Ivan MRVA: Historický exkurz bez cenzúry víťazov

thumbnail

ROZHOVOR TÝŽDŇA

Pred sedemdesiatimi rokmi sa v Európe skončila druhá svetová vojna. Nová generácia historikov už vo veľkej miere  interpretuje dejinné udalosti bez ideologického zaťaženia. A netýka sa to iba chúlostivých miest v slovenskej histórii. Obdobie pred druhou svetovou vojnou i počas nej je dokladom egoistického správania sa štátov, o ktorom sa povojnové generácie takmer nič nedozvedeli. Preto nebolo ťažké Slovákom vnucovať názor, akoby boli krvilačným národom zodpovedným za všetky vojnové príkoria. No málokto vie, že Nemecko dosiaľ nemá podpísanú mierovú zmluvu. O tom, ako to v Európe bolo pred sedemdesiatimi rokmi, sa zhovárame s historikom doc. Ivanom MRVOM,  pedagógom na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave.

  • Do roku 1989 sme si skončenie druhej svetovej vojny pripomínali 9. mája. Ostatných vyše dvadsať rokov 8. mája. Kedy sa teda skončila vojna?

Na  sovietskom veliteľstve v Berlíne v prítomnosti zástupcov protihitlerovskej koalície neskoro večer 8. mája 1945 vedúci nemeckej vojenskej delegácie maršal Keitel  podpísal  bezpodmienečnú kapituláciu.  Od 23. hodiny stredoeurópskeho času prestali branné sily Nemecka klásť aktívny odpor a vydali sa na milosť a nemilosť svojim protivníkom. To je oficiálny termín skončenia druhej svetovej vojny. Pravda, v Moskve boli o dve hodiny viac, teda koniec vojny zo strany Nemecka pripadol už na 9. máj.  Do roku 1991 sme sa riadili moskovským časom, ale v podstate to nehrá dôležitú rolu.

  • Takže zhodenie atómových bômb na japonské mestá Hirošimu a Nagasaki v auguste 1945 sa konalo už po vojne?

Po vojne na európskom kontinente, v Tichomorí sa ešte bojovalo. Ale ani v Európe vojna celkom neutíchla. V Pobaltí bojovali národní povstalci proti jednotkám Červenej armády. Na západnej Ukrajine a v Poľsku  zúrili boje s Ukrajinskou povstaleckou armádou. V Grécku sa schyľovalo k občianskej vojne a vo viacerých krajinách Európy si vybavovali účty s nemeckou menšinou, neraz aj s použitím zbraní.  V auguste 1945 už porazenému a na kapituláciu pripravenému Japonsku zatĺkli ešte Američania posledný klinec do rakvy.   Zvrhnutím atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki ľudstvo vstúpilo, bohužiaľ, ľavou nohou  do atómového veku, keď sa nesmierna sila ukrytá v atómovom jadre najprv využila na zabíjanie a demonštráciu sily. Koniec veľkej vojny paradoxne vyústil do novej, akú ľudstvo dosiaľ nepoznalo – do studenej vojny, do bipolárneho sveta a  rozdelenej Európy. Dnes vidíme, že ani táto etapa európskeho vývoja sa neskončila, len železná opona  sa presunula na východ a studenú vojnu tu máme opäť.  Navyše sedemdesiat rokov po vojne  je  Nemecko krajina, ktorá bezpodmienečne kapitulovala, nemá však podpísanú mierovú zmluvu a na svojom území  musí trpieť a živiť okupačné sily.  Sotva by sme našli niečo podobné v dejinách, zdá sa však, že nejasný štatút Nemecka niekomu vyhovuje.

  • Koľko obetí si vyžiadala druhá svetová vojna?

Druhá svetová vojna bola najväčším vojnovým konfliktom uplynulého storočia. Zúčastnilo sa na nej šesťdesiat štátov, vrátane všetkých svetových mocností, do zbrane bolo povolaných vyše 110 miliónov mužov aj žien. Celkový počet  obetí sa odhaduje na 65 miliónov, z nich asi polovica boli civilisti. Najväčšie straty utrpel Sovietsky zväz – 27 miliónov (13 miliónov vojakov a 14 miliónov civilistov), Čína 13 miliónov a  Nemecko 6,5 milióna, z toho asi poldruha milióna civilistov. Vojna spôsobila obrovské materiálne škody a ešte väčšie ľudské tragédie.

  • Dá sa ešte niečo nové povedať o tomto vojnovom konflikte?

Žiaľ,  ešte aj so sedemdesiatročným odstupom sa dejiny druhej svetovej vojny interpretujú z pozície  jej víťazov.

  • Teda nepravdivo?

Mali by sme zabudnúť na stále živú vojnovú propagandu a pozrieť  sa na udalosti predchádzajúce jej vzniku nezaslepenými očami. Semeno budúceho konfliktu, ktoré vyklíčilo o dve desaťročia neskôr, bolo zasiate už  vo Versailles v roku 1919 drastickými podmienkami mierovej zmluvy nalinkovanými porazenému Nemecku. Aj keď väčšina ľudí mala ešte v živej pamäti hrôzy prvej svetovej vojny, od polovice tridsiatych rokov bolo zrejmé, že svet čaká nový a väčší  konflikt. Mussoliniho ťaženie do Etiópie, občianska vojna v Španielsku,  japonská agresia proti Číne a bezmocnosť Spoločnosti národov signalizovali, že nastávajúce obdobie  bude pre ľudstvo kritické. V priebehu niekoľkých rokov Hitlerovej diktatúry dovtedy hospodársky rozvrátené  Nemecko podivuhodne zosilnelo a jeho vodca už prestal skrývať  svoj cieľ ‒ zjednotiť všetkých Nemcov v jednom štátnom zväzku aj na úkor zmeny hraníc.

  • To sú známe skutočnosti...

Veď sme iba na začiatku. V marci 1938 prišlo na rad Rakúsko, v októbri české Sudety a aj slovenská Petržalka s Devínom. Ukázalo sa, že nacistické Nemecko nie je pri demolácii versaillského systému v Európe osamotené. Rovnaké ciele si  stanovilo aj  Taliansko i náš sused Maďarsko. Zabratie južného Slovenska Maďarmi bolo ďalším dôsledkom európskej krízy. Na svoje si prišli aj Poliaci, v tom čase ešte spojenci Hitlera, a v slepej honbe zväčšovať sa na úkor susedov odkrojili  si  územie z českého Sliezska a aj zo Slovenska.  Po  vzniku  Slovenského štátu a okupácii  Čiech a Moravy  v marci 1939 Veľká Británia a Francúzsko medovými motúzmi o možnej úprave hraníc na úkor Nemecka získali Poľsko na svoju stranu. Poliaci dokonca čiastočne mobilizovali svoju armádu a zmrazili kontakty s Nemeckom

  • Ako reagoval Hitler na zmenu postoja Poliakov?

MRVA historikKoncom apríla 1939 vypovedal nemecko-poľskú zmluvu o neútočení a nastolil otázku Gdanska a  pozemného koridoru do Východného Pruska.  Polmiliónový nemecký Gdansk, ktorý mal štatút slobodného mesta a bol pod Poľskou kuratelou, žiadal pripojiť sa  k ríši. V prípade  ústretovosti bol ochotný garantovať poľské hranice na dvadsaťpäť rokov, k čomu sa  neodhodlala nijaká vláda  weimarského demokratického Nemecka. Zákulisná diplomacia  však hnala Poľsko do konfrontácie. Británia a Francúzsko, aj keď dovtedy spojeneckú zmluvu s Varšavou  nemali, boli zrazu ochotné poskytnúť garancie Poľsku aj za cenu vojny

  • Zaujímavé, ale vtedajšie Česko-Slovensko vydali Hitlerovi napospas.

Áno. V  prípade spojeneckého Česko-Slovenska postupovali úplne protichodne a dokonca pohrozili Prahe vojenským zásahom, ak sa nepodvolí mníchovskému diktátu.  A to iba  niekoľko mesiacov predtým v niektorých poľských  oblastiach, kde žila početná nemecká menšina, vypukli etnické vášne a vyše osemdesiattisíc Nemcov hľadalo útočisko na pôde Nemecka. Ich smutný osud poskytol  bohatý materiál Goebbelsovej propagandistickej mašinérii. Vzťahy Nemecka a Poľska, pred niekoľkými mesiacmi ešte idylické, sa rýchlo zhoršovali. Hitler si uvedomoval, že proti poľsko-britsko-francúzskej koalícii bez spojenca nemá šancu. Aj on obrátil kormidlo svojej zahraničnej politiky a so Sovietskym zväzom, dosiaľ hlavným ideologickým protivníkom, podpísal zmluvu  o neútočení.

  • Čo to znamenalo pre Poľsko?

Celý obsah paktu aj s tajným dodatkom, ktorým si obe diktatúry rozdelili územie Poľska,  bol prostredníctvom amerického agenta na nemeckom veľvyslanectve v Moskve zakrátko známy aj prezidentovi Rooseveltovi. Aj keď počas augustovej krízy  viackrát demonštroval svoju  starosť o Poľsko,  túto kľúčovú informáciu do Varšavy neposunul.

  • Prečo?

No to je otázka! Potreboval tento starý lišiak, aby v Európe vypukla vojna? Ak by Poliaci vedeli, že im hrozí  invázia aj z Východu,  iste by sa usilovali o diplomatické riešenie problému. Ako potvrdzujú niektoré pramene, ani Hitler ho celkom neodmietal. Nestalo sa a  1. septembra 1939 Nemecko vtrhlo do Poľska. O tri dni Veľká Británia a Francúzsko vypovedali Berlínu vojnu.

  • A začala sa najkrvavejšia vojna 20. storočia.

O dva týždne Červená armáda začala svoj postup na Západ a zastavila sa  na demarkačnej čiare dohodnutej s Nemeckom. Británia a Francúzsko na porušenie územnej integrity Poľska východným susedom nereagovali vypovedaním vojny Sovietskemu zväzu, dokonca s Moskvou ani neprerušili diplomatické styky. Politika dvojakého metra slávila úspech.  A tak si  Stalin mohol spokojne mädliť ruky. Prvá časť pokru s Európou mu vyšla na sto percent. Hlavné mocnosti starého kontinentu sa ocitli vo vojnovom konflikte a on vedel, že z toho bude mať len osoh. Dnes sa pripisuje vina za vypuknutie vojny iba Hitlerovi,  to je tiež rezíduum vojnovej propagandy, lebo aj iné štáty a najmä mocnosti mali na začatí konfliktu svoj podiel.  Dokumenty z tajnej diplomacie, ak sa vôbec zachovali,  by  iste povedali viac. A ešte jedna smutná skutočnosť, o ktorej sa málo vie. V prvých dňoch vojny došlo k masovým perzekúciám takmer miliónovej nemeckej menšiny v Poľsku.  Jej príslušníkov, iste nie bezdôvodne, považovali  za potenciálnu piatu kolónu. Podľa niektorých odhadov bolo povraždených asi päťtisíc nemeckých civilných osôb. Goebbels túto cifru nafúkol na päťdesiattisíc,  a to účinkovalo. Aj preto sa Nemci voči Poliakom správali oveľa brutálnejšie ako v okupovaných častiach západnej Európy. Poliaci, ale aj poľskí Židia, ktorí prežili genocídu, im to po vojne vrátili aj s úrokmi.  V tisícštyristo internačných táboroch a na pochodoch smrti zahynulo množstvo Nemcov, ktorí zo zabratých území nestihli utiecť.  Odhady  sa pohybujú  od pol milióna až po jeden a pol milióna osôb.

  • Akú legitimitu mala česko-slovenská vláda počas vojny v Londýne?

MRVA historik 670x300Zo štátoprávneho hľadiska vôbec nijakú.  Krátko po Mníchove a deň pred vyhlásením  slovenskej autonómie prezident Beneš  z vlastného  rozhodnutia abdikoval.  Zakrátko odletel do zahraničia a vystupoval tam ako súkromná osoba.  Novozvolenému prezidentovi ČSR Háchovi  dokonca blahoželal. Háchu  volili v podstate tí istí poslanci ako Beneša. Ani po okupácii  Čiech a Moravy Nemcami a zriadení Protektorátu  15. marca 1939 nevyvíjal nijakú aktivitu. Poldruha mesiaca  po vypuknutí vojny Beneš s niekoľkými prívržencami vytvoril Československý národný výbor, ktorý sa na jar 1940 presunul do Londýna.  Národný výbor sa transformoval na Prozatímní státní zřízení Československé republiky v emigraci.  Bola to akási  kulisa  štátu v exile. Tvorila ho vláda  na čele s premiérom, katolíckym kňazom a bývalým predsedom Československej strany lidovej Jánom Šrámkom a ministrami jednotlivých rezortov.  Pravda, boli to ministri bez ministerského aparátu.  Hlavným orgánom exilu bol  Beneš a ním menovaná štátna rada, ktorá mala nahradiť parlament. Beneš dostal  na fungovanie  tieňového kabinetu pôžičku, ktorá musela byť po vojne splatená aj s úrokmi.  Briti uznali exilovú vládu, no opatrne sa stavali  k zrušeniu Mníchovskej dohody. Benešova klika, z ktorej pre odlišné názory na slovenskú otázku vypadli najvýznamnejší  Slováci  Milan Hodža a Štefan Osuský, potom skonštruovala až neuveriteľný právny  kotrmelec. Jeho základom  sa stala téza, že Beneš bol v decembri 1935 legitímne a demokraticky zvolený za prezidenta na  sedem rokov a ústavne prezidentom nikdy neprestal byť. Jeho abdikácia bola  vynútená nacistickým Nemeckom, a teda z právneho hľadiska neplatná. Vlastne všetko, čo sa stalo od 30. septembra 1938, bolo nulitné, Česko-Slovensko ani neprestalo  existovať. Preto  londýnsky exil  Slovenskú republiku nikdy inak nenazval len ako takzvaný slovenský štát s malým „s“ a toto označenie zostalo v platnosti až do roku 1990. A aby tých právnických kotrmelcov nebolo dosť, v decembri 1941 Beneš vyhlásil, že Česko-Slovensko sa  nachádza vo vojnovom stave s Nemeckom aj Maďarskom. No vojnový stav trval už od jesene 1938, keď  obe krajiny okupovali časti jeho územia. Ak by sme túto tézu brali vážne, museli by sme začiatok druhej svetovej vojny  posunúť o jedenásť mesiacov.  Beneša ako reprezentanta  Česko-Slovenska a exil postupne uznali aj ďalšie  bojujúce mocnosti. Napriek tomu  zostávali „londýneri“, ako sa im na Slovensku hovorilo, v značnom diplomatickom vákuu. Navyše Atlantická charta z augusta 1941, ku ktorej sa pripojila aj  exilová vláda, potvrdila právo národov na sebaurčenie,  čo sa Slovenska bytostne dotýkalo. Ako sa ukázalo, a nielen v tomto prípade, Británia aj USA sú veľmi pružné v napĺňaní  svojich deklaratívnych cieľov a po vojne sa právom na sebaurčenie už nikto nezapodieval. Postavenie exilu, a Beneša samotného,  posilnil atentát na Heydricha a nasledujúce nemecké represálie, najmä však decembrová zmluva o priateľstve a povojnovej spolupráci so Sovietskym zväzom  z roku 1943.  Reprezentanti  za hranicami legitimity fungujúcich exilových orgánov sa do vlasti  paradoxne vrátili  cez Moskvu, čo signalizovalo,  do akého košiara  bude Česko-Slovensko patriť.

  • Napriek tomu otázkou zostáva, prečo sa po vojne obnovila Česko-Slovenská republika a prečo zanikla slovenská samostatnosť?

Odpoveďou je stále platné  nemecké príslovie „Macht geht vor Recht“  ‒ moc  prevyšuje právo, alebo ten, kto má moc, modeluje aj právo. Ak by sme  použili konštrukty londýnskeho exilu, mohli by sme dokázať, že Slovenská  republika nezanikla, ale existovala naďalej, a všetko, čo sa stalo po prevrate 29. augusta 1944 a po okupácii Slovenska Červenou armádou v roku 1945, je nulitné.  Realita však bola iná, aj keď obnovenie Česko-Slovenska nevyhlásili legitímni zástupcovia Slovákov. Až slobodné a demokratické voľby v roku 1992 naznačili,  že samostatnosť v tej či onej podobe  je vôľou väčšiny národa.

Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ ‒ Foto: archív SNN

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.