KOMENTÁR
Na šachovnici zvanej Európa sa opäť hrá ďalšie kolo hry s imigráciou. Samit Európskej únie vyzval Európsku komisiu na „naliehavé“ prijatie legislatívy na zintenzívnenie a urýchlenie vyhosťovania nelegálnych imigrantov. Prvé kolo začalo Nemecko naivným prejavom „mamy Merkelovej“ v Bundestagu v roku 2015: „Dokážeme to a tam, kde nám niečo stojí v ceste, to treba prekonať a musíme na tom pracovať.“ Vyhlásenie otvorilo Pandorinu skrinku a tzv. progresívci, zelení a iní „vítači“ na najvyšších úrovniach nemeckých ministerstiev nastavili pre imigrantov podmienky lepšie, ako malo a zväčša stále má pôvodné obyvateľstvo mnohých krajín Európy. Ako sa hovorí, nijaký dobrý skutok nesmie zostať nepotrestaný. Imigračná apokalypsa sa začala. Myšlienka vyriešiť politické a hospodárske problémy celého sveta, odstrániť chudobu a násilie chaotickým presídlením miliónov ľudí najrôznejších kultúr a náboženstiev do Európy bola od začiatku pochybná. Darmo racionálne uvažujúci politici upozorňovali na riziká s tým spojené, exodus sa začal a stále trvá. Kriminalita v dôsledku stretu kultúr stúpa v každej cieľovej krajine. Otázka je, prečo to desať rokov politickým špičkám neprekážalo a zrazu sa zobudili z romantických snov o vybudovaní utopického spoločenského poriadku práve na starom kontinente. Keď sa pozrieme na prílivy imigrantov a ich štruktúru, za posledných desať rokov boli viaceré vlny. Prvú spustilo Nemecko, keď hlavný prúd smeroval z konfliktných oblastí Sýrie cez Turecko; nasledovali vlny z Afriky po Stredozemnom mori, kde nesmieme zabudnúť na spúšťač po rozvrate Lýbie; ďalšiu vlnu spôsobil konflikt na Ukrajine, víťazstvo Talibanu v Afganistane a ďalšie. Neúčinná hraničná ochrana námorných európskych hraníc Frontexom nakoniec v podstate nebola ochranou, ale dopravným prostriedkom a pomocou pašerákom ľudí. Prímorské štáty Taliansko, Španielsko a Francúzsko spočiatku veľmi neprotestovali, zasľúbenou zemou pre imigrantov bolo od začiatku Nemecko. Počítali s tým, že veľká väčšina imigrantov sa bude usilovať tam presunúť. Podvratná činnosť tzv. ľudsko-právnych organizácií prispela k zintenzívneniu imigračných vĺn. V rovnakom čase paradoxne vnútrozemské štáty ako Maďarsko a Slovensko na vlastné náklady tvrdo strážili a ešte stále strážia východnú hranicu a zadržiavajú imigračné prúdy okrem iného z Ukrajiny. Keď teraz v septembri Nemecko opätovne zaviedlo kontroly hraníc, prúdy imigrantov sa zastavili v susedných krajinách. Krajiny susediace s Nemeckom rovnako ako prímorské štáty rýchlo zistili, že problémová imigrácia im zostáva na pleciach. Okrem toho mlčiaca väčšina, ktorá do určitej miery z humánnych príčin doteraz tolerovala prísun imigrantov, po viacročných skúsenostiach vystúpila z tieňa a vo voľbách začala nahrádzať progresivistické proimigrantské sily. Takže bruselský samit urýchlene zmenil slovník politikov. Až na to, že mamutí kolos Európskej únie zastaviť v pohybe a presmerovať je vec ťažká až nemožná. Stav je taký, aký je. Vyhlásenia typu „treba prijať“, „európska výzva“, „zintenzívnenie a urýchlenie“ znejú dobre. Výsledok, ak sa vôbec nejaký dostaví, je v nedohľadne. Výzvy posilniť spoluprácu s krajinami pôvodu a tranzitu po tom, ako boli na tieto krajiny uvalené sankcie a prerušili sa s nimi diplomatické styky, znejú ako nepodarené vtipy. Milióny až miliardy vyhodené na uplácanie tranzitných a domovských krajín imigrantov nedohľadá nikto. Ako si politickí komentátori všimli, v záveroch samitu sa neobjavili odvolávky na Pakt o migrácii a azyle, schválený na jar tohto roka. Pritom to mal byť čarovný prútik, ktorý mal vyriešiť všetky problémy, o ktorých hlavy vlád a štátov viedli teraz „hĺbkovú strategickú diskusiu“. Záverečné prehlásenia samitu o dôležitosti riadneho fungovania schengenu podľa revidovaného Kódexu schengenských hraníc pripomínajú len prázdne slová pre voličské publikum. Veď ešte v septembri predĺžilo Nemecko kontroly na hraniciach najmenej o pol roka a jeho rozhodnutie spôsobilo reťazovú reakciu ďalších štátov.
Podľa výsledkov prieskumu portálu World of Statistics bol zostavený prehľad, aké percento obyvateľov sa domnieva, že ich štát prijíma príliš veľký počet imigrantov. Prvé tri miesta obsadili Grécko s 90 percentami, Cyprus s 84 percentami a Írsko so 78 percentami. Na ďalších miestach nad 75 percent sú Nemecko, Rakúsko, Bulharsko a Poľsko. Rovnaký názor má 70 až 74 percent obyvateľov Talianska, Belgicka, Čiech (72 percent), Španielska a Švédska. Vo Fínsku, Portugalsku a Rumunsku ich podiel je 57 až 68 percent.
Milan ČASNOCHA MIKŠ