ROZHOVOR TÝŽDŇA
Pred sedemdesiatimi rokmi sa v Európe skončila druhá svetová vojna. Nová generácia historikov už vo veľkej miere interpretuje dejinné udalosti bez ideologického zaťaženia. A netýka sa to iba chúlostivých miest v slovenskej histórii. Obdobie pred druhou svetovou vojnou i počas nej je dokladom egoistického správania sa štátov, o ktorom sa povojnové generácie takmer nič nedozvedeli. Preto nebolo ťažké Slovákom vnucovať názor, akoby boli krvilačným národom zodpovedným za všetky vojnové príkoria. No málokto vie, že Nemecko dosiaľ nemá podpísanú mierovú zmluvu. O tom, ako to v Európe bolo pred sedemdesiatimi rokmi, sa zhovárame s historikom doc. Ivanom MRVOM, pedagógom na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave.
- Do roku 1989 sme si skončenie druhej svetovej vojny pripomínali 9. mája. Ostatných vyše dvadsať rokov 8. mája. Kedy sa teda skončila vojna?
Na sovietskom veliteľstve v Berlíne v prítomnosti zástupcov protihitlerovskej koalície neskoro večer 8. mája 1945 vedúci nemeckej vojenskej delegácie maršal Keitel podpísal bezpodmienečnú kapituláciu. Od 23. hodiny stredoeurópskeho času prestali branné sily Nemecka klásť aktívny odpor a vydali sa na milosť a nemilosť svojim protivníkom. To je oficiálny termín skončenia druhej svetovej vojny. Pravda, v Moskve boli o dve hodiny viac, teda koniec vojny zo strany Nemecka pripadol už na 9. máj. Do roku 1991 sme sa riadili moskovským časom, ale v podstate to nehrá dôležitú rolu.
- Takže zhodenie atómových bômb na japonské mestá Hirošimu a Nagasaki v auguste 1945 sa konalo už po vojne?
Po vojne na európskom kontinente, v Tichomorí sa ešte bojovalo. Ale ani v Európe vojna celkom neutíchla. V Pobaltí bojovali národní povstalci proti jednotkám Červenej armády. Na západnej Ukrajine a v Poľsku zúrili boje s Ukrajinskou povstaleckou armádou. V Grécku sa schyľovalo k občianskej vojne a vo viacerých krajinách Európy si vybavovali účty s nemeckou menšinou, neraz aj s použitím zbraní. V auguste 1945 už porazenému a na kapituláciu pripravenému Japonsku zatĺkli ešte Američania posledný klinec do rakvy. Zvrhnutím atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki ľudstvo vstúpilo, bohužiaľ, ľavou nohou do atómového veku, keď sa nesmierna sila ukrytá v atómovom jadre najprv využila na zabíjanie a demonštráciu sily. Koniec veľkej vojny paradoxne vyústil do novej, akú ľudstvo dosiaľ nepoznalo – do studenej vojny, do bipolárneho sveta a rozdelenej Európy. Dnes vidíme, že ani táto etapa európskeho vývoja sa neskončila, len železná opona sa presunula na východ a studenú vojnu tu máme opäť. Navyše sedemdesiat rokov po vojne je Nemecko krajina, ktorá bezpodmienečne kapitulovala, nemá však podpísanú mierovú zmluvu a na svojom území musí trpieť a živiť okupačné sily. Sotva by sme našli niečo podobné v dejinách, zdá sa však, že nejasný štatút Nemecka niekomu vyhovuje.
- Koľko obetí si vyžiadala druhá svetová vojna?
Druhá svetová vojna bola najväčším vojnovým konfliktom uplynulého storočia. Zúčastnilo sa na nej šesťdesiat štátov, vrátane všetkých svetových mocností, do zbrane bolo povolaných vyše 110 miliónov mužov aj žien. Celkový počet obetí sa odhaduje na 65 miliónov, z nich asi polovica boli civilisti. Najväčšie straty utrpel Sovietsky zväz – 27 miliónov (13 miliónov vojakov a 14 miliónov civilistov), Čína 13 miliónov a Nemecko 6,5 milióna, z toho asi poldruha milióna civilistov. Vojna spôsobila obrovské materiálne škody a ešte väčšie ľudské tragédie.
- Dá sa ešte niečo nové povedať o tomto vojnovom konflikte?
Žiaľ, ešte aj so sedemdesiatročným odstupom sa dejiny druhej svetovej vojny interpretujú z pozície jej víťazov.
- Teda nepravdivo?
Mali by sme zabudnúť na stále živú vojnovú propagandu a pozrieť sa na udalosti predchádzajúce jej vzniku nezaslepenými očami. Semeno budúceho konfliktu, ktoré vyklíčilo o dve desaťročia neskôr, bolo zasiate už vo Versailles v roku 1919 drastickými podmienkami mierovej zmluvy nalinkovanými porazenému Nemecku. Aj keď väčšina ľudí mala ešte v živej pamäti hrôzy prvej svetovej vojny, od polovice tridsiatych rokov bolo zrejmé, že svet čaká nový a väčší konflikt. Mussoliniho ťaženie do Etiópie, občianska vojna v Španielsku, japonská agresia proti Číne a bezmocnosť Spoločnosti národov signalizovali, že nastávajúce obdobie bude pre ľudstvo kritické. V priebehu niekoľkých rokov Hitlerovej diktatúry dovtedy hospodársky rozvrátené Nemecko podivuhodne zosilnelo a jeho vodca už prestal skrývať svoj cieľ ‒ zjednotiť všetkých Nemcov v jednom štátnom zväzku aj na úkor zmeny hraníc.
- To sú známe skutočnosti...
Veď sme iba na začiatku. V marci 1938 prišlo na rad Rakúsko, v októbri české Sudety a aj slovenská Petržalka s Devínom. Ukázalo sa, že nacistické Nemecko nie je pri demolácii versaillského systému v Európe osamotené. Rovnaké ciele si stanovilo aj Taliansko i náš sused Maďarsko. Zabratie južného Slovenska Maďarmi bolo ďalším dôsledkom európskej krízy. Na svoje si prišli aj Poliaci, v tom čase ešte spojenci Hitlera, a v slepej honbe zväčšovať sa na úkor susedov odkrojili si územie z českého Sliezska a aj zo Slovenska. Po vzniku Slovenského štátu a okupácii Čiech a Moravy v marci 1939 Veľká Británia a Francúzsko medovými motúzmi o možnej úprave hraníc na úkor Nemecka získali Poľsko na svoju stranu. Poliaci dokonca čiastočne mobilizovali svoju armádu a zmrazili kontakty s Nemeckom
- Ako reagoval Hitler na zmenu postoja Poliakov?
Koncom apríla 1939 vypovedal nemecko-poľskú zmluvu o neútočení a nastolil otázku Gdanska a pozemného koridoru do Východného Pruska. Polmiliónový nemecký Gdansk, ktorý mal štatút slobodného mesta a bol pod Poľskou kuratelou, žiadal pripojiť sa k ríši. V prípade ústretovosti bol ochotný garantovať poľské hranice na dvadsaťpäť rokov, k čomu sa neodhodlala nijaká vláda weimarského demokratického Nemecka. Zákulisná diplomacia však hnala Poľsko do konfrontácie. Británia a Francúzsko, aj keď dovtedy spojeneckú zmluvu s Varšavou nemali, boli zrazu ochotné poskytnúť garancie Poľsku aj za cenu vojny
- Zaujímavé, ale vtedajšie Česko-Slovensko vydali Hitlerovi napospas.
Áno. V prípade spojeneckého Česko-Slovenska postupovali úplne protichodne a dokonca pohrozili Prahe vojenským zásahom, ak sa nepodvolí mníchovskému diktátu. A to iba niekoľko mesiacov predtým v niektorých poľských oblastiach, kde žila početná nemecká menšina, vypukli etnické vášne a vyše osemdesiattisíc Nemcov hľadalo útočisko na pôde Nemecka. Ich smutný osud poskytol bohatý materiál Goebbelsovej propagandistickej mašinérii. Vzťahy Nemecka a Poľska, pred niekoľkými mesiacmi ešte idylické, sa rýchlo zhoršovali. Hitler si uvedomoval, že proti poľsko-britsko-francúzskej koalícii bez spojenca nemá šancu. Aj on obrátil kormidlo svojej zahraničnej politiky a so Sovietskym zväzom, dosiaľ hlavným ideologickým protivníkom, podpísal zmluvu o neútočení.
- Čo to znamenalo pre Poľsko?
Celý obsah paktu aj s tajným dodatkom, ktorým si obe diktatúry rozdelili územie Poľska, bol prostredníctvom amerického agenta na nemeckom veľvyslanectve v Moskve zakrátko známy aj prezidentovi Rooseveltovi. Aj keď počas augustovej krízy viackrát demonštroval svoju starosť o Poľsko, túto kľúčovú informáciu do Varšavy neposunul.
- Prečo?
No to je otázka! Potreboval tento starý lišiak, aby v Európe vypukla vojna? Ak by Poliaci vedeli, že im hrozí invázia aj z Východu, iste by sa usilovali o diplomatické riešenie problému. Ako potvrdzujú niektoré pramene, ani Hitler ho celkom neodmietal. Nestalo sa a 1. septembra 1939 Nemecko vtrhlo do Poľska. O tri dni Veľká Británia a Francúzsko vypovedali Berlínu vojnu.
- A začala sa najkrvavejšia vojna 20. storočia.
O dva týždne Červená armáda začala svoj postup na Západ a zastavila sa na demarkačnej čiare dohodnutej s Nemeckom. Británia a Francúzsko na porušenie územnej integrity Poľska východným susedom nereagovali vypovedaním vojny Sovietskemu zväzu, dokonca s Moskvou ani neprerušili diplomatické styky. Politika dvojakého metra slávila úspech. A tak si Stalin mohol spokojne mädliť ruky. Prvá časť pokru s Európou mu vyšla na sto percent. Hlavné mocnosti starého kontinentu sa ocitli vo vojnovom konflikte a on vedel, že z toho bude mať len osoh. Dnes sa pripisuje vina za vypuknutie vojny iba Hitlerovi, to je tiež rezíduum vojnovej propagandy, lebo aj iné štáty a najmä mocnosti mali na začatí konfliktu svoj podiel. Dokumenty z tajnej diplomacie, ak sa vôbec zachovali, by iste povedali viac. A ešte jedna smutná skutočnosť, o ktorej sa málo vie. V prvých dňoch vojny došlo k masovým perzekúciám takmer miliónovej nemeckej menšiny v Poľsku. Jej príslušníkov, iste nie bezdôvodne, považovali za potenciálnu piatu kolónu. Podľa niektorých odhadov bolo povraždených asi päťtisíc nemeckých civilných osôb. Goebbels túto cifru nafúkol na päťdesiattisíc, a to účinkovalo. Aj preto sa Nemci voči Poliakom správali oveľa brutálnejšie ako v okupovaných častiach západnej Európy. Poliaci, ale aj poľskí Židia, ktorí prežili genocídu, im to po vojne vrátili aj s úrokmi. V tisícštyristo internačných táboroch a na pochodoch smrti zahynulo množstvo Nemcov, ktorí zo zabratých území nestihli utiecť. Odhady sa pohybujú od pol milióna až po jeden a pol milióna osôb.
- Akú legitimitu mala česko-slovenská vláda počas vojny v Londýne?
Zo štátoprávneho hľadiska vôbec nijakú. Krátko po Mníchove a deň pred vyhlásením slovenskej autonómie prezident Beneš z vlastného rozhodnutia abdikoval. Zakrátko odletel do zahraničia a vystupoval tam ako súkromná osoba. Novozvolenému prezidentovi ČSR Háchovi dokonca blahoželal. Háchu volili v podstate tí istí poslanci ako Beneša. Ani po okupácii Čiech a Moravy Nemcami a zriadení Protektorátu 15. marca 1939 nevyvíjal nijakú aktivitu. Poldruha mesiaca po vypuknutí vojny Beneš s niekoľkými prívržencami vytvoril Československý národný výbor, ktorý sa na jar 1940 presunul do Londýna. Národný výbor sa transformoval na Prozatímní státní zřízení Československé republiky v emigraci. Bola to akási kulisa štátu v exile. Tvorila ho vláda na čele s premiérom, katolíckym kňazom a bývalým predsedom Československej strany lidovej Jánom Šrámkom a ministrami jednotlivých rezortov. Pravda, boli to ministri bez ministerského aparátu. Hlavným orgánom exilu bol Beneš a ním menovaná štátna rada, ktorá mala nahradiť parlament. Beneš dostal na fungovanie tieňového kabinetu pôžičku, ktorá musela byť po vojne splatená aj s úrokmi. Briti uznali exilovú vládu, no opatrne sa stavali k zrušeniu Mníchovskej dohody. Benešova klika, z ktorej pre odlišné názory na slovenskú otázku vypadli najvýznamnejší Slováci Milan Hodža a Štefan Osuský, potom skonštruovala až neuveriteľný právny kotrmelec. Jeho základom sa stala téza, že Beneš bol v decembri 1935 legitímne a demokraticky zvolený za prezidenta na sedem rokov a ústavne prezidentom nikdy neprestal byť. Jeho abdikácia bola vynútená nacistickým Nemeckom, a teda z právneho hľadiska neplatná. Vlastne všetko, čo sa stalo od 30. septembra 1938, bolo nulitné, Česko-Slovensko ani neprestalo existovať. Preto londýnsky exil Slovenskú republiku nikdy inak nenazval len ako takzvaný slovenský štát s malým „s“ a toto označenie zostalo v platnosti až do roku 1990. A aby tých právnických kotrmelcov nebolo dosť, v decembri 1941 Beneš vyhlásil, že Česko-Slovensko sa nachádza vo vojnovom stave s Nemeckom aj Maďarskom. No vojnový stav trval už od jesene 1938, keď obe krajiny okupovali časti jeho územia. Ak by sme túto tézu brali vážne, museli by sme začiatok druhej svetovej vojny posunúť o jedenásť mesiacov. Beneša ako reprezentanta Česko-Slovenska a exil postupne uznali aj ďalšie bojujúce mocnosti. Napriek tomu zostávali „londýneri“, ako sa im na Slovensku hovorilo, v značnom diplomatickom vákuu. Navyše Atlantická charta z augusta 1941, ku ktorej sa pripojila aj exilová vláda, potvrdila právo národov na sebaurčenie, čo sa Slovenska bytostne dotýkalo. Ako sa ukázalo, a nielen v tomto prípade, Británia aj USA sú veľmi pružné v napĺňaní svojich deklaratívnych cieľov a po vojne sa právom na sebaurčenie už nikto nezapodieval. Postavenie exilu, a Beneša samotného, posilnil atentát na Heydricha a nasledujúce nemecké represálie, najmä však decembrová zmluva o priateľstve a povojnovej spolupráci so Sovietskym zväzom z roku 1943. Reprezentanti za hranicami legitimity fungujúcich exilových orgánov sa do vlasti paradoxne vrátili cez Moskvu, čo signalizovalo, do akého košiara bude Česko-Slovensko patriť.
- Napriek tomu otázkou zostáva, prečo sa po vojne obnovila Česko-Slovenská republika a prečo zanikla slovenská samostatnosť?
Odpoveďou je stále platné nemecké príslovie „Macht geht vor Recht“ ‒ moc prevyšuje právo, alebo ten, kto má moc, modeluje aj právo. Ak by sme použili konštrukty londýnskeho exilu, mohli by sme dokázať, že Slovenská republika nezanikla, ale existovala naďalej, a všetko, čo sa stalo po prevrate 29. augusta 1944 a po okupácii Slovenska Červenou armádou v roku 1945, je nulitné. Realita však bola iná, aj keď obnovenie Česko-Slovenska nevyhlásili legitímni zástupcovia Slovákov. Až slobodné a demokratické voľby v roku 1992 naznačili, že samostatnosť v tej či onej podobe je vôľou väčšiny národa.
Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ ‒ Foto: archív SNN