Costinești je, vlastne bola, malá dedinka neďaleko prístavu Konstanca na brehu Čierneho mora. Do roku 1968 ju miestni nazývali pôvodným menom – Libertatea. Bol to úplne bežný prázdninový deň. Deti s rodičmi na pláži, v miernych strieborných vlnách, kúpaliskový hluk miešaný s vôňou soli. Iba tí dospelí sa zrazu na pláži začali zhlukovať okolo jedného tranzistoráku, z ktorého sa nahlas po pláži rozliehalo vysielanie Československého rozhlasu na dlhých vlnách. „Občania, zachovajte pokoj!“ znela výzva Alexandra Dubčeka aj pri mori, kde sa po chvíli smiali už iba čajky. Nemci, Francúzi, Česi, Slováci, Rumuni ‒ všetci v úžase stáli, prekladali si znenie správy navzájom: V Československu je vojna, Československo napadli tanky, v Prahe a v Bratislave sa strieľa, sú tam mŕtvi. Od tej chvíle Rumuni od Čechov a Slovákov nevzali ani jedno bani – niečo ako náš vtedajší halier. V obchode, na benzínovej pumpe, v kempingu..., zrazu sme sa stali vojnoví utečenci. Vojnoví utečenci počas dovolenky. Rodičia horúčkovito balili, musíme domov! Ibaže – ako, kadiaľ? Rozhlas informoval, hranice sú uzavreté. Iní to vzali cez Juhosláviu – navždy – do USA, Kanady alebo aspoň do Rakúska. Aj s deťmi, s ktorými sme si ešte predpoludním stavali na pláži v Costinești hrady z mokrého piesku. Naši rozhodli: skúsime to domov cez Nadlak. Tam žijú naši Slováci, hádam pomôžu. Do slovenskej dedinky v Rumunsku sme dorazili v noci. Pred každou vtedy ‒ a tam prirodzene chudobnou chalupou ‒ stálo jedno alebo dve autá s poznávacou značkou CS. Ktosi nám volal: „Choďte tam, tam ešte majú postele.“ Na večeru bola paradajková polievka a desiatky natvrdo uvarených vajíčok. Nezabudnem ani po takmer pol storočí a nezabudnem do smrti. Neviem, ako sa volali domáci. A ráno zas vajíčka. Vďaka vám, naši rumunskí Slováci!
Potom cesta cez Maďarsko po Šahy. Ale ako ich nájsť? U nás boli povyvracané všetky smerové tabule. Po troch dňoch sme boli doma, v Bratislave na Pražskej ulici, po ktorej v noci hučali tanky – „spojenecké“ – s výnimkou rumunských. Pokus o socializmus s ľudskou tvárou sa skončil. Prekážala práve tá ľudskosť. Stratila sa na veľmi dlhé roky, trúfam si povedať, stratila sa navždy. Minimálne z politiky či z politík, ktoré tu odvtedy experimentovali s celým národom, rozhodnuté za každú cenu vnútiť mu dobro podľa vlastných predstáv a v mene vlastných záujmov.
Odvtedy často spomínam na hrady z piesku na prímorskej pláži v roku 1968. Už dávno ich nestaviam. Začali sa s nimi hrať iní. Začali si stavať iné hrady. V tej skromnejšej ére, počas normalizácie, si svoje hrady postavili všetci tí, ktorí vymenili ľudskosť, a najmä ľudskú tvár pre všetkých za moc, peniaze, blahobyt iba pre niekoho. Iba pre vyvolených. Samovyvolených. A ich deti a deti ich detí – vidíme to dodnes. A najmä zažívame... Iba na krátky čas po prevrate v roku 1989 mali strach o svoje stoličky, o svoje posty, o svoje zhmotnenia sna o šťastí. Ako z panoptika predstrčili pred seba vybrané osobnosti dejov, ktoré nie celkom vidomá história nazvala Pražskou jarou. Veď čo, na Slovensku bola vtedy zima? Nuž a samotná normalizácia sa nám vracia periodicky bez ohľadu na obdobie, v ktorom práve žijeme. Nepretržite, najmä v médiách, sú iba tí ‒ naši ‒, ktorým „možno dôverovať“, iba tí, ktorí nepoznajú, ale hlásajú pravdu, iba tí, ktorí sú nastrčenými figúrkami. Už ani nerátam, kto a kedy našu krajinu obsadil. Ani to rádio, v ktorom som neskôr pracoval a pre prítomnosť vlastného názoru som bol z neho vyhodený tými, čo sa vyhlásili za samozvaných zástavníkov demokracie, nepočúvam. Naše Slovensko od roku 1968 obsadilo už množstvo armád. Je pravda, že iba v tej v roku 1968 boli tanky, delá a samopaly. Ale aj v tých ďalších sa likvidovalo a likviduje, odstreľovalo, ničili sa ľudské osudy, vyhadzovalo sa z práce. August 1968 sa totiž ešte neskončil. Je to iba prerušená pieseň. Nenaplnený sen. Presne taký, neustále sa vracajúci ako v tom geniálnom rovnomennom filme. Od leta 1968 sa cítim ako učiteľ Michal Zvara. Nie síce na pláži pri mori, ale v triede, v ktorej je práve hodina spevu. Mierovú idylku narušuje hukot lietadiel a poštár bez nohy, ktorý mi podáva povolávací rozkaz do armády. Návrat z tohto frontu je, žiaľ, v nedohľadne.
Ivan BROŽÍK