Arabská jar na zlej ceste krviprelievania a vyvražďovania kresťanov
Videli sme dosť, aby sme pochopili, že arabská jar sa vydala po celkom nesprávnej ceste, konštatoval generálny tajomník Pan Ki-moon počas rozpravy na tohtoročnom jesennom Valnom zhromaždení Organizácie Spojených národov. Vyzval medzinárodné spoločenstvo, aby konalo, zastavilo násilie na Blízkom východe a jasne určilo hrozbu. Varovne vystríhal, že Blízky východ už neunesie ďalšiu vojnu.
V tejto oblasti pritom s podporou Západu trvá vojna vlastne nepretržite dve až tri desaťročia. Teraz vrcholí zložitým spôsobom, ktorý sa mnohostranne dotýka politiky štátov EÚ a morálky jeho obyvateľstva. Boje na Blízkom východe a rozpad Líbye, Sýrie a Iraku spôsobili obrovskú vlnu státisícov utečencov. Tí len rozmnožujú doterajšie desaťtisíce exulantov, ktorí ilegálne prúdia do Európy. Prvoplánovou reakciou Bruselu je niekoľkotýždňová zostrená kontrola na letiskách a v prístavoch proti ilegálnym prisťahovalcom a prevádzačom. Odohráva sa práve v čase, keď sa zväčšuje vlna tých, ktorí hľadajú aspoň základné životné podmienky na dôstojný ľudský život. Pohon na nich sa začal akoby symbolicky 13. októbra.
MORÁLNY PROBLÉM
Je to aj morálny problém pre verejnosť a predstaviteľov cirkví – tentoraz ide o masové vyvražďovanie kresťanov, likvidáciu starých komunít, ktoré v oblasti jestvovali posledných dvetisíc rokov. Medzi nimi aj aramejských, teda príslušníkov cirkvi hovoriacich jazykom, ktorým hovoril aj Ježiš. Islamistické násilie je cielené – v krvavej tradícii tunajších konfliktov po roku 1947. Je zámerne drastické a barbarské, je zamerané na zastrašenie obyvateľstva, preto ho sprevádza taký masový exodus. Ide aj o ničenie pamiatok. Islamisti zničili trebárs pamätník vyše miliónu arménskych a sýrskych kresťanov, ktorých na začiatku minulého storočia vyvraždili osmanskí moslimovia. Pamätník má podľa brnianskeho politológa T. Šmida, citovaného v denníku Lidové noviny, priam taký symbolický význam ako pre Židov Osvienčim. Zničenie kostola a mnohých kresťanských pamiatok odsúdili aj inštitúcie OSN. OSN napokon vydalo aj súhrnnú správu – záznam masovej brutality proti civilistom, vyvražďovanie a znásilňovanie. Popravy sú takisto masové, zabíjajú mladých ľudí, kresťanom, ktorí nechcú prestúpiť na islam, po stovkách zaživa podrezávajú hrdlá, potom odrežú hlavy a vystavujú ich na výstrahu.
BOJOVNÍCI Z EURÓPY
Problém pre štáty EÚ predstavuje fakt, že na strane ozbrojencov tzv. Islamského štátu – organizácie doteraz nevídanej a dobre vyzbrojenej – sú aj tisíce bojovníkov z EÚ. Je to závažný problém tak pre štáty, kde sú najväčšie moslimské komunity, ako aj pre všetky štáty EÚ, kde je moslimské prisťahovalectvo. Na jednej strane treba s komunitami viesť dialóg, na druhej treba vedno s nimi vyriešiť problém, prečo sa mladí ľudia z druhej, tretej generácie prisťahovalcov obrátili proti ich novým domovinám a tiež proti vlastným rodičom, ktorí boli vďační Európe za druhú vlasť. Pre EÚ je to aj problém, ako vytvoriť jednotnú prisťahovaleckú politiku, hoci vlny utečencov smerujú v podstate do Talianska, Francúzska, Nemecka a do Švédska. Ale i ostatné štáty EÚ by mali prispieť k riešeniu tohto problému. Je to závažná nielen politická, ale aj cirkevná otázka pre veriacich, ako sa v tejto situácii zachovať. Ak islamisti berú kresťanské deti, aby ich prevychovali na džihádistov, prečo cirkevné komunity v štátoch EÚ nevytvárajú možnosti na výchovu a vzdelanie tých detí a adolescentov, ktorí sú vlastne skôr či neskôr odsúdení na smrť alebo na páchanie násilia, ak bude islamská brutalita pokračovať. Čo bráni slovenskej politike, cirkevnej a civilnej charite a ľudsko-právnym organizáciám vytvoriť podmienky na prijímanie a výchovu priamych potomkov starých kresťanov?
REAKCIA NATO
Vyvražďovanie veriacich a ničenie kresťanských pamiatok, ničenie kultúry, ktorá bola na Blízkom východe prítomná dve tisícročia, je aj politický problém nielen pre EÚ, ale aj pre NATO. Aliancia len váhavo pristúpila k leteckým úderom, ale to islamistov nezastavilo. Navyše Turecko, člena NATO, to postavilo pred dilemu ‒ najprv časť islamistov v Sýrii podporovalo, teraz dlho váhalo so zásahom, lebo nechcelo posilniť Kurdov, jedinú silu v Iraku a Sýrii schopnú postaviť sa na odpor. Je to aj vnútorný rozpor – turecký režim po desaťročiach násilného konfliktu, v ktorom zahynulo vyše štyridsaťtisíc ľudí, prevažne vlastných tureckých Kurdov, smeroval k mierovým rokovaniam s nimi a k dohode. Teraz je táto rovnováha narušená. Turecko je zásluhou NATO regionálnou veľmocou v tejto oblasti a nechce urobiť nič, čo by posilnilo Kurdov. Na druhej strane ani USA, ani Európa a ani NATO nechcú a nemôžu nechať Kurdov napospas islamistom. Turecká „dilema“ sa ukázala naplno práve v otázke podpory islamistami smrteľne ohrozenej kurdskej menšiny v pohraničnom meste Kobane. Zároveň sa ukázalo, že aj rokovania EÚ o pristúpení Turecka do EÚ nielen sú, ale aj zostanú iba formalitou, ktorú asi nikto neberie vážne.
OBAMOVO DEDIČSTVO
Množstvo geopolitických, medzinárodných, ľudsko-právnych problémov, pred ktorými stojíme, je priamy dôsledok narušenia rovnováhy moci na Blízkom východe inváziou vedenou USA do Iraku. Diktátorský režim, ktorý sa pod inváziami uskutočňovanými USA zrútil, paradoxne pripravil o život iba zlomok počtu tých obetí, čo vidíme dnes. Štát už nejestvuje, rozpadol sa na tri časti, ktoré proti sebe vedú s americkými a európskymi zbraňami vojnu. Bez úspechu sa viedla medzinárodná kampaň proti Iránu, ku ktorej sa pripojila Európska únia. Ukázalo sa, že Obamove USA nemajú silu vyriešiť problémy. Doma i v zahraničí to oslabilo pozície prezidenta Obamu. Už dnes je jasné, že nie je prezidentom, ktorý splní predvolebný sľub a skončí vojny. Skôr to bude naopak –svojmu nástupcovi zanechá ďalšie ohniská napätia, ozbrojené konflikty i vojnu.
Dušan D. KERNÝ ‒ Foto: