dlhodobého úsilia slovenských elít o národnú emancipáciu Slovákov. Slovenské politické programy neobsahovali myšlienku samostatného štátu (žiadali politickú autonómiu), ale ho ani neodmietali. Politické okolnosti rozpadu Č-SR urýchlili tento vývoj a samostatný štát bol prirodzeným vyústením slovenského národno-emancipačného vývoja.  Hoci ide o relatívne krátke obdobie dejín 20. storočia, zrútenie dovtedajšieho poversailleského usporiadania umožnilo posuny štátnych hraníc a vznik viacerých nových štátov. Treba zdôrazniť, že vznik Slovenského štátu 14. marca 1939 nijako nesúvisí s druhou svetovou vojnou (tá sa začala až 1. septembra 1939), ale s pokusmi a s diplomatickými krokmi zabrániť vojne. Zdrojom napätia, podobne ako dnes, boli národnostné menšiny (najmä nemecká a maďarská), čo limitovalo aj autonómnu Slovenskú krajinu, ktorá vznikla v rámci vtedajšieho Česko-Slovenska a  2. novembra 1938 stratila juh svojho územia aj s druhým najväčším mestom Košice. V stave krajného ohrozenia Slovenska sa vtedajší reprezentanti Slovenska rozhodli pre štátnu samostatnosť, garantovanú Nemeckom. Nemecká politika a národnosocialistická ideológia vyvíjali intenzívny tlak na mladý štát, ktorého autoritatívny režim sa málo odlišoval od ostatných európskych štátov.

  • Po desaťročiach rôznych politických a ideologických tlakov a deformácií možno už hovoriť o tom, že sa z nich slovenská historiografia vymanila?

MulíkNie, nemožno. Interpretácia dejín druhej polovice 20. storočia je trvalo silne podmienená výsledkami druhej svetovej vojny. To platí všeobecne, ale na Slovensku zvlášť. Tie boli nielen politické, ale aj ideologické. Platí nepísaná zásada, že status quo, ktoré nastolili víťazi tejto vojny, je trvalo platná podmienka interpretácie dejín. Historik by mal byť oslobodený od tohto tlaku a skúmať iba faktografiu.

  • Možno prekonať čierno-biele videnia štrnásteho marca 1939 a prečo?

Slováci ako národný kolektív videli v samostatnom štáte, ktorý vznikol v októbri 1918, efektívnu možnosť národnej záchrany, a to napriek tomu, že jeho elity videli od začiatku riziká existencie tohto štátu (nezávisle od toho, aké politické postoje zastávali). Kvalitatívne však najväčším pozitívom novovzniknutej situácie bolo konštituovanie a rozvinutie idey samostatného slovenského národa, lebo v Česko-Slovenskej republike (1918 ‒ 1938) sa táto právna subjektivita stratila (v Uhorsku existovala v obmedzenej miere ako slovenská národnosť) a bola prekrytá ideológiou fiktívneho česko-slovenského národa. Toto vtedajšie zadefinovanie úplnej a nespochybniteľnej samostatnosti slovenského národa nebolo odvtedy už viac spochybnené (ani v povstaní, ani v Košickom vládnom programe a ani v období komunizmu).  Čierno-biele videnie týchto udalostí prekonáme postupne zrelým analytickým uvažovaním mladých učiteľov, právnikov, publicistov. Vidím to pozitívne.

  • V súvislosti so Slovenským štátom musíme hovoriť aj o ľudských právach, teda o ich brutálnom porušovaní, o tom, že sa prijímali rasové zákony, čo dodnes vplýva na hodnotenie a prístup odborníkov i laikov k tomuto obdobiu...        

Pod vplyvom mocenskej hegemónie nacistického Nemecka sa do Slovenskej republiky implantovala rasová ideológia, ktorá našla čiastočne podporu v slovenskom antisemitizme sociálneho pôvodu. Vyústilo to rasovou selekciou časti obyvateľstva a jeho deportáciami so smutne známym koncom. Toto evidentné porušenie ľudských práv sa pripisuje nielen kompetentným, ale i celému štátu, čo u časti neserióznych publicistov dokonca vyznieva tak, ako keby tento štát vznikol iba kvôli odsúdeniahodným rasovým opatreniam.

  • Je alebo zostal štrnásty marec 1938 v historickej pamäti Slovákov?

Zrážka dvoch totalitných ideológií ‒ nacizmu a komunizmu ‒ neumožnila Slovákom objektívne hodnotiť svoje dejiny ani po roku 1945. Ale Slovenský štát, resp. prvá Slovenská republika, je nesporne v historickej pamäti národa. Je tam však uchovaná v rozmanitých podobách. Iba časť populácie si uchováva tzv. rodinné vedomie – informáciu od prarodičov a  rodičov. Táto informácia väčšinou neobstojí v odbornej polemike, ale postoj týchto skupín obyvateľstva to nemení. Veľká časť populácie je formovaná „socialistickou“ školou a prvú slovenskú štátnosť vníma s rezervou. Najväčšia časť spoločnosti však nemá vyhranený názor na toto obdobie slovenských dejín. Je však prístupná logickej argumentácii historikov a politikov.

Slovenskí politici zaujímali ambivalentné postoje k tomuto úseku dejín. Aj vysokopostavení politici, ak nestáli na dogmatických česko-slovenských alebo kozmopolitných pozíciách,  v súkromí často vyjadrovali kladný vzťah k slovenskému  štátu, intuitívne vnímajúc, že išlo o „slovenskú vec“. Na verejnosti si však málokto dovolil vyjadriť sa aj kladne o rokoch 1938 ‒ 1945. Marginálne politické a strany (aj jedna parlamentná) sa občas k 14. marcu hlásili, ale nazdávam sa, že išlo o výrazne zdeformovaný obraz historickej reality.

  • Vychádzajúc z tohto pohľadu dá sa povedať, že termín „vojnová republika“, používaný v spravodajstve verejnoprávnych médií, nielen neobstojí, je i tendenčne zavádzajúci. Dejiny však pokračovali ďalším významným dátumom – je ním 29. august 1944. Je to už dostatočne spracovaná téma, bolo to prirodzené vyústenie domáceho vývoja alebo kľúčové boli zahraničnopolitické okolnosti, teda vývoj na frontoch druhej svetovej vojny?

SNP_slideSpracovanie tejto témy je pomerne rozsiahle. Existuje niekoľko monografií, edícií dokumentov a veľké množstvo štúdií. Napriek tomu nie je téma spracovaná komplexne. Dobrí vojenskí stratégovia správne predpokladali, že Nemecko vojnu prehrá, ale nerátali, že to bude trvať tak dlho. Politická rezistencia voči štátu na Slovensku zosilnela po zmenách na frontoch. Čechoslovakisticky orientovaní tvorcovia povstania však nepostrehli jednu podstatnú vec, že v tom satelitnom „nesuverénnom“ Slovenskom štáte došlo k dokonštituovaniu moderného slovenského národa, ktorý by sa bez tohto vojnového intermezza nebol dotvoril, ale pravdepodobne by bol v „československom politickom národe“ postupne zanikol.

Až od 6. októbra 1938, resp. 14. marca 1939 sa dá hovoriť o politickom slovenskom národe, ktorý nielen sám seba uznával, ale bol aj medzinárodne akceptovaný. Tento fakt už nezmenil ani koniec vojny (spojený so zánikom Slovenskej republiky), ani komunistický režim, ba tento veľavýznamný fakt právnej subjektivizácie slovenského národa, za ktorý vďačíme prvej Slovenskej republike (1939 ‒ 1945), bol predpokladom pre vznik česko-slovenskej federácie a samostatného štátu 1. januára 1993.

  • Vymanila sa slovenská historiografia z deformácií, ktoré boli spôsobené dlhoročnými politickými a ideologickými tlakmi?

Nevymanila sa, lebo aj historiografie veľkých národov (americká, ruská, britská, francúzska atď.) sú pri interpretácii dejín tohto obdobia stále ovplyvnené politickým hodnotením, nastoleným na konci druhej svetovej vojny. Ideológia víťazov vojny limituje aj historiografiu. Historici by sa nemali vyjadrovať jazykom politikov. Nevidno úsilie o objektivizáciu. Považujem za neprimerané a nesprávne viazať výklad dejín na výsledky druhej svetovej vojny. Nemožno trvalo deliť svet na „víťazov“, ktorí mali „pravdu“, a porazených, ktorí nemali „pravdu“, ba ani právo brániť sa. Žiaľ, obidve svetové vojny sa neskončili mierom medzi bojujúcimi stranami, ale diktátom jednej strany a pokorením druhej strany. To predtým v medzinárodnom práve nebolo. Aj porazený nestratil tvár. Tú zmenu spôsobila jednak nacistická ideológia, ale aj neadekvátna chuť na pomstu zo strany „víťazov“. V takých ničivých vojnách, aké boli v 20. storočí, niet víťazov a porazených ‒ sú len obete na obidvoch stranách. Tým treba vzdať pietu a netreba nikoho vyzdvihovať, že bol na správnej strane.

  • Malo Slovenské národné povstanie národno-emancipačný vplyv?

Bez akýchkoľvek pochybností je 29. august historická udalosť. Nie som si však taký istý, či by mal byť štátnym sviatkom, lebo v národno-emancipačnom vývoji Slovákov bol retardačným krokom. Štátoprávny vývoj Slovákov sa ním posunul pred 6. október 1938, keď sa dosiahla politická autonómia Slovenska. Aj keď 25. decembra 1943 opoziční predstavitelia politického spektra, ktorí sa v Slovenskej republike nepodieľali na riadení štátu, podpísali tzv. Vianočnú dohodu o vytvorení Slovenskej národnej rady, ktorá mala prevziať moc na Slovensku, v čase povstania nedeklarovali nijakú formu slovenskej štátnosti (ani federatívnu ako v komunistickej Juhoslávii), ale obnovenie unitaristickej Česko-Slovenskej republiky, kde nemali nikým trvalo garantované štátoprávne kompetencie pre Slovensko a Slovákov. Ani oni sami svoje vojenské aktivity od augusta do októbra 1944 neoznačili pomenovaním „slovenské“ povstanie (toto patetické pomenovanie dostalo povstanie až v povojnovej historiografii), aby neupadli do podozrenia, že sú slovenskí separatisti. Teda nie je pravda, že povstanie bolo iba proti režimu, lebo historicky sa dá jednoznačnej dokázať, že bolo aj proti slovenskému národno-emancipačnému smerovaniu k vlastnému štátu.

Čierno-biele videnie tohto obdobia dejín možno prekonať len za predpokladu, že politici, publicisti, intelektuáli a všetci tí, čo formujú mládež, objektivizujú svoj pohľad na dejiny a uznajú, že hlavným subjektom slovenských dejín je slovenský národ. V tom prípade uvidia dejiny inou optikou.

  • Položme si však dôležitú otázku – dostalo sa SNP do historickej pamäti národa a ako ju formovalo?

SNP je silne ukotvené v historickej pamäti národa. Desaťročia celý vzdelávací systém, kultúra (filmy, drámy, literárne diela, sochy, múzeá atď.) a politika úporne pretláčali túto udalosť do vedomia ľudí. Podoba SNP v historickej pamäti je patetická, neobjektívna, ale najmä rozporná s historickou realitou.

  • Možno odstrániť tento rozpor v historickom povedomí Slovákov ‒ rozpor, protichodnosť, ktorá vzniká interpretáciami 14. marca 1939  a 29. augusta 1944?

Tento trend je v poslednom čase dosť zreteľným úsilím častí slovenských elít. Usiloval sa o to v exile aj ideológ slovenskej štátnosti Štefan Polakovič. Zdá sa mi, že ide o dosť účelové a povrchné pokusy, ktorých motívom je „jednota národa“, resp. „jednotné historické myslenie“. Ucelené a zrozumiteľné historické vedomie u jednotlivca aj národa predpokladá, že na jednotlivé historické udalosti a aktérov dejín si spomína v určitom súlade, ktorý dáva vysvetlenie dejín jeho národa. Ak ten súlad chýba, je toto vedomie zmätočné, a to vysvetľuje aj nechuť Slovákov k vlastným dejinám.

 Zhováral sa Dušan D. KERNÝ ‒ Foto: archív SNN

 



1 Komentár

  • n. kohut

    ..... Ja, stači to, politiku len - sprevadzat ?!

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.