Samostatnú republiku sme chceli vytvoriť postupnými krokmi. Pri príležitosti tridsiateho výročia vzniku samostatnej Slovenskej republiky sme oslovili aj vtedajšieho predsedu Kresťanskodemokratického hnutia JUDr. Jána ČARNOGURSKÉHO. V súčasnosti pôsobí ako predseda Slovensko-ruskej spoločnosti.
- Ako jediný zo slovenských a z českých disidentov ste sa seriózne zaoberali aj otázkou štátoprávneho usporiadania Česko-Slovenska. Vnímali ste už v čase komunizmu medzinárodnú subjektivitu Slovenska za nevyhnutnú?
Áno, vnímal. Jedným dychom však musím povedať, že zároveň sme sa poučili z chýb z obdobia Pražskej jari. Preto sme sa neformálne medzi sebou dohodli, že pokiaľ nebude porazený komunizmus, tak nebudeme nejakým zásadným spôsobom otvárať štátoprávne usporiadanie Česko-Slovenska. Napriek tomu som ešte pred Novembrom 1989 v časopise Alternatíva, ktorý vydávali českí disidenti, verejne povedal, že budeme chcieť, aby Slovensko bolo rovnoprávnym členom zjednotenej Európy.
- Môžeme teda povedať, že aj na základe tohto článku ste po nežnej revolúcii prišli s myšlienkou samostatnej hviezdičky a stoličky pre Slovensko v Európskej únii?
Ten článok bol na základe našej koncepcie budúceho štátoprávneho usporiadania. KDH už v roku 1990 ako prvé nastolilo túto koncepciu. Zároveň naše hnutie pod mojím vedením nenastoľovalo napríklad koncept konfederácie. Naším cieľom bolo, aby Slovensko už ako samostatný politický subjekt vstúpilo spolu s Českou republikou do Európskej únie.
- Ako vnímala česká strana v čase prvých slobodných volieb 1990 váš zámer osamostatniť Slovensko postupnými krokmi?
Úprimne poviem, Česi sa bránili tejto našej požiadavke. Z ich strany sa nám dostalo odôvodnenie, že Európska únia to neprijme.
- Ako s odstupom času hodnotíte trenčiansko-teplický proces, ktorého výsledkom bolo prijatie kompetenčného zákona poslancami Federálneho zhromaždenia v decembri 1990?
Napriek tomu, že sme ako KDH vnímali tento výsledok ako istý kompromis, česká strana v ňom videla ústupok z centralistických čechoslovakistických pozícií.
- Vráťme sa na chvíľku do obdobia komunizmu. Ako hodnotíte ustanovenie celoslovenskej cirkevnej provincie 30. decembra 1977 pápežom Pavlom VI., o ktorú sa pričinil aj prezident Gustáv Husák?
Veľmi pozitívne. Okrem povzbudenia slovenských katolíkov v čase komunizmu znamenal tento historický dokument aj zadefinovane južnej hranice Slovenska po cirkevnej stránke. Treba však objektívne povedať, že sme sa o tomto čine pápeža Pavla VI. dozvedeli až oveľa neskôr. Zo začiatku sme vôbec nevedeli ani o konkrétnom podiele Gustáva Husáka.
- Po vašom nástupe do pozície predsedu vlády SR na jar 1991 ste odštartovali rokovania s českou delegáciou o nadstavení modelu budúceho štátoprávneho usporiadania Česko-Slovenska, ktoré neskôr dostali názov „putovanie po hradoch a zámkoch“. Ich výsledkom bolo prijatie Mílovskej dohody vo februári 1992. Podľa vašich kritikov ste týmto spôsobom ustúpili z pôvodných pozícií. Súhlasíte s ich názorom?
V nijakom prípade. Ja som nevnímal Mílovskú dohodu ako Magnu chartu slovenského národa, ako konečný výsledok štátoprávneho usporiadania. Naopak, vnímal som ju výlučne ako prechodné usporiadanie. Rádovo malo trvať desať rokov. Počas tohto obdobia sa malo Slovensko postupnými krokmi osamostatniť a vstúpiť do Európskej únie ako nezávislý štát. Týmto spôsobom malo získať už vyššie spomínanú vlastnú hviezdičku a stoličku. Ešte dodám jednu vec. Na mílovských rokovaniach som sa osobne nezúčastnil. Neprikladal som im až taký veľký význam. Bola to záležitosť parlamentných delegácií SNR a ČNR. Preto to samo osebe nedávalo nejaký veľký zmysel na prijatie nejakého dobrého dokumentu. Istý český politik ma vtedy dokonca vyzval, aby som ja s Václavom Klausom uzavrel vlastnú dohodu o budúcich česko-slovenských vzťahoch. To hovorí za všetko, akú relevanciu mal výsledný obsah Mílovskej dohody.
- Nezmenila sa koncepcia KDH o vlastnej slovenskej stoličke a hviezdičke v Európskej únii ani po druhých slobodných voľbách 1992?
Nie, nezmenila. Neviem, kto vôbec šíri fámu, že sme ako KDH chceli najskôr vstúpiť do Európskej únie ako Česko-Slovensko a až potom ho rozdeliť na dva štáty. Opakujem, chceli sme postupnými krokmi súbežne s rokovaniami o vstupe do Európskej únie postupne rozširovať právomoci slovenských republikových orgánov, ktoré by vyvrcholili vznikom samostatnej Slovenskej republiky.
- Jedným z vašich argumentov, prečo KDH nepodporilo prijatie Deklarácie SNR o zvrchovanosti SR, bola obava, že voči budúcej samostatnej Slovenskej republike znesú okolité štáty aj územné nároky...
Aj to. Ale v prvom rade táto deklarácia nemala nijaký medzinárodný význam. Ak by taký mala, tak by napríklad Slovensko malo začať vydávať vlastné pasy svojim občanom atď. Ani z vnútroštátneho hľadiska nič neznamenala. Z nášho pohľadu to bola politická deklarácia, ktorú sme nezdieľali. To bolo všetko. Na druhej strane, česká strana by mohla povedať, keď ste teda vyhlásili zvrchovanosť, plaťte si sociálne zabezpečenie, nemocenské poistenie z vlastného. Z čoho by sme to platili v takom rozsahu, ako bolo potrebné?
Aké výhrady ste mali voči Ústave SR?
Najmä voči jej obsahu. Chýbala nám v nej napríklad ochrana života od narodenia až po smrť. Ako KDH sme zároveň už samotný proces prijímania Ústavy SR vnímali ako účasť politického boja s HZDS v budúcej samostatnej Slovenskej republike. Už v tom čase som si uvedomoval, že politický štýl vládnutia Vladimíra Mečiara neprijme Európska únia. Ak by napríklad Slovensko nebolo prijaté do Európskej únie spolu s Maďarskom, bol by to pre nás veľký vnútroštátny a medzinárodný problém.
- Ako to myslíte?
Ak by sa Maďarsko stalo skôr členským štátom Európskej únie ako Slovensko, mohlo by na základe práva veta v neskorších našich prístupových rokovaniach tlačiť na slovenskú vládu, aby ustanovila územnú autonómiu pre maďarskú národnostnú menšinu a iné požiadavky. Argumentovali by tým, že viaceré členské štáty Únie majú takýto typ štátoprávneho usporiadania. A verte mi, Európska únia by s ustanovením maďarskej územnej samosprávy na Slovensku nemala najmenší problém. Tomuto sme chceli zabrániť. A to sa našťastie aj podarilo.
- Neuvažovali ste, že ako KDH podporíte aspoň vo Federálnom zhromaždení prijatie ústavného zákona o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky 25. novembra 1992?
Opakujem, naše kroky v druhej polovici roka 1992 sme už robili v súlade s prípravou politického boja s HZDS v budúcej samostatnej Slovenskej republike.
- Prečo ste zvolili takúto politickú stratégiu? Nebolo to kontraproduktívne vzhľadom na to, že KDH nebolo proti vytvoreniu samostatnej Slovenskej republiky?
My sme neboli zásadne proti samostatnosti Slovenska. Nesúhlasili sme však, akým spôsobom a formou bola táto samostatnosť dosiahnutá. Nechceli sme sa kvázi podriadiť politike Vladimíra Mečiara. To by nás poškodilo v neskoršom politickom zápase už v samostatnej Slovenskej republike.
- Na konci roka 1992 prijalo KDH dve Vyhlásenia, s ktorými ste sa po politickej stránke prihlásili k samostatnej Slovenskej republike. Aký bol hlavný zámer ich prijatia?
Bolo ich viac. Ale v prvom rade musím povedať, že sa v tom čase objavovali mnohé katastrofické scenáre. Mnoho Čechov verilo, že do pol roka ich budeme na kolenách prosiť, aby nás zobrali naspäť. To sa, chvalabohu, nestalo. Ani zo Slovenska nebol nikto schopný bezpečne zaručiť, že to ekonomicky zvládneme. Poviem úprimne, báli sme sa ekonomického, politického a spoločenského kolapsu. Reálne tu hrozilo, že v prípade naplnenia týchto katastrofických scenárov vznikne na Slovensku nejaká občiansko-liberálna politická strana s programom obnovy Česko-Slovenska s vysokou spoločenskou podporou. Preto ako KDH sme chceli byť najsilnejšou opozičnou stranou, ktorá by za nijakých okolností už nepripustila obnovenie spoločného štátu s Čechmi. Som veľmi rád, že sa nám to podarilo. Viete si predstaviť, ak by takáto liberálno-občianska politická strana ľuďom populisticky vyhlasovala, že všetky problémy by vyriešilo obnovené Česko-Slovensko? Veľmi dobre viete, že je to nezmysel. Naopak, prípadné opätovné spojenie Slovákov s Čechmi by ekonomickú situáciu ešte zhoršilo. Preto aj obe Vyhlásenia KDH z decembra 1992 mali pre Slovensko obrovský zmysel. Po prvé sme ako najväčšia opozičná strana voči Vladimírovi Mečiarovi deklarovali, že obnovenie Česko-Slovenska nemáme a nebudeme mať v programe. A po druhé sme chceli mať s Českou republikou po zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky priateľské vzťahy.
- Istým „referendom“ o Česko-Slovensku boli predčasné parlamentné voľby na jeseň 1994. Strana, ktorá mala vtedy v programe obnovenie Česko-Slovenska, nezískala podporu ani jedného percenta zúčastnených voličov. Považujete tento výsledok aj za váš úspech?
Áno. Takmer po dvoch rokoch od zániku Česko-Slovenska dali slovenskí voliči politickú a celospoločenskú legitimitu samostatnej Slovenskej republike. Naša dvojročná opozičná práca tak nevyšla nazmar.
- Ako hodnotíte tridsaťročný príbeh samostatnej Slovenskej republiky ako subjektu medzinárodného práva?
Je to úspešný príbeh. Som rád, že aj KDH prispelo k tomu, že Slovenská republika je dnes integrovaná v dôležitých medzinárodných inštitúciách vrátane Európskej únie. Oproti niektorým štátom nemá problém s vlastnou národno-štátnou identitou. Aj tí, ktorí boli pred tridsiatimi rokmi z rôznych dôvodov proti osamostatneniu Slovenska, počas troch desaťročí sa s ním postupne identifikovali. Veľká väčšina z nich nebola proti, že by nechcela zavŕšiť národno-emancipačný proces slovenského národa o vlastný štát odštartovaný štúrovskou generáciou. Naopak. Jedna časť pôvodne chcela postupnými krokmi doviesť Slovensko k samostatnosti, aby už ako nezávislý štát vstúpilo do Európskej únie. Túto formu presadzovalo KDH. Medzi druhú skupinu patrili tí, ktorí chceli zachovať spoločný štát na báze federácie tvorenej zdola – suverénne republiky prepožičajú federálnej vláde niektoré svoje kompetencie. Áno, je pravda, že istá maličká časť politikov a spoločnosti chcela výlučne unitárne Československo. Preto dnes môžem s radosťou konštatovať, že napriek mnohým problémom je Slovenská republika stabilizovaným štátom po politickej, spoločenskej a medzinárodnej stránke. Môj odkaz všetkým čitateľom a Slovákom je, aby sme boli všetci hrdí na svoj štát.
- V súčasnosti pôsobíte ako predseda Slovensko-ruskej spoločnosti. Nie je to z vašej strany trochu kontraproduktívne vzhľadom na to, že Rusko bolo súčasťou Sovietskeho zväzu s dominantou komunistickou ideológiou, proti ktorej ste v minulosti bojovali?
Vôbec nie. Proti Sovietskemu zväzu som bol preto, že bol komunistický štát. A viete, ktorý národ priniesol najväčšie obete v boji s komunizmom? Boli to Rusi. Rusko dnes nie je nijaký komunistický štát. Toto je dôležité si uvedomiť. Dnes je v Rusku omnoho väčší kapitalizmus ako u nás. Tak o čom sa ideme baviť? Rusko je dnes jedinou zábranou proti tomu, aby USA ovládli celý svet.
- Ako teda vnímate súčasný konflikt na Ukrajine? Ktorá bojujúca strana podľa vás môže byť jeho víťazom?
V prvom rade si musíte uvedomiť, že je to boj USA proti Rusku do posledného ukrajinského vojaka. Myslím si, že jeho víťazom bude nakoniec ruská strana. Dôležité však bude, čo prinesú výsledky budúcich mierových rokovaní.
- Je jasné, že Slovenská republika na základe svojho medzinárodného postavenia najmä voči Maďarsku by mala v tejto vojne zaujať neutrálne stanovisko. Ste rovnakého názoru?
Slovensko by sa malo konečne odpútať od šialenej protiruskej západnej politiky. Namiesto posielania zbraní a vojenského materiálu na Ukrajinu prejsť na pozíciu diplomatického sprostredkovateľa s cieľom pokúsiť sa pribrzdiť tento vojenský konflikt a prinútiť obe strany k mierovým rokovaniam a zároveň posielať na územie Ukrajiny výlučne humanitárnu pomoc.
- Mala by ukrajinská strana prijať mierové podmienky aj za cenu územných strát?
Áno. Dnes už nemá ani nijaké iné východisko. Ale verejne sa o tom nehovorí. Krym je dnes už pevnou súčasťou Ruskej federácie, ktorý po stáročia bol ruským územím. Od moslimov ho vybojovala cárovná Katarína Veľká. Až bláznivý Chruščov ho v druhej polovici minulého storočia daroval Ukrajine.
- Slovenská republika na základe historických skúseností s maďarským revizionizmom a iredentou by podľa môjho názoru pripojenie Krymu k Rusku v budúcnosti len veľmi ťažko mohla oficiálne uznať. V čom je odlišný Krym s južným územím Slovenska?
Slovenské územie ako celok po zániku Veľkej Moravy vrátane jeho južného územia bolo skoro vždy akýmsi osobitným celkom v rámci Uhorska, ktoré sa od zvyšku krajiny národnostne odlišovalo. Nazývali ho Horným Uhorskom, pretože sa začínalo na horách. Uhorská zástava pozostáva z dvoch častí: z dnešnej slovenskej zástavy v iných farbách a z maďarskej arpádovskej časti – biele a červené brvná. Prípad Krymu by som tak porovnal s hypotetickou situáciou, ak by prezident Gustáv Husák daroval Moravu Slovensku. Ako by sa Česko na tento prípad pozeralo? Verím, že som tento problém vašim čitateľom dostatočne vysvetlil.
- Napriek tomu, čo hovoríte, nemohlo by Maďarsko voči Slovensku vysloviť územné nároky, ak by slovenská diplomacia nakoniec uznala Krym ako súčasť Ruskej federácie?
Jedine v tom prípade, ak by bol medzi nami otvorený vojenský konflikt. Maďarsko by si muselo vybojovať naše južné územia iba za cenu vojny.
- Náš dvojtýždenník spoluvydáva najstaršia celonárodná ustanovizeň Matica slovenská. Akú úlohu môže podľa vás zohrať v súčasnom globalizovanom svete?
Som presvedčený, že jej hlavnou úlohou je zachytávať tú časť slovenskej spoločnosti, ktorú nezachytávajú ostatné štátne inštitúcie, politické strany a mimovládne organizácie. Mala by byť hlasom národno-kresťanskej uvedomelej slovenskej spoločnosti, ktorá sprostredkováva slovenskému národu tradičnú kultúru a vlastenectvo. Zároveň by mala vysvetľovať objektívnym a pravdivým spôsobom všetkým ľudovým vrstvám slovenskej spoločnosti nielen historické štátotvorné tradície Slovenskej republiky a slovenského národa, ale aj analyzovať kroky slovenskej vlády a nadstraníckym spôsobom formovať jej národné povedomie.
Zhováral sa Matej MINDÁR ‒ Foto: Emil SEMANCO