Miroslav DUDÍK po vyše štyridsiatich rokoch odchádza z rozhlasu aj z Orchestra ľudových nástrojov. Jedna z najuznávanejších osobností súčasného folklórneho diania na Slovensku, huslista, spevák, organizátor kultúrneho diania na Slovensku, skladateľ, aranžér, dramaturg, Miroslav DUDÍK, držiteľ Zlatej ceny Matice slovenskej za trvalý rozvoj kultúrneho dedičstva, v apríli oslávi sedemdesiatku...
- Pri rozhovore s vami sa nedá obísť meno vášho deda – legendárneho myjavského primáša Samka Dudíka. Čo vám utkvelo v pamäti pri spomienkach na jeho život?
Ako deti sme ho brali svojím spôsobom ako nutné zlo, lebo sme museli u neho trénovať hru na husliach... Určitý čas na Myjave nebol učiteľ huslí v hudobnej škole, tak nás spolu s bratom učil on. Pravdaže, vymýšľali sme si, ako sa tomu vyhnúť. Dedko ako svetaskúsený muzikant mal dobrý zvyk – dal nám pred hraním ochutnať maličký pohárik sladučkého jabĺčkového vína, aby sa nám dobre hralo. Lenže my sme si kúpili po ceste na hodinu desať nanukov, takže sa nám to v bruchu s vínom pomiešalo a potom sme už mali dobrý dôvod tváriť sa, že je nám zle...
- Vedeli ste už ako deti, akou veľkou osobnosťou váš dedo je?
Ako deti sme si vôbec neuvedomovali, čo za osobnosť máme v rodine. Ja som sa to dozvedel až neskoršie ako študent konzervatória, keď som sa vážne začal zaoberať hudbou, aj ľudovou, najmä však z rozhovorov s ľuďmi, ktorí ho poznali a radi na neho spomínali. Zomrel, keď som mal sedemnásť, vtedy som už chápal súvislosti okolo hudobného sveta. Oči mi otvoril zakladateľ Brnianskeho orchestra ľudových nástrojov Jaroslav Jurášek, ktorý sa venoval dedovej hudbe a napísal niekoľko vedeckých štúdií o jeho hre, osobnosti, jeho hudobnom originálnom štýle, ktorý dnes označujeme za typicky myjavský.
- Vnímali ste ho v mladom veku aj ako priaznivca myšlienky slovanskej vzájomnosti a národovca?
Aj to som sa dozvedel neskôr zo spomienok tých, ktorí sa s ním stretávali. V roku 1897 sa Samko zoznámil s Milanom Rastislavom Štefánikom, hral na svadbe jeho sestry na Košariskách. Viackrát sa spolu stretli, napríklad na študentských slávnostiach vysokoškolského spolku Detvan v Prahe, ďalej na Všeslovanskom zjazde v Prahe v roku 1913, kde Samko hral. Hoci je M. R. Štefánik vnímaný ako politik, aj on mal svoj málo známy osobný život. V Prahe sa vídaval nielen so Samkom Dudíkom, ktorý tam hrával vo vinárňach, ale aj s Mikulášom Schneidrom-Trnavským, s ktorým mali radi obaja tú istú slečnu. Keďže sa nemohla rozhodnúť, vyzvala ich, aby napísali spolu pieseň, Štefánik text a Schneider hudbu. Pieseň je krásna po všetkých stránkach. História vraví, že tá žena si vybrala Mikuláša Schneidra-Trnavského možno aj preto, že Štefánik pieseň ukončil slovami: „ ...a ja musím a ja musím preč do sveta“. Zvolila si istotu. Samka Dudíka v tom čase obdivoval aj Leoš Janáček, ktorý presadil, aby jeho kapela hrala v roku 1927 na Svetovej prehliadke hudieb vo Frankfurte nad Mohanom, kde Dudíci zvíťazili. Tak sa neformálne nazývala jeho kapela. Po návrate museli zostať koncertovať ešte mesiac na Slovanskom ostrove v Prahe. Samko mal naozaj veľmi čulé styky s českými osobnosťami kultúrneho života a dá sa povedať, že to, čo robil pre Slovensko Štefánik v politickej oblasti, to robil Samko Dudík v kultúrnej oblasti.
- Absolvovali ste Ľudovú školu umenia na Myjave, vyštudovali Konzervatórium v Bratislave a Vysokú školu múzických umení v Bratislave v husľovej triede profesorky Anny Höllblingovej. Nikdy ste si nepovedali že je toho cvičenia príliš a čo z toho budete mať?
Mal som šťastie na dobrých pedagógov. Na Myjave bol mojím učiteľom Otto Richter, sudetský Nemec, ktorý musel po vojne odísť z Čiech. Myjava ho prichýlila. Bol to inžinier, ktorý spoluprojektoval aj lanovku na Lomnický štít. Učil ma sedem rokov a okrem huslí sme riešili spolu aj moje matematické úlohy do školy. Potom ma jeden rok pripravoval na skúšky na konzervatórium profesor Ján Skladaný, ktorému ma naši dali preskúšať po skončení hudobnej školy. Hral som najlepšie, ako som len vedel, potom ma poslali za dvere, ale aj tak som počul vyjadrenie, že tak ako hrám, ma na konzervatórium nikdy nevezmú... Neviem, kde som vzal odvahu poprosiť ho, aby ma nejaký čas pripravoval. Nemohol povedať nie, keď ma už skritizoval... Aj bral od mojich rodičov ďaleko menší poplatok než od iných žiakov. Takmer nič. Po roku sa stal zázrak, na konzervatórium ma prijali. Chodil som do triedy k Aladárovi Móžimu, bol to koncertný majster orchestra vtedy Československého rozhlasu. Mal zásadu, že svojich žiakov nevychováva pre školské javisko, ale pre život. A skutočne, všetci Móžiho žiaci sa uplatnili ako výkonní hráči v orchestroch alebo ako sólisti. Vojenskú službu som prežil vo Vojenskom umeleckom súbore a už predtým som urobil konkurz do orchestra Opery SND, kde ma prijímal slávny český dirigent Zdeněk Košler. To už som vedel, že sa hudbou budem živiť...
- Váš život je nerozlučne spojený najmä s Orchestrom ľudových nástrojov (OĽuN) Slovenského rozhlasu, ktorý vznikol v roku 1976. Aké boli začiatky tohto telesa?
Chopil som sa príležitosti, keď Dr. Ondrej Demo v Československom rozhlase Bratislava tento orchester zakladal. Po konkurze ma prijali hneď na miesto koncertného majstra. Už sa nedalo sedieť na dvoch stoličkách, v opere som pôsobenie ukončil. Odvtedy som v OĽuN-e. Začiatky boli krásne, boli sme plní nadšenia, oslavovali sme každú novú nahrávku. Začínali sme ôsmi interní a postupne nás pribúdalo až do počtu osemnásť. V roku 1989 som sa stal umeleckým vedúcim OĽuN-u, po roku 2000 nás postupne začali redukovať, až v roku 2004 dali OĽuN do externého prostredia.
- Nie je tajomstvo, že súbor už nemá také postavenie ako v minulosti aj vinou finančných problémov tejto inštitúcie, a dokonca vám hrozil zánik. Prečo ste momentálne už iba externým telesom?
Prečo je to tak, je otázka na iných. Ja hovorím, že keď sa mohol v tomto marazme rozpadnúť „mogúči savietski sajúz“, prečo nie OĽuN? Čomu dnes nehrozí zánik? Aj keď my sme sa nerozpadli, bojujeme, pokračujeme ďalej ako externisti. Koncertná činnosť dostala inú náplň a štúdiová sa utlmila. V praxi to znamená, že s nami uzatvárajú zmluvy na každý koncert, verejnú nahrávku zvlášť. Robíme ich niekoľko ročne, rozhlas nám dáva časť peňazí, ostatné pokrývame prostredníctvom grantov Ministerstva kultúry SR, Hudobného fondu, SOZA, Matice slovenskej a podobne. Stále máme svoje publikum, svojich podporovateľov, spolupracovníkov a rád by som spomenul v tejto súvislosti obetavého človeka, v pravom zmysle slova národovca, dnes matičiara Ladislava Švihela, dlhoročného generálneho riaditeľa Agrokomplexu Nitra, ktorý nás podporuje už niekoľko desaťročí a spolu s nami organizuje každoročne viacero koncertov nielen v Nitre, ale aj po celom Slovensku.
- Ale vznikli ste kedysi najmä kvôli nahrávaniu folklórnej hudby a jej uchovávaniu...
Je to tak, vznikli sme pre potreby rozhlasového nahrávania a vysielania folklórnej hudby na všetkých stupňoch jej spracovania. Od prepisov hry autentických ľudových hudieb, až po najzložitejšie štylizácie skladateľov, ktorí využívajú vo svojej tvorbe len motívy ľudových piesní. To sa dialo v hudbe odjakživa, príkladom je Leoš Janáček, ktorý má svoju hudbu založenú na teórii ľudových nápevov, alebo skladateľ Tadeáš Salva, ktorý predbehol hudobné dianie na Slovensku o roky napred. Napísal pre nás hodiny krásnej hudby, založenej na multikánonickom princípe. Všetky jeho skladby s nami nahral, dirigoval terajší deväťdesiatnik Ladislav Holásek. Vrcholom OĽuN-u boli asi osemdesiate roky, vtedy sme nahrávali mesačne hodinu hudby v štúdiu a mali sme v úväzku mesačne odohrať jeden až dve šesťdesiatminútové verejné nahrávky koncertov. Vari deväťdesiat percent repertoáru tvorili neznáme, dovtedy nenahrané piesne, ktoré sme vyhľadali v regiónoch, v spevníkoch a ktoré by možno bez nás zapadli prachom a stratili sa.
- Koľko skladateľov, hudobníkov a spevákov sa takto pri OĽuN-e za tie roky vystriedalo?
Za tie roky stáli pri nás vari všetci, ktorí niečo znamenali. Nemám to spočítané, ale bolo ich určite okolo tisíc. Počet nahrávok OĽuN-u je okolo päťtisíc. Opierali sme sa o známe mená skladateľov, ako napríklad Pavla Tonkoviča, Svetozára Stračinu, Tibora Andrašovana... Tanečné nadväznosti na hudbu regiónov nám objasňovali etnomuzikológovia Svetozár Švehlák, Stanislav Dúžek... Našu repertoárovú tvár nám vtlačil najmä náš prvý dramaturg a hudobný skladateľ Ivan Dubecký, no predovšetkým Ondrej Demo, náš zakladateľ a prvý umelecký vedúci. Mali sme vo svojich radoch primášov na všetky oblasti Slovenska, striedali sme sa, aby nahrávky boli čo najviac autentické. Na stredné Slovensko to bol Štefan Molota, vynikajúci muzikant, alebo Peter Parničan, ďalej Peter Uličný a ďalších sme si prizývali. Vedeli sme sa prevteliť do rôznych štýlov aj vďaka vynikajúcim spevákom. Boli to napríklad Darinka Laštiaková, Jozef Príhoda, Milan Križo, Mária Mačošková, Milan Majerčík... Ďaleko viac však bolo neznámych spevákov, ktorých sme z regiónov vytiahli a dali im možnosť. Takto sa stal známym povedzme Ján Ambróz...
- Vaša hudba bola súčasťou aj mnohých filmov. Na ktoré si spomínate?
Kedysi ma často pozývali na nahrávanie filmovej hudby, trebárs do Perinbaby... Každú chvíľu sa počujem v televízii v nejakej inscenácii, relácii, napríklad Zem spieva, kde režisér bohato používa nahrávky OĽuN-u na podkresy, ale najviac príležitostí mi dal divadelný režisér Pavol Haspra. Hral som na husle asi v trinástich činoherných tituloch. Spolupracovali sme spolu na divadelných scénických hudbách asi tridsaťpäť rokov a najúspešnejšou hrou bol Ženský zákon po záhorácky, tam som aj napísal hudbu. Hra mala tristo repríz.
- Dá sa uživiť profesionálne ľudovou hudbou?
Ja som z hudby príliš materiálne nezbohatol, a už sa mi to ani nepodarí. Honoráre hudobníkov v ľudovej brandži sú na rozdiel od napríklad narýchlo vyrobených superstáristov alebo od hercov rádovo menšie. Za pár slov v inscenácii či komédii dostane herec mnohonásobne viac ako hudobník za tri štvrte hodinový koncert, v ktorom hrá aj spieva. Pritom slovenská ľudová pieseň a hudba je v zahraničí vnímaná veľmi pozitívne, reprezentuje nás, ale našu divadelnú tvorbu alebo popmusic okrem Česka nikde nepoznajú. Druhou stránkou je, že naše folklórne súbory, orchestre chodia propagovať Slovensko do zahraničia za podradných finančných podmienok.
- Aké husličky vlastníte? Vraj ste mali jedny do dažďa a iné na slnečné vystúpenia.
Moje Dažďovky a Slnečnice aj stále mám, ale ich už pomenej využívam. Vekom sa mi nechce hrať v extrémnych podmienkach, a tak mi prirástli k srdcu najmä husle majstra husliara Juraja Vančíka, ktoré pre mňa na objednávku vyrobil aj s venovaním. Sú zdravé ako osemnásťročná dievčina, keby na to prišlo, vydržia všetko. Ale mám aj husličky, ktoré vyrobil malým vreckovým nožíkom jeden väzeň v cele na pražskom Pankráci. Raz po mojom pražskom koncerte, keď už bol na slobode, za mnou prišiel do šatne a venoval mi ich. Vraj mu pomáhalo prežiť jeho pobyt vo väzení počúvanie mojej hudby. Pekné, originálne a hrejivé vyznanie od neho.
- Aký program má na tento rok Ľudová hudba Miroslava Dudíka? Chystáte na oslavy svojho životného jubilea niečo mimoriadne?
Chystám odchod z rozhlasu, rozhodol som sa z vlastnej vôle, že ukončím svoje pôsobenie v OĽuN-e. Nikto mi to nekáže, nikto ma nevyhadzuje, mohol by som tu pôsobiť ďalej, ale je potrebné, aby sa orchester posúval možno do iných dimenzií s inými ľuďmi. Odísť treba, keď ešte človek vládze, nie aby ho všetci ľutovali a smiali sa na ňom. Prežil som tu za tých štyridsaťštyri rokov krásne chvíle, celý svoj plodný život a človek má vedieť, kedy je čas odísť. Momentálne je v rozhlase priaznivé prostredie, tak mám istotu, že OĽuN prežije. Keby mal po mojom odchode zaniknúť, tak neodídem, budem bojovať ďalej. Ale, pretože penzia je malá, hrať budem s mojou malou kapelou a s kapelou môjho syna Dudíci, až dokedy budem ako-tak vládať a bude sa to dať počúvať. Ale nerád by som bol, aby ma vyniesli na pódium ako môjho deda, keď už nevládal chodiť, strčili mu do rúk husle a musel hrať a spievať. Chcel by som si svoj hudobný osud aj naďalej riadiť sám.
- Takže husličky neodložíte.
Som rád, že v mojich šľapajach ide syn Šimon, ktorý má kapelu Dudíci. Hrá v nej aj jeho manželka Zuzana. Keďže sa tak volala kapela jeho pradeda Samka Dudíka, ide vlastne o najstaršiu kapelu na Slovensku, aspoň čo sa názvu týka. Spolupracujú s viacerými speváčkami, napríklad s Petrou Zaujecovou, ktorú som roky sledoval a aj formoval. Prizvali ma i na nahrávanie ich CD. Vo februári tohto roka sme mali spoločné vystúpenie v Mníchove, kde spieval s nami tenorista Miroslav Dvorský. Krásne sú aj vianočné koncerty s opernými spevákmi Jánom a Martinom Babjakovcami, Jolankou Fogašovou, Jankou Bernátovou, Otokarom Kleinom, Danielom Čapkovičom, Ľudovítom Ludhom... Robiť mám čo a som rád, že mám pokračovateľa priamo v rodine.
Zhováral sa Ivan KRAJČOVIČ – Foto: autor