Keď je mesto v júni biele ako v tuhej zime. Rijeka v chorvátskej Prímorsko-goranskokotoranskej župe je jedno z najdôležitejších prístavných miest – a nielen na Jadrane. Nečudo, že práve tam koncom júna v rámci prehlbovania hospodárskych kontaktov a hľadania nových možností na spoluprácu smerovali kroky predstaviteľov našej zastupiteľskej misie v Záhrebe, veľvyslanca Juraja Priputena a ekonomických diplomatov, ale aj reprezentantov Žilinského samosprávneho kraja, ktorí tu hľadali konkrétnu náplň na imperatívy ekonomických výziev súčasnosti. Diplomatické a hospodárske kontakty a rokovania málokedy nedopĺňa aj spoločenský program. Popri prehliadke nového letiskového terminálu v ňom tentoraz dominovala najmä vernisáž výstavy Apoštoli Slovanov v Štátnom archíve v Rijeke, ktorej výtvarnú časť tvorili diela členov Umeleckej besedy slovenskej. Na jej úspešnom uvedení sa výraznou mierou podieľali aj agilní miestni matičiari, ktorých vedie Miroslava GRŽINIČOVÁ.
- V našom týždenníku sa k matičnej organizácii v Rijeke takmer vždy pridáva prívlastok aktívna. Pochvalné prívlastky zaznievali aj vlani, keď ste si pripomínali dvadsiate výročie činnosti a my sme uverejnili bilančný článok o vašich rôznorodých aktivitách, ktorými ste v našom krajanskom zahraničí na seba celkom oprávnene upozornili. A opäť máme možnosť stretnúť sa a bez zveličovania konštatovať, že ste opäť zabodovali...
Veru, dobre mi padlo, keď na prijatí slovenských predstaviteľov županom prímorského regiónu Zlatkom Komadinom a starostom Rijeky Vojkom Obersnelom zaznelo, že naša matičná organizácia sa výrazne zapisuje do kultúrneho života nielen v Rijeke, v župe, ale aj v širších chorvátskych dimenziách. A pokiaľ ide o spomínanú vernisáž a výstavu, urobili sme, čo bolo v našich silách. Pomohli sme pri inštalovaní, naša spevácka skupina Slovenka účinkovala na jej otvorení, pripravili sme pohostenie pre návštevníkov a sami sa potešili z pekných obrazov a zo sôch slovenských umelcov. O to radšej sme ich potom niektorých privítali medzi sebou v našich matičných priestoroch na Korze.
- Korzo, najrušnejšiu promenádu Rijeky, po tieto dni zaplnili vynachádzavé reklamné pútače ‒ skutočné plachetnice ‒ s názvami jednotlivých oblastí Prímorsko-gorankokotoranskej župy, ktoré napovedajú, že tradičné Dni mora sú za dverami a s nimi začiatok letnej turistickej sezóny. Využívate aj vy túto hlavnú tepnu na svoje zviditeľnenie?
Nie až tak veľkolepo, ale aj my využívame Korzo na propagáciu našej činnosti. Práve tu
sa odohráva koncom augusta väčšina trojdňového programu Dní slovenskej kultúry, kde vystupujú naše súbory, speváci, predstavujú sa naši amatérski výtvarníci, propagujeme naše aktivity, ale aj gastronómiu, osvetu a tradície i súčasnosť Slovenska, keďže podujatie je spojené s pripomenutím si pamiatky Milana Rastislava Štefánika aj prijatia Ústavy SR.
- Koľko Slovákov žije v tomto regióne a koľkí sa aktívne zapájajú do práce v Matici?
Podľa oficiálnej štatistiky žije v Rijeke pol stovky Slovákov, v celej župe stodvadsaťsedem. Bohužiaľ, k nám do Matice prichádza okolo dvadsať Slovákov, čo sú aktívni. Cestu si k nám nachádzajú aj domáci Chorváti. Netrápi nás ani tak počet ako skutočnosť, že sú to väčšinou ľudia nad päťdesiat rokov a vyše, naše rady by sa mali výraznejšie omladiť. Mladých potrebujeme ako soľ. Pre deti Sloveniek napríklad už dlhšie pripravujeme popularizačný kurz Po slovensky odmalička, lebo zachovať si reč je v tomto prostredí asi to najdôležitejšie.
- No, videli sme tunajšiu mládež a málokde vo svete sa vie tak bujaro radovať. Veď mesto je celé biele, akoby ho zrazu zasypal sneh, a plné aj iných nevábnych stôp a špiny po sprievodoch budúcich maturantov, ktorí začiatok akademického týždňa vítali naozaj nespútanou veselosťou a nevídaným bengálom...
Rozlúčku so školou vnímajú skutočne svojsky. Celí pomaľovaní sa polievajú kadečím a posypávajú múkou. Ulice mesta sa zmenia na mazľavú kašu a nielen na schodoch, ktorých je v meste požehnane, si treba dávať pozor, aby nedošlo k úrazu a zlomeninám. Upratovacie čaty túto „zimnú premenu“ potom zmývajú cisternami a hadicami, ale treba povedať, že to zvládnu pomerne rýchlo. Čo asi my starší nezvládame, je fakt, že mládež pri tejto zábave je neraz akoby spustená z reťaze a dosť pri tom aj konzumuje alkohol, nad čím privierame oči. A to by sme nemali dovoliť...
- Tak teda spomeňte to, na čo ste hrdí.
Hrdí sme na to, čo sme dosiahli v tomto prostredí, a dúfam, že v tom budeme môcť pokračovať a našu činnosť rozvíjať. Naozaj to nie je ľahké. A nielen preto, že sme ako chudobná fara – bez peňazí a bez prostriedkov. Že väčšinu aktivít robíme za svoje. Máme síce priestory na Korze, ale tie, čo sme mali predtým, boli, zdá sa, vyhovujúcejšie. Dakto by oponoval, čo chcete, veď ste v samom srdci mesta... Ale tu napríklad nemôžu naši folkloristi nacvičovať – na hluk sa potom sťažujú naši susedia. Museli sme im na nácvik nájsť iné miesto. A to nás onedlho v Rijeke čaká Etnoprehliadka, prehliadka Zväzu Slovákov, spomínané Dni kultúry, Kovačický október, jarmok v Békešskej Čabe...
- Takže si neoddýchnete?
Ako? Len čo sa blíži leto, ľudia už čakajú, pýtajú sa na program, ktorý pripravíme.
- Čo je jeho najväčším magnetom?
Slovensko.
Zhováral sa Emil SEMANCO ‒ Foto: autor