Ráno 16. februára zapínam rádio. Podľa ministra vojny Naďa, štátneho tajomníka zahraničia Klusa a Denníka N sa mala začať v Európe vojna. Americký dedo predsa tvrdil, že Rusi napadnú Ukrajinu, veď mal hodnoverné informácie svojich tajných služieb, že ruské tanky sa budú presúvať po zamrznutých pláňach Ukrajiny ku Kyjevu ešte počas zimnej olympiády v Číne. A tu zrazu ticho – mladí slovenskí hokejisti hrajú bez bázne, porážajú vysoko favorizovaných amerických boys, v Pekingu sa jazdí alpská kombinácia žien, Merčiak nenadáva, komentuje s vervou tak ako predtým...
Otváram okno, či nezačujem hluk ťažkých bombardérov NATO, tak ako vtedy, keď v roku 1999 prelietali nad našimi hlavami bombardovať Belehrad. Opäť ticho – vojna mešká. CIA sa zas dramaticky mýli, tak ako v Iraku, kde videla zbrane hromadného ničenia, tak ako v Afganistane, kde veštila víťazstvo nad Talibanom? Mýli sa aj dnes, keď vidí ozbrojeného Rusa na každom rohu? Pomaly tíchne mediálna propaganda vojny, akurát u Hríba Pod lampou sa Sašovi Dulebovi sníva o hrozbe ďalšej anexie ukrajinského územia prezidentom Putinom. Ten Duleba, nepriateľ Ruska a zástanca Ukrajiny, má vlastne šťastie, že žije na Slovensku, kde môže smelo povedať, že je Rusín, lebo keby žil, Boh uchovaj, v súčasnom nacionalistickom režime na Ukrajine, nemohol by sa priznať k svojej národnosti – tam rusínsky národ neexistuje. Len ukrajinský.
Na našom mierumilovnom Slovensku panuje zvláštna atmosféra. Na vojnu väčšina národa neverí, ale ľahostajne toleruje vojnovú hystériu vlády, mlčky sleduje šialené rusofóbne výlevy koaličných poslancov a ministrov po slovenských televíznych kanáloch. Krúpa, Baránik, Osuský, ale aj „kalibrovaná jednotka múdrosti“ Remišová a politické zombie Mikloš a Dzurinda sú jednoducho nezdolateľní.
Minister zahraničných vecí Ivan Korčok vie, čo sa patrí. Tak ako Američania a mnohé krajiny NATO stiahol z Kyjeva nadbytočných diplomatov aj s rodinami, aby sa, nedajbože, nestali terčom ruských rakiet stredného doletu S-400. Vojna zacielená na Rusko sa v hlavách amerických jastrabov preklápa do reality horúčkovitého vyzbrojovania Ukrajiny. Na hraniciach s Doneckou a Luhanskou republikou sa sústreďujú mnohopočetné ukrajinské bojové jednotky. Lebo tam by sa malo bojovať. Pentagón dodáva pre ukrajinské prápory raketové komplety FGM-148 Javelin, Česko klasickú muníciu do kanónov kalibra 150 mm, Slovensko poskytne odmínovacie systémy Božena a iný materiál za 1,7 milióna eura. Symbolické zrnká do vojnového mlyna pridáva aj prezidentka Zuzana Čaputová. Svoju rezidentúru v Grasalkovičovom paláci osvietila farbami ukrajinskej zástavy. Aby bolo jasné, ako treba vysvietiť temné bratislavské noci a na akej strane budú zvádzať vzdušné boje americké útočné stíhačky F-16. Letiská v Kuchyni a na Sliači sú pripravené.
Demokratická diskusia na aktuálne témy smerovania Slovenska je z verejného priestoru vylúčená. Existuje len jedna pravda. Brusel a Washington obviňujú Putina z eskalácie napätia na východe Ukrajiny, z nedodržiavania Minských dohôd. O tom, že Ukrajina tieto dohody vypovedala, že ukrajinské ozbrojené sily vstupujú do demilitarizovaného pásma na pomedzí Donecka a Luhanska, sa nehovorí. Nikde sa nepíše o fingovaných náletoch amerických bombardérov B-1 a ukrajinských stíhačiek na ruské ciele, nikde nie je ani zmienka o preletoch
nemeckých bezpilotných lietadiel nad Krymom, nediskutuje sa o postupnom obsadzovaní priestoru od Pobaltia po Čierne more jednotkami NATO. Sklady amerických zbraní sú v Nórsku, Lotyšsku, Litve a Poľsku, americké základne s tisíckami dislokovaných vojakov sú v Albánsku, Bulharsku a Rumunsku.
Otázka, na ktorú si musí dať odpoveď každý rusofób, je jednoduchá: Čo by Rusko získalo obsadením Ukrajiny? Nezískalo by nič, iba by sa dostalo do ťažkých problémov. Ak nehovoríme o sankciách Západu, tak medzi inými ťažkosťami by museli saturovať potreby hladujúcej Ukrajiny. Putin nie je mechom udretý, vojenský potenciál Ruska je osemnásť- až dvadsaťkrát nižší ako potenciál mohutne vyzbrojených Spojených štátov. Ako je to vlastne – kto chce vojnu v Európe? Kto drží prst na (s)púšti?
Ľudovít ŠTEVKO