Ján Pavol II. miloval Slovensko a stretol sa tu s láskou

thumbnail

REPORTÁŽ

Uplynulo štvrťstoročie od prvej návštevy pápeža sv. Jána Pavla II. u nás. Dejiny to majú zapísané: pápež Ján Pavol II. bol počas svojho pontifikátu na Slovensku trikrát, pričom jeho návšteva v roku 1990 bola vôbec prvou návštevou Petrovho zástupcu u nás, ak len nerátame misiu pápeža Leva IX. v roku 1051, keď prišiel kdesi k Jarovciam pokarhať votrelca kráľa Henricha III., ktorý so svojimi germánskymi oddielmi opakovane ohrozoval krajinu za Dunajom. Pápež vtedy chcel germánskeho vládcu zmieriť s uhorským panovníkom Ondrejom I. Na týždne príprav pápežovej návštevy si živo spomínam aj preto, že som bol členom  skupiny premiéra Milana Čiča, ktorá kontrolovala plnenie úloh súvisiacich s návštevou, a zároveň som viedol štáb služieb pre verejnosť a tlač. A tak mi odpusťte aj istý sentiment ‒ možno dokreslí atmosféru tých dní.

■ ŽIVOTNÝ KOTRMELEC

Nebol som sám, čo zažíval životný kotrmelec. Vedúci Úradu vlády SR JUDr. Ing. Juraj Králik, starý lúčničiar, pred dvadsiatimi rokmi azda najpopulárnejší slovenský diplomat, si dve desaťročia  odkrútil ďaleko od politiky a UNESCA na zastrčenom pracovisku ochrany životného prostredia ‒ a zrazu návrat k diplomacii: zabezpečoval styk s Vatikánom v  otázkach návštevy Svätého Otca. Alebo bývalý kolega z branže, dokonca z jednej novinárskej kolísky – z mládežníckeho denníka Smena Jano Smolec, obaja sme voľakedy boli  reportérmi denníka, a keďže sme nechceli na dlhší čas vypadnúť od remesla, tak sme sa po roku striedali v kresle vedúceho redaktora Smeny na nedeľu, až nás „vyššia moc“ vykopla na vyše dvadsať rokov – a teraz sedel vedľa mňa v štábe a zabezpečoval kopec úloh pre poldruha tisíc novinárov, ktorí sa chystali akreditovať v tlačovom centre, keď ho vytvoríme. Chvíľami sme mali pocit vyoranej myši. Nebohý Juro Králik nás utešoval: „Žiadny strach! Nič ste z novinárčiny po dvadsiatich rokoch nezabudli, akoby ste nezabudli plávať alebo bicyklovať!“

■ ZLATÝ HERBERT

V čase, keď sme v tlačovom odbore Úradu vlády SR, ktorý som viedol, odrážali požiadavky revolučných kruhov na nereálne nadsadené prídely novinového papiera (voľný trh sa ešte len tvoril), riešili osobné spory vo vedení redakcií, komplikované styky s VPN, škrípania medzi nami a ministrom kultúry, zapríčinené neporozumením medzi dobrákom ministrom (Ladislav Chudík) a jeho revolučným námestníkom, zavádzali televízne a rozhlasové vysielania v poludňajšej prestávke rokovania vlády, rozbehli tlačové konferencie po každom vládnom rokovaní, taktne odmietali snahy západných mediálnych magnátov, vrátane Berlusconiho, na spoluvlastníctvo STV, keď sa slušne vyprevádzali z Úradu vlády SR rozliční zahraniční vydavatelia, ktorí si mysleli, že prišli do Tramtárie, a nie do kultivovaného štátu, dostal som na starosť veľkú časť návštevy pápeža.

Pápež _Omsa_vo VajnorochVtedy sa na scéne objavil Herbert Neumayer, skúsený rakúsky novinár, dlhoročný riaditeľ tlačového odboru spolkovej vlády Rakúska. Dar z nebies.

Múdry, priateľský, žičlivý. O jeho vzťahu k Slovensku svedčí, že bol predsedom Spoločnosti rakúsko-česko-slovenského priateľstva, ale o tri roky, po vzniku Slovenskej republiky, keď sa spolok rozdelil na dva, zostal predsedom Spoločnosti rakúsko-slovenského priateľstva. Alebo skutočnosť, že už v lete 1990 pripravil v spolupráci s agentúrou OKO  reprezentatívnu výstavu fotografa Ladislava Bielika vo Viedni ‒ dominovali na nej snímky z augusta 1989. Herbert nás očaril skúsenosťami. Aj s návštevami pápeža. V podobnej úlohe bol  pri dvoch návštevách pápežov v Rakúsku.

■ VZÁCNE RADY

Poradil nám napríklad, že treba mať menšie tlačové stredisko v meste a veľké na mieste omše – a keďže je to prvá návšteva pápeža v bývalom socialistickom tábore, príde najmenej tisíc novinárov. Nechcelo sa nám to veriť, ale jeho odhad bol ešte skromný – prišlo ich viac. Pripomenul potrebu veľkého počtu prípojok na internet, to by sme boli určite podcenili, u nás sa IT-éra ešte ani nezačala. Pri pláne výstavby tribúny pre fotoreportérov a kameramanov a dvoch veží pre televízne kamery nás upozornil, aby architekt  areálu pamätal, kde bude v čase príletu pápeža slnko – nemôže sa stať, aby  návštevu snímali proti svetlu... Takých pripomienok bolo veľa – dodnes mu z ne vďaka. Povedzme, aby sme mali vo Vajnoroch fotoexpresné služby. To bol ľahký problém, len pred pár týždňami som odišiel z výrobného družstva Služba, takmer dvadsať rokov som pracoval práve v jej fotografickom odvetví, jednu automatickú linku presťahovali na dva dni do Vajnor, stala sa súčasťou presscentra...

■ VZBURA TRHOVNÍKOV

Aj po dvadsiatich piatich rokoch mám radosť, že všetko dobre dopadlo, aj keď azda okrem pracovníkov bezpečnosti a zdravotnej služby sme všetci organizátori prišli, ako sa vtedy vravelo – rovno z kotolní.

Jedinou nepríjemnosťou bol neprimerane ostrý protest trhovníkov, ktorí si postavili stánky na vopred oznámenú trasu púte. Polícia ju z bezpečnostných dôvodov na poslednú chvíľu zmenila – a všetkým stánkarom hlboko klesli tržby. Skupina predavačov párkov a klobások prišla na letisko a vtrhla do jedinej nestráženej miestnosti štábu – do vedenia presscentra, a pred rozzúrenými trhovníkmi ma zachránili iba dvaja vojenskí kuchári, čo vyšli spod susedného stanu sledovať prílet pápežovho vrtuľníka. Trhové hospodárstvo sa začalo.

Na druhý deň stánkari navštívili predsedu vlády. Premiér Čič pochopil ich hnev – odkúpil mäso a mäsové výrobky, ak mali na ne doklady, v nákupnej hodnote a za symbolickú cenu ich predal vajnorskému JRD na skŕmenie.

■ LÁSKA K SLOVENSKU

Pápežova návšteva na Slovensku, prvá a ešte krátko po novembri 1989, bola naozaj veľkou udalosťou. A mala ešte jeden úžasný akcent, ktorý bol nesporne povzbudením idey slovenskej štátnosti: bola to pápežova láska a úcta k nám, vrelé povzbudenie, vštepovanie hrdosti bez nenávisti k iným. Prejavil to už  deň pred vajnorskou omšou, keď v Prahe 21. apríla 1990 pri privítaní na letisku povedal (a nemuselo sa to miestnym veľmi páčiť):

„Od prvej chvíle mojej návštevy v tejto krajine sa môj pohľad upiera na krásnu zem pod Tatrami. Na Slovensko posielam svoj pozdrav celému národu a národnostiam, čo tam žijú. Vopred cítim radosť zo zajtrajšieho stretnutia v Bratislave, bude to akoby vyvrcholenie mnohých mojich stretnutí so Slovákmi v Ríme, počas ktorých z perí pútnikov naliehavo znela otázka: Svätý Otče, kedy prídete na Slovensko? To, čo dlhé roky bolo nemožné, sa stalo skutočnosťou!“

Na druhý deň oslovil náš národ pri omši na Velehrade prostredníctvom slovenských veriacich, ktorí prišli na posvätné miesto Slovenov zo všetkých kútov našej vlasti, najmä však z blízkeho Záhoria: „Drahí bratia a sestry, milí Slováci a Slovenky! Pozdravujem vás z miesta zasväteného spomienke na vašich vierozvestcov svätých Cyrila a Metoda.(...) Keď budem o niekoľko hodín prichádzať medzi vás na Slovensko, požehnám zhora hlavné mesto vašej krajiny a všetkých jej obyvateľov. Nech to bude trvalá záruka Božieho požehnania!“

Sú to krásne vyznania. Nebýva zvykom prihovárať sa k národu, ktorý očakáva svätú návštevu, ešte na pôde aktuálneho hostiteľa. Bol to dôkaz pápežovej náklonnosti, a istotne aj podtatranských väzieb básnika Wojtylu so Slovenskom.

■ VAJNORY 1990

Státisíce veriacich. Krásne počasie. Nádherný chrám pod nebom s pôsobivým monumentálnym prístreškom Svätého Otca a jeho suity. Krátko poobede pristál biely vrtuľník s výsostným znakom Vatikánu na letisku vo Vajnoroch. Za burácajúceho jasotu z neho vystúpil Ján Pavol II. Skôr ako si stihol pokľaknúť a pobozkať slovenskú zem, jeden z vítajúcich, podpredseda vlády Ján Čarnogurský, strhol so seba svetlosivý plášť a hodil ho na trávnik pod pápežove nohy, aby si nezašpinil biely habit. Za slovenskú vládu vítal Svätého Otca predseda vlády profesor Milan Čič. Za rímskokatolícku cirkev prímas Slovenska, ktorý ho sprevádzal aj v papamobile okolo usporiadaného davu veriacich k oltáru.

Pápež sa prihovoril k národu:

„Som rád, že môžem splniť vaše želanie, aby som navštívil vašu vlasť. V minulých rokoch, hoci som veľmi chcel, nemohol som k vám prísť...“

Pápež mal na mysli najmä rok 1985. Vtedy na 1 100. výročie úmrtia sv. Metoda prejavil Ján Pavol II. záujem o cestu do Česko-Slovenska. Naša strana aj pripravila oficiálne pozvanie. Pod pozvánku kardinála Františka Tomáška sa však odmietol podpísať prezident Gustáv Husák.

Ján Pavol II. vo svojej vajnorskej kázni – stále majme na mysli, že sa udalosť konala krátko po prevrate – pripomenul veľký význam slovenských cirkevných pútí, najmä veľkých pútí v Levoči, Šaštíne a inde na Slovensku, ktoré sa organizovali pred novembrom 1989 napriek moci, ktorá si ich neželala, bála sa však zasiahnuť voči ich spontánnosti. Kázeň končil slovami: „Nebojte sa!“ Tie dve slovká, táto pápežova vajnorská výzva obletela vtedy celou transformujúcou sa Európou.

Vzácny hosť opúšťal Slovensko už za tmy z letiska Milana Rastislava Štefánika v Ivanke vatikánskym špeciálom. Pri schodíkoch do lietadla sa najdlhšie lúčil s Alexandrom Dubčekom. Akoby bol tušil, že pri svojich ďalších návštevách Slovenska ho už nestretne.

Prišiel k nám ešte dvakrát: 30. júna až 3. júla 1995 a 11. – 14. septembra 2003. Počas svojho dvadsaťšesťročného pontifikátu prežil tento prvý Slovan na Petrovom stolci dva pokusy o atentát, precestoval milión dvestotisíc kilometrov a navštívil stodesať krajín, ale len na Slovensku bol trikrát.

Ján ČOMAJ ‒ Kresba: Andrej MIŠANEK



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.