V službách prvého česko-slovenského prezidenta
Medzi významné moderné Slovenky, ktoré sa výrazne zapísali do slovenskej kultúry a vedy, ako aj do histórie česko-slovenských vzťahov i širšej slovanskej vzájomnosti počas búrlivého 20. storočia, patrila Anna HORÁKOVÁ-GAŠPARÍKOVÁ. Táto výnimočná žena často ako vedkyňa porovnávaná so svojou turčianskou rodáčkou a generačnou súpútničkou Helenou Turcerovou-Devečkovou sa venovala historickému výskumu, archívnictvu, folkloristike, literárnej, publicistickej a prekladateľskej činnosti. Osobitný význam majú jej spomienkové diela, týkajúce sa pôsobenia v prostredí prvého česko-slovenského prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka, s ktorým spojila svoje profesijné aktivity i jej mladšia sestra Želmíra Gašparíková. Anna bola Masarykovou archivárkou a tajomníčkou, Želmíra jeho knihovníčkou.
Slovenský historik František Bokes považoval Annu Horákovú-Gašparíkovú spoločne s Danielom Rapantom za najväčšie talenty našej mladej nastupujúcej medzivojnovej historiografie. Český historik Robert Kvaček prirovnal zasa jej spomienkové dielo U Masarykovcov k slávnym Hovorom s T. G. Masarykom, ktoré napísal svetoznámy český spisovateľ Karel Čapek.
■ V MARTINSKOM RODISKU
Anna Gašparíková sa narodila 28. októbra 1896 v Turčianskom Svätom Martine. Pochádzala z rodiny známeho slovenského národovca, kníhkupca, tlačiara, nakladateľa a spisovateľa Jozefa Gašparíka-Leštinského. Vyrastala spoločne so štyrmi súrodencami, z ktorých sa do slovenskej kultúry výrazne zapísala aj jej mladšia sestra Želmíra Gašparíková, jazykovedkyňa, knihovníčka a pedagogička, absolventka pražskej Karlovej univerzity a parížskej Sorbonny, ktorá pracovala ako biliotekárka v Matici slovenskej v Turčianskom Svätom Martine a neskôr v Masarykovej knižnici v Prahe. Na detstvo a dospievanie uprostred kníh v žičlivom rodinnom a spoločenskom prostredí martinského kultúrneho centra takto spomínala: „V kníhkupectve môjho otca, v ktorom som ja i moje sestry spoločne s našou matkou pracovali, som sa národne i sociálne uvedomovala; tam som formovala svoje životné plány; tam som sa zoznámila osobne i priateľsky so slovenskými kultúrnymi činiteľmi prvej polovice 20. storočia, i mnohými českými, poľskými, ruskými hosťami, ba i s anglickými a americkými návštevníkmi Martina. Tam som poznávala ľud z turčianskych dedín i z ďalších stolíc a poznala som i slovenský emigračný problém, lebo Slováci roztrúsení po celom USA u nás si knihy objednávali. Vplyv môjho ušľachtilého, inteligentného otca a praktickej i výtvarne nadanej matky cením si vysoko.“ Jozef Gašparík-Leštinský patril medzi elitu martinských národovcov, do ktorej patrili Pavol Mudroň, Svetozár Hurban Vajanský, Jozef Škultéty, Ambro Pietor, Ján Vanovič, Andrej Halaša, Elena Maróthy-Šoltésová, manželia Jozef Gregor Tajovský a Hana Gregorová i ďalšie osobnosti predprevratového i poprevratového Slovenska.
■ VŠESTRANNÁ ANGAŽOVANOSŤ
Anna Gašparíková navštevovala štvortriednu slovenskú ľudovú školu a po Apponyiho maďarizačných školských zákonoch maďarskú meštiansku školu (tzv. polgárku) v Turčianskom Svätom Martine, kde začala študovať na vyššej obchodnej škole. V stredoškolských štúdiách pokračovala na nemeckej obchodnej škole v sliezskom Tešíne. Od mladosti sa popri štúdiách angažovala v slovenskom národnom hnutí najmä ako aktivistka Živeny a ochotnícka herečka Slovenského spevokolu. Na margo svojho divadelného účinkovania s neskrývanou hrdosťou poznamenala: „Byť členom Spevokolu a hrať divadlo bolo práve takou národnou povinnosťou, ako verejné vystupovanie na politickom poli.“ V tejto činnosti pokračovala aj po československom prevrate od roka 1918 a od roka 1919 po oživotvorení Matice slovenskej bola činná aj v jej miestnom odbore v Turčianskom Svätom Martine. V rokoch 1923 až 1927 pôsobila ako tajomníčka pre literárnu činnosť v ústrednom výbore Živeny. Súčasne prejavovala záujem o svetovú, slovanskú, ruskú a slovenskú literatúru a históriu, venovala sa aj prekladateľskej činnosti, v roku 1921 jej knižne vyšli preklady klasických diel Alexandra Sergejeviča Puškina Piková dáma a Richarda Vossa Amata. Viacerými článkami a recenziami s tematikou martinského kultúrneho, literárneho a divadelného života sa prezentovala už od roka 1914 v slovenskej periodickej tlači, túžila stať sa spisovateľkou.
■ VZDELANOSTNÁ VÝBAVA
Anna Gašparíková, ktorá pracovala v rodinnej kníhkupeckej firme, maturovala ako súkromná žiačka v roku 1923 na učiteľskom ústave v Turčianskych Tepliciach a v roku 1924 aj na gymnáziu v Turčianskom Svätom Martine. Osobitne sa zaujímala o slovenské dejiny a cudzie jazyky, pričom slovom a písmom ovládala maďarčinu, nemčinu, ruštinu, francúzštinu a angličtinu. Takto vzdelanostne vyzbrojená už v zrelom ženskom veku v rokoch 1924 až 1928 študovala históriu a filológiu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, kde v roku 1928 získala doktorát filozofie po obhájení dizertačnej práce Uhorské povstanie na začiatku 18. storočia. Vo vyspelom českom kultúrnom prostredí nadviazala kontakt s profesorom Jaroslavom Vlčkom, ktorého poznala z návštev a zo študijných pobytov na Slovensku. Jaroslav Vlček, rodák z Banskej Bystrice a zať Viliama Paulinyho-Tótha, bol spoločne s Jozefom Škultétym od roka 1919 až do svojej smrti v roku 1930 aj úradujúcim správcom Matice slovenskej, preto sa často pracovne zdržiaval v Turčianskom Svätom Martine. O Vlčkových Dejinách slovenskej literatúry ešte z roka 1890 neskôr uznanlivo napísala: „Boli pre nás priekopnícke dielo. Podali prvý a v podstate správny obraz vlastnej minulosti ľuďom, odstrčeným od slovenskej školskej kultúry. Podal ich v peknej sugestívnej slovenčine! Martinské horlivé čitateľky, staršie i mladšie, čítali v nich ako v románe.“ Anna Gašparíková v rokoch 1929 až 1937 pôsobila ako správkyňa osobného archívu a literárna tajomníčka prvého česko-slovenského prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka v Prahe, Lánoch, Židlochoviciach a v Topoľčiankach. Masaryka i jeho rodinu osobne poznala z jeho prázdninových pobytov na ich letovisku v Bystričke pri Martine, aj ako protektora a štedrého mecéna Matice slovenskej. Za jej angažovaním do práce v archíve prezidentskej kancelárie stála Alica Masaryková, s ktorou už predtým Anna Gašparíková udržiavala priateľské a pracovné kontakty, najmä v Živene, kde spoločne organizovali školskú a vzdelávaciu činnosť slovenských žien.
■ V PREZIDENTSKEJ SLUŽBE
Počas služby u Masarykovcov sa dostala do centra česko-slovenského i európskeho kultúrnopolitického diania, čo sa odrazilo aj v jej publicistickej a literárnej práci. Na túto najvýznamnejšiu etapu svojho života spomína: „Sedemročný pobyt v rodine T. G. Masaryka usmernil moju prácu i povahu.“ Súčasne sa Anna Gašparíková naďalej venovala historickému výskumu a v roku 1930 vydala podnetnú monografiu Povstanie Rákócziho a Slovania. V nej sa osobitne sústredila na rokovania a vzťahy povstaleckého vodcu a sedmohradského kniežaťa Františka II. Rákociho s ruským cárom Petrom I. Veľkým. Monografiu pozitívne prijala slovenská, česká i maďarská historiografia, napríklad Ján Štefan Šikura sa o nej vyjadril: „Celý dej sa obmedzuje na krátku dobu, ale je neobyčajne zaujímavý a spletitý, veď krížia sa tu záujmy poľské, ruské, švédske a francúzske okrem vlastného boja rebelanta proti cisárovi. Autorka osobitne snuje nitky všelijakých diplomatických zákulisí a starostlivo skúma stanovisko slovanského živlu v Uhrách k povstaniu. Ľahko obracia pero a plynulý sloh spisovateľkin pôsobí, že i laik so záujmom začíta sa do tohto spisu, ktorý si zasluhuje plného ocenenia.“ Ešte viac Gašparíkovej prácu vyzdvihol František Bokes, ktorý nešetril slovami chvály: „Doktorská práca o Fraňovi II. Rákocim a jeho vzťahu k Slovanom sľubuje, že vedľa doktora Rapanta vstupuje do slovenskej historiografie pracovníčka nielen vysokých odborných kvalít, ale i pracovníčka, ktorá dejiny nebude pestovať len ako suchú vedu, ale i ako literárny prejav, prenikajúci do podstaty minulosti.“ V oblasti regionalistiky sa v roku 1934 prezentovala vlastivednou publikáciou Údolí Turce, ktorú ilustroval český výtvarník a grafik Karel Vik.
■ ŽIVOT V PRAHE
V roku 1936 sa Anna Gašparíková vydala za univerzitného profesora Jiřího Horáka, významného českého literárneho vedca, historika, slavistu, slovakistu, národopisca a folkloristu, a žila v Prahe. Jiřího Horáka poznala už od roka 1920 z jeho častých študijných pobytov v Turčianskom Svätom Martine a bližšie od univerzitných štúdií v Prahe, na ktorých bola jeho žiačkou, ale aj ako návštevníka a priateľa rodiny Masarykovcov. V roku 1939 po zániku druhej Česko-Slovenskej republiky, vyhlásení Protektorátu Čechy a Morava a po zatvorení českých vysokých škôl profesora Horáka prepustili zo zamestnania. V rokoch 1944 a 1945 ho väznili nacisti. V rokoch 1945 až 1948 Anna Horáková-Gašparíková sprevádzala svojho manžela Jiřího Horáka v rámci jeho diplomatickej misie v Moskve, kde pôsobil ako československý veľvyslanec v ZSSR. Do tejto funkcie ho delegovali na základe jeho rozhľadenosti o ruských dejinách i reáliách a medzinárodne akceptovanej slavistickej akríbie. Počas moskovského pobytu jej roku 1947 vyšla historická práca v slovenčine a angličtine Tisícročné Slovensko (Slovakia, Londýn, 1948) ako syntéza slovenských dejín. Zaoberala sa v nej národnou minulosťou od veľkomoravských čias cez uhorské obdobie až po československú štátnosť, lenže toto dielo negatívne ovplyvnili niektoré čechoslovakistické postoje autorky. Celkom však nesúhlasila s koncepciou slovenských dejín, ako ju ideologicky prezentoval český historik Václav Chaloupecký, neuznávajúci Slovákov ako samostatný národ, no považoval ich za imanentnú súčasť českého národa. Samotný Chaloupecký ocenil prácu Horákovej-Gašparíkovej Tisícročné Slovensko ako modernú a podľa neho najlepšiu syntézu slovenskej histórie, pričom musel vyzdvihnúť a priznať, že autorka „zalidnila teprve prázdnotu slovenských dějin a dala jim jejich skutečný a pravý obsah a smysl“. Po nástupe komunistického režimu Jiřího Horáka z veľvyslaneckej funkcie v Moskve odvolali a od roka 1949 opätovne pôsobil na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, kde od roka 1952 súčasne viedol Kabinet pre etnografiu a folkloristiku. V roku 1957 ho vymenovali za riaditeľa Ústavu pre etnografiu a folkloristiku Československej akadémie vied. Po návrate do Československa Anna Horáková-Gašparíková pracovala len príležitostne, externe učila slovenský jazyk a literatúru na Priemyselnej škole grafickej v Prahe. Naďalej sa intenzívne venovala literárnej činnosti. Prispela do základných kriticko-spomienkových zborníkov venovaných Pavlovi Országhovi Hviezdoslavovi, Jankovi Jesenskému a Jozefovi Gregorovi Tajovskému. Inak Hviezdoslava poznala z autopsie odmalička, keď ju otec Jozef Gašparík-Leštinský bral na výlety na rodnú Oravu do Dolného a Vyšného Kubína a Leštín. V roku 1959 edične pripravila preklad Hviezdoslavovho vrcholného diela Hájnikova žena do češtiny.
■ ZAUJATIE FOLKLÓROM
V záverečnej bádateľskej etape sa Anna Horáková-Gašparíková ťažiskovo sústredila na folkloristiku. V spolupráci s manželom Jiřím Horákom v roku 1956 zostavila zbierku Slovenské ľudové balady. So zaujatím upravovala a zostavovala výbery z Dobšinského slovenských ľudových rozprávok, ilustrované Ľudovítom Fullom, ktoré vyšli vo viacerých vydaniach (Slovenské rozprávky, 1961, 1968, 1970, 1971, 1972, 1975, 1976; Panna a drak, 1967; O dvanástich mesiačikoch, 1975). Jej úpravy Dobšinského slovenských ľudových rozprávok vysoko ocenil literárny historik a teoretik Viliam Marčok: „Chvályhodné je aj to, že zostavovateľka sa pri úpravách neuspokojila len s odstraňovaním jazykovej bariéry, ale sa pokúsila odstrániť aj kontextové chyby v kontextovom členení.“ Z češtiny do slovenčiny preložila rozprávkovú knižku Boženy Němcovej Kráľ času (1965, 1974, 1980), do ktorej napísala aj doslov. Z angličtiny roku 1971 preložila populárnu detskú knihu Mary Poppinsová od svetoznámej austrálsko-britskej spisovateľky Pamely Lyndon Traversovej.
■ KVÁDER Z ČIERNEJ ŽULY
Po manželovej smrti od roka 1975 žila Anna Horáková-Gašparíková v Martine, kde zomrela 23. februára 1987. Pochovali ju na Národnom cintoríne do rodinného hrobu vedľa viacerých blízkych príbuzných, pričom náhrobník vznikol podľa architektonického návrhu Otta Rothmayera z roka 1932. Tvorí ho vysoký kváder z čiernej žuly, na ktorého boku sú pozlátenými iniciálkami vpísané nacionálie pochovaných členov rodiny Gašparíkovcov. V tejto súvislosti treba poznamenať, že Anna Horáková-Gašparíková bola rovesníčkou, priateľkou i spolupracovníčkou českého architekta Otta Rothmayera, ktorý pracoval aj na viacerých architektonických projektoch zadaných prezidentom Masarykom na Pražskom hrade a v jeho letnom sídle na Lánskom zámku. Dom so záhradou na Moysesovej ulici v Martine manželia Horákovci testamentárne ako dlhodobí mecéni a podporovatelia odkázali Etnografickému ústavu Slovenského národného múzea, ktoré v ňom zriadilo a v súčasnosti prevádzkuje Múzeum Čechov na Slovensku, kde sa nachádza stála expozícia. Posmrtne Anne Gašparíkovej-Horákovej vyšlo v roku 1995 dokumentárne cenné memoárové dielo U Masarykovcov s podtitulom Spomienky osobnej archivárky T. G. Masaryka. Väčšiu časť z týchto spomienok preložil do češtiny Jaromír Smolek a v roku 1997 vydal v práci Z lánského denníku 1929 – 1937. Anna Horáková-Gašparíková v ňom prezentovala Masarykove názory, myšlienky, filozofické úvahy a postoje, no komentuje i rozličné udalosti, návštevy, audiencie, rozhovory a prezentuje svoj pohľad na prezidenta i osobnosti súvisiace s jeho oficiálnym pôsobením a povinnosťami; nahliada tiež do jeho súkromia a rodiny. Český vedec a publicista Pavel Kosatík v tejto súvislosti poznamenal, že „denníky Anny Horákovej sú spolu s Hovormi s T. G. Masarykom vynikajúcim prameňom na bližšie spoznanie osobnosti prvého prezidenta Československej republiky“. O živote a diele Anny Horákovej-Gašparíkovej existuje len niekoľko málo vedeckých štúdií od slovenských a českých historikov (Zora Frkáňová, Viera Gašparíková, Jarmila Gráfová, Eva Králiková, Pavel Kosatík, Pavol Parenička, Zdenka Sojková), zato máme o nej množstvo biografických článkov, heslá v encyklopedických prácach a početné nekrológy z dobovej periodickej tlače. Najpodrobnejšie monograficky jej životné, vedecké a spoločenské aktivity približuje dizertácia Hany Hrancovej nazvaná Osobnosť Anny Horákovej-Gašparíkovej v kontexte česko-slovenských kultúrnych vzťahov medzivojnového obdobia (2021), ktorá je doplnená aj o personálnu bibliografiu. Predstavuje preto najvýznamnejší prameň týkajúci sa tejto významnej Slovenky.
Pavol PARENIČKA
Foto: internet