Hrmotanie bankového pádu ešte celkom nedoznelo

thumbnail

SVET FINANCIÍ

 Od vzniku najväčšej globálnej finančnej krízy uplynulo desať rokov. V septembri 2008 zbankrotovala veľká americká investičná banka Lehman Brothers, čo predznamenalo najväčšiu finančnú krízu po druhej svetovej vojne. Dôvodom krachu banky, založenej v roku 1850, bolo zosypanie  amerického trhu s nehnuteľnosťami, do financovania ktorého boli zainteresované viaceré peňažné domy takmer na celom svete. Z členských štátov eurozóny sa kríza najviac dotkla Portugalska, Írska, Španielska, Grécka a Talianska. Tieto štáty negatívne následky krachu spomínanej banky pociťujú dodnes. Cestu z krízy našli  finančníci v kvantitatívnom uvoľňovaní, o ktorom na stránkach SNN píšeme často. Jeho obsahom boli pôžičky komerčným bankám za takmer nulové úroky a najmä vykupovanie štátnych dlhopisov najviac zadlžených štátov za nízke úroky, čo stále s úspechom uplatňuje  Európska centrálna banka.

MINIMÁLNE ÚROKY

Keďže peniaze stratili hodnotu, začali rásť ceny nehnuteľností do dnešných rozmerov a úroky na vkladoch sa prepadli pod percento. S nárastom cien nehnuteľností sa objem poskytovaných úverov zvyšoval, k čomu podľa všetkého prispela aj neskorá reakcia Národnej banky Slovenska, ktorá až teraz, keď je zadlženosť našich domácností najvyššia v krajinách eurozóny, obmedzila ich poskytovanie viacerými opatreniami. Domácnosti totiž pochopili, že pri nízkych úrokoch na úvery sa oplatí aj pri vyššej cene nehnuteľností ich kúpiť, keďže mesačná splátka úveru je približne rovnaká ako výška mesačného prenájmu.

Po desiatich rokoch od vypuknutia spomínanej finančnej krízy však väčšina centrálnych bánk, teda nielen americká a britská, ale trebárs aj česká, začali menovú politiku viac prispôsobovať fiškálnych potrebám. Úroky sa postupne zvyšujú najmä pre nárast inflácie a v USA aj pre rast zamestnanosti a vyššie mzdy zvyčajne sprevádza aj zvyšovanie cien najmä spotrebného tovaru.

Prečo však nedochádza k zvyšovaniu úrokov v eurozóne? Jednoducho preto, že euro je spoločná mena devätnástich štátov s rozdielnymi hospodárskymi cyklami, a tak sa úroky  prispôsobujú potrebám najviac zadlžených štátov. Nemôžeme však  vylúčiť, že dosluhujúci terajší šéf ECB Mario Draghi už „nechce“ zasahovať do jej menovej politiky, keďže by tým  uškodil najmä vlastnému, vrchovato zadlženému Taliansku.

Zatiaľ len vieme, že tohtoročné vykupovanie štátnych dlhopisov kleslo oproti predchádzajúcemu obdobiu na polovicu a s nárastom úrokov v ECB sa nepočíta skôr ako v druhej polovici budúceho roka. Vyššia inflácia teda pohla s úrokovými sadzbami centrálnych bánk v USA, v Británii a tiež v Česku o štvrtinu percenta a namieste je očakávanie, že do konca tohto roka sa budú úroky ešte zvyšovať. Vyššie úročenie amerického dolára znamená, že sa zvyšujú náklady splácania všetkým, čo si požičali peniaze v dolároch,  najmä od Medzinárodného menového fondu, ktorý peniaze v inej mene neposkytuje.

PRÍZRAK KRÍZY

Podľa doterajšieho vývoja makroekonomických ukazovateľov sa zdá, že najväčšiu finančnú krízu po desaťročí svetové centrálne banky zvládli. Preto prekvapuje, že sa znovu čoraz hlasnejšie hovorí o ďalšej svetovej finančnej kríze, proti ktorej však centrálne banky nemajú zatiaľ nijaké menové nástroje. Podľa všetkého sa s možnými negatívnymi následkami budúcej krízy budú musieť popasovať fiškálne nástroje, z ktorých je najdôležitejší rozpočet. Nemecko-francúzsky tandem sa usiluje presadiť spoločný rozpočet eurozóny aj s ministrom financií, ktorý by mal obmedzovať finančné šoky prostredníctvom automatických fiškálnych transferov, čo nie je nič iné ako fiškálna federalizácia eurozóny, s čím väčšina  členov eurozóny nesúhlasí. Už sa teda nepočíta s  hypotekárnou krízou, ktorú na druhej strane Atlantiku spôsobili pôžičky komukoľvek, a tie sa nesplácali, ale skôr s poklesom hospodárskeho rastu meraným ukazovateľom HDP, čo sa dotkne aj akciových a dlhopisových indexov.

Najväčším rizikom budúcej finančnej krízy je terajší globálny dlh, ktorého objem je takmer stopäťdesiat biliónov dolárov, a stále narastá. EÚ sa bude musieť viac zapodievať postavením eura, ktoré je druhou najväčšou menou na svete po americkom dolári. Musí totiž viac posilniť svoje medzinárodné  postavenie v cezhraničných a devízových platbách, a tiež vybudovať vlastnú medzibankovú finančnú komunikáciu, ktorá by bola menej závislá od jedinej dolárovej medzibankovej komunikácie Swift, s čím súvisí aj vytvorenie Európskeho menového fondu.

Či sa posilní postavenie eura na medzinárodnom finančnom trhu, bude závisieť od celého radu očakávaných ekonomických súvislostí, akými sú sankčná colná politika amerického  prezidenta, ďalej neuzavreté hospodárske podmienky spolupráce s Britániou po jej odchode z Únie a svoje urobí aj migrácia, s ktorou si nevieme dať rady, tiež pokles výkonnosti ekonomiky v Číne,  a takto by sme mohli pokračovať.

■ DOSAH NA SLOVENSKO

Negatívne následky spomínanej finančnej krízy nemohli obísť ani slovenskú ekonomiku. Výrazne sa to najprv prejavilo zhoršením vývoja makroekonomických ukazovateľov ‒ a síce poklesom HDP o viac ako päť percent, nezamestnanosť sa zvýšila na takmer devätnásť percent a zadlženosť sa zdvojnásobila. Po menových opatreniach ECB, ktorá v rámci kvantitatívneho uvoľňovania vykupovala od komerčných bánk za nízky úrok štátne dlhopisy, sa na vyprahnuté účty dostalo obrovské množstvo lacných peňazí. Tie sa požičali ostatným účastníkom trhu, ktorí sú  dnes viac ako zadlžení. Zadlženosť slovenských občanov predstavuje riziko, keďže každoročne klesá ich čistá hodnota majetku v bankách, ktorá je dnes deväťsto miliónov eur (pritom ešte pred dvoma rokmi bola 3,8 miliardy eura). Tento trend vyvoláva obavy, že domácnosti budú bankám dlhovať viac peňazí, ako budú u nich peniaze mať  uložené, keďže úroky na vkladoch sú nízke.

Situácia na Slovensku sa však otočila. HDP je na úrovni štyroch percent a patrí v eurozóne medzi najvyššie. Miera nezamestnanosti na úrovni šesť percent  nám spôsobuje, že trh práce už nie je schopný zabezpečiť dostatok kvalifikovanej pracovnej sily,  a miera zadlženosti sa pohybuje okolo päťdesiatich percent HDP, čo je výrazne menej, ako majú aj niektoré zakladajúce štáty eurozóny. Obavy ekonómov však vyvoláva terajší vyšší rast priemerných  miezd ako rast produktivity práce, ktorý už prekročil hranicu tisíc eur. Domácnosti  nie sú spokojné s nízkym úročením vkladov, čím dochádza k znehodnoteniu ich úspor. Na druhej strane treba však povedať, že došlo k zvýšeniu hranice  ochrany vkladov až do výšky stotisíc.

■ VYŠŠIE MZDY

Najdôležitejším makroekonomickým ukazovateľom posudzovania úrovne domácej ekonomiky je HDP, voči ktorému sa prepočítava aj jej zadlženosť. Vláda v rámci fiškálnej politiky podporuje jeho rast i zvyšovaním domácej spotreby, s čím súvisí  tohtoročné zvyšovanie minimálnej mzdy a príplatkov za prácu v noci, v dňoch pracovného pokoja a vo sviatok, s ktorými bude pokračovať aj v budúcom roku. Sem patrí aj výrazné zvyšovanie miezd v štátnom a vo verejnom sektore  Niektoré malé a stredné podniky už avizovali, že budú asi musieť zvyšovať ceny svojich výrobkov a služieb a tam, kde to nebude možné z konkurenčných dôvodov, treba počítať so stratami či s ukončením predmetu podnikania.  V tejto súvislosti však treba povedať, že z každého eura vyplatených miezd majú väčší osoh verejné financie ako čistý príjem zamestnanca. Ak by však vláda chcela zvyšovať čistý príjem zamestnanca, mala by skôr zvyšovať nezdaniteľnú časť základu dane. Potom by sa čistá  mzda zvýšila všetkým. So zvyšovaním miezd treba byť veľmi opatrný. Hospodárske problémy sa môžu zvýšiť, a to napríklad migráciou, odchodom Británie z Únie bez dohody, protekcionárskou hospodárskou politikou amerického prezidenta, ukončením kvantitatívneho uvoľňovania zo strany ECB a zvyšovaním úrokov na úvery a menej aj na vklady...

Róbert HÖLCZ ‒ Karikatúra: Ľubomír KOTRHA