Hle, človek opilý ‒ žádnemu  nemilý 

thumbnail

V Pruskom u barokového kráľa slovenskej vzdelanosti Hugolína GAVLOVIČA. Gavlovičove dni prilákali do obce Pruské na Považí ako každoročne aj minulý víkend množstvo návštevníkov. Z kedysi miestneho kultúrneho podujatia sa stal každoročný kultúrny festival s nadregionálnym významom. „Ujóóó, dajte mi na cigaretúúúú...“ Alebo: „Ujóóó, kúpte mi kávuuuu!“ Toto poznajú všetci okoloidúci, miestni i turisti. Alebo v novšej verzii: „Mladýýý páááán....“ Kedysi to bol starobinec pre osamotených dožívajúcich, dnes je to Centrum sociálnych služieb ‒ LÚČ Pruské, špecializované zariadenie poskytujúce sociálnu službu fyzickej osobe, ktorá má zdravotné postihnutie typu Alzheimerova choroba či schizofrénia. Alebo aj budova kláštora františkánov v komplexe s Kostolom svätého Juraja. Miesta, kde žil a pracoval Martin Hugolín Gavlovič ‒ páter františkán.

■ JAKUŠIC NA ZAČIATKU...

No vlastne aj na konci. Jeho pozostatky ležia v krypte v tesnej blízkosti kostola s priľahlým kláštorom, ktorý dodnes patrí františkánom. A v tom istom rade na čestnom mieste hrobky je aj hrobová doska s menom tunajšieho slávneho mnícha Martina Hugolína Gavloviča, skvostu nášho literárneho baroka, ale aj prvého z učiteľov a šíriteľov mravov, etiky, hygieny a usporiadaného rodinného života na našom území. Biskup Jakušic si určite zaslúži oveľa viac priestoru, ak už pre nič iné tak sa bez najmenších pochybností považuje za jedného z hlavných zakladateľov Užhorodskej únie, základu kresťanstva u nás, podliehajúceho Rímu a Vatikánu. Tentoraz nech nám pán biskup prepáči, o ňom až niekedy nabudúce. Alebo tiež aj o tom, že prvá bryndza na Slovensku sa balila a išla do predaja práve v tejto obci.

■ NA HRADE VRŠATEC

Keď sa pánom Vršatského hradu a celého panstva v roku 1640 stal Juraj Jakušič, tak mu veľmi záležalo na tom, aby na jeho panstve zanikol protestantizmus a poddaný ľud sa vrátil späť ku katolicizmu. Povolal preto do Pruského františkánov, aby vyvíjali rekatolizačnú činnosť. Jakušič pridelil františkánom pozemok, na ktorom postavili kláštor a kostol. Kostol vybudovali v štýle ranobarokovej architektúry podľa vzoru rímskeho kostola Najsvätejšieho mena Ježišovho pri Largo di Torre. Prvý raz sa v ňom konali bohoslužby v roku 1642. Kostol s bočnou Kaplnkou Bolestnej Panny Márie je spojovacou chodbou pripojený ku kláštoru. Zaujímavosťou je bočný oltár svätého Petra z Alkantary, kde je uprostred stĺpovej architektúry obraz svätca a pod ním relikviár s ostatkami svätca. Kostol má celkovo päť oltárov, pričom na prvom je sv. Juraj, na druhom sv. František Serafínsky, na treťom Anton Paduánsky, na štvrtom sv. Peter z Alkantary a posledný oltár je v krížovej chodbe mimo kostola a je zasvätený Svätému krížu.

V kostole sa nachádzajú až dva organy, pričom druhý je v hlavnom oltári nad oltárnym obrazom. Ide o mimoriadne zaujímavý nástroj, s veľkou pravdepodobnosťou jeho autorstvo možno pripísať kremnickému výrobcovi organov Izákovi Roglmayrovi. Bohato zdobené píšťaly či vyrezávané čelá dlhších manuálových klávesov svedčia o veľmi starom pôvode. Ide o jeden z najvzácnejších organov na Slovensku, lenže jeho žalostný technický stav v súčasnosti si priam žiada finančne náročné zreštaurovanie. 

■ FRANTIŠKÁNSKA PROSTOTA

V druhej polovici 17. storočia pri kostole vyrástol kláštor, ktorý sa vyznačoval veľkou jednoduchosťou po stavebnej i ornamentálnej stránke. Osadenstvo františkánskych kláštorov zväčša tvorili pátri a frátri. Pátri boli vysvätení kňazi a pôsobili ako kazatelia, správcovia fár, učili v školách, prípadne sa venovali misijnej činnosti. Frátri neboli kňazmi, ale zložili potrebný kláštorný sľub. Venovali sa najmä fyzickej práci a hospodárskej činnosti ako remeselníci, kuchári, krajčíri a zbierali pre kláštor milodary. V roku 1950 došlo k potupnej likvidácii kláštorov všetkých druhov. Budova kláštora tak bola prechodne určená pre robotníkov ako ubytovňa. Kostol dostal do správy miestny rímskokatolícky farský úrad v Pruskom. Okolo roka 1957 bol kláštor zmodernizovaný a upravený na nové využitie ako domov dôchodcov. V roku 2005 bola podpísaná zmluva medzi obcou Pruské a rehoľou františkánov o postupnej revitalizácii rehole v Pruskom. Zmluva obsahovala aj ospravedlnenie občanov obce za bezprávie, ktoré sa dostalo františkánom počas rušenia reholí. O úsilí obnoviť rehoľu bol informovaný aj Svätý Otec Ján Pavol II., ktorý tomuto zámeru požehnal v liste starostovi obce začiatkom januára 2004. 

■ KEĎ SA POVIE HUGOLÍN

Áno, vtedy vždy prichádza úsmev. Aj keď počas každoročných osláv a spomínania na tohto mnícha neraz do „jeho“ kostola i kláštora práve za ním a jeho odkazom zavítali aj také podujatia ako letná škola Studia academica Slovaca. V jej rámci Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave ponúka zahraničným záujemcom už od roka 1965 poznávanie slovenčiny, Slovenska a jeho dejín, najmä literárnych. Na jej úspešnú históriu nadviazalo Metodické centrum SAS, ktoré sa v roku 2006 pretransformovalo na SAS ‒ centrum pre slovenčinu ako cudzí jazyk. Za takmer polstoročie svojej existencie sa SAS obsahovo i metodicky vyprofilovalo a stalo sa uznávanou a vyhľadávanou inštitúciou, ktorú absolvovalo takmer šesťtisíc zahraničných záujemcov o slovenský jazyk, kultúru a slovenské reálie z vyše pol stovky štátov sveta. Práve na pôde Studia Academica Slovaca boli položené základy vedeckého opisu a didaktiky slovenčiny ako cudzieho jazyka a zásluhou jeho spolupracovníkov vznikli prvé učebnice a príručky slovenčiny pre cudzincov. Vzhľadom na svoju bohatú tradíciu a skúsenosti v súčasnosti pôsobí SAS ako koordinačné a informačné centrum s celoslovenskou a exteritoriálnou pôsobnosťou. 

■ POVAŽSKÝ GORAL

Páter Hugolín Martin Gavlovič, OFM,  sa narodil 11. novembra 1712 v poľskom Čiernom Dunajci. Zomrel 4. júna 1787 v Horovciach, pár kilometrov od Pruského, kde je s úctou a pietou pochovaný. Každoročne na neho spomínajú obyvatelia obce, všetky generácie, prekvapivo aj tá najmladšia. Dokonca aj miestna základná škola nesie jeho meno. Práve počas uplynulého víkendu sa uskutočnilo každoročné Gavlovičovo Pruské, ktorého program na námestie priláka počas troch dní aj niekoľko tisíc ľudí. Mať osemsto divákov na predstavení nie je nič výnimočné.

V roku 1733 vstúpil do Salvatoriánskej provincie františkánskej rehole v Hlohovci a prijal rehoľné meno Hugolín. Príslušníkom komunity kláštora v Pruskom ostal až do konca života. Okolnosť, že ho provinciálne predstavenstvo ponechalo celých štyridsaťtri rokov v jednom pôsobisku, súvisí podľa všetkého s jeho dlhotrvajúcou pľúcnou chorobou.

Počas letných mesiacov sa Gavlovič liečil na salašoch pruštianskeho panstva Kőnigseggovcov. V kláštornej kronike v Pruskom je poznamenané, že páter Hugolín Gavlovič bol každému milý a všetkými milovaný, ozajstný nasledovník sv. Františka, a hoci bol chorý, vynikal ako neúnavný a horlivý robotník vo vinici Pánovej. Bez týchto vlastnosti by nebol mohol napísať toľko kníh, ktoré sú dnes známe. Bol jednou z výrazných osobností františkánskej rehole, ktoré sa najmä v druhej polovici 18. storočia významne podieľali na formovaní slovenskej barokovej kultúry a myslenia. Otázku autorstva a skutočného rozsahu jeho diela sa však dodnes nepodarilo objasniť s definitívnou platnosťou. Z jeho rozsiahleho diela, sústredeného na mravnú nápravu a duchovné zušľachťovanie osobnosti i spoločenstva, sa vynímajú najmä dve monumentálne veršované skladby ‒ Valaská škola mravúv stodola a Škola kresťanská, ktoré venoval členom tretieho františkánskeho rádu.

■ VALASKÁ ŠKOLA...

Mravov stodola. Gavlovič ju zložil v roku 1755, keď sa neďaleko Pruského v horách pod Vršatcom liečil z pľúcneho neduhu. Stýkal sa tam s jednoduchými pastiermi a roľníckym ľudom. Zo vzájomných rozhovorov a z poučovaní vzniklo obsiahle veršované dielo, ktoré pozostáva z 1298 básní. Gavlovič v ňom zhrnul množstvo mravných naučení a praktických rád pre najrozličnejšie životné okolnosti. Týkajú sa tak náboženských, ako aj občianskych a spoločenských zásad. Vo Valaskej škole výrazne vyniká Gavlovičovo sociálne cítenie. Má súcit s biedou vrchnosťami utláčaného sedliackeho ľudu. Z toho nutne vyplýval aj jeho odpor a kritika nespravodlivých pánov i boháčov. Pritom mnohé pravdy a rady podával svojsky, vtipným slohom a štýlom, popretkávaným obrazmi, príkladmi, porekadlami, bájkami a pod. Valaská škola bola akoby kresťanská výchovoveda a mravouka.

Františkáni nikdy nevideli zmysel života v hromadení majetku. Preto patria medzi hmotne najchudobnejšie cirkevné spoločenstvá. Hoci duchovným odkazom prebohaté. V ére, keď sa obrazne zaoberáme tým, že banány majú byť rovné, a nie krivé, a že jeden zločinec v rámci ľudských práv musí mať taký a onaký žalársky životný štandard, prichádzajú z Bruselu signály, že ani sociálna práca s odkázanými v infraštruktúrou nevyhovujúcich objektoch nebude dlho možná. Kláštor v Pruskom tak pravdepodobne spustne. Jeho majitelia ‒ františkáni ‒ na rekonštrukciu a obnovu určite zdroje nemajú. Navyše pamiatkari sa desia vízie, že by sa jeho vnútorné priestory mali prebudovať na požiadavky akýchsi „euronoriem“ a stratili by tak svoju historickú hodnotu. Obec tiež nedokáže sama pohnúť s niečím takým nákladným. A tak ‒ zostáva sa iba nádejať, že zvíťazí racionálny rozum a odkaz baroka na Slovensku zostane aj v Pruskom prítomný aj pre ďalšie generácie.

■ VSTÁVANIE Z POPOLA

V prekrásnom kraji na podhorí Bielych Karpát, pár kilometrov pod majestátnym Vršatským skalným bralom, ktoré vidieť z diaľnice, iba štyri kilometre od bájnej Ilavy, leží obec Pruské. Kedysi stredisková, dnes dvíhajúca sa ako Fénix z popola. Jedna z mála obcí na Slovensku, v ktorej mladé rodiny zostávajú. Pošta, bankomat, kultúrny dom, zdravotné stredisko, viaceré reštaurácie, zopár obchodov, stavebniny, záhradné centrum, obecné služby. K tomu materská škola, základná škola, stredná škola a množstvo historických pamiatok. Čoraz viac turistov podniká z námestia v Pruskom cyklovýlety do prekrásnej prírody či turistické vychádzky na vrcholky Bielych Karpát. Je to miesto, kde sa dá žiť. Pri troche pomoci zo strany mocných a bohatých by sa tu veľa zachránilo aj z minulosti ‒ pre ďalšie generácie. Dnešní dôchodcovia si ešte spomínajú na barbarsky rozhádzané Gavlovičove pozostatky po pozemku kláštora v čase, keď ho boľševici likvidovali. Dnes mních Hugolín odpočíva v dôstojnej hrobke pod svojím kostolom vo svojom Pruskom, medzi svojimi obyčajnými ľuďmi, ktorí ho majú a zdá sa, ešte dlho budú mať stále radi.

Text a foto: Ivan BROŽÍK



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.