POZNÁMKA
Asi nebudem jediný, koho miera skepsy v racionalitu vyjadrení mnohých našich analytikov vo viacerých našich médiách dosiahla už takmer neprekonateľnú hranicu. Aj keď – výnimky sú vždy možné. Napríklad keď známy dopravný analytik vo svojom blogu napíše, že až po zapnutí navigačného systému zistil, že cesta, po ktorej práve jazdí, je nezjazdná, alebo keď iný, asi sedemnásťročný analytik na informačné technológie ma cez obrazovku informuje, že môj mobilný telefón vydrží nabitý dlhšie, ak ho kratšie, teda menej používam. Takto poučení o potrebnej miere rezervovanosti voči analýzam analytikov sa môžeme venovať hoci aj ich teóriám o tom, ako dobre či zle – lebo ono je to vlastne jedno – sa v ekonomickom chápaní máme.
Vládne analýzy tvrdia, že Slovensko bude v roku 2015 znižovať svoj deficit. To je, respektíve by bola dobrá správa, ak by iné analýzy nepoukazovali na to, že sa tak bude diať iba zásluhou sprísneného režimu na príjmovej strane rozpočtu. Po našom – to, čo dostávame od štátu teraz, dostaneme v tej istej alebo menšej miere za také isté, alebo vyššie odvodové zaťaženie. A tak správa, z ktorej sa poteší štát, nepoteší jeho občanov. Tí by radšej uvítali nižšie štátne výdavky, po čom zas volajú analýzy mimovládnych inštitúcií.
Akosi podobne je to aj s analýzami zamestnanosti a na druhej strane nezamestnanosti, keďže ide o vraj dve veľmi rozdielne ekonomické kategórie. Aj keď by sa zdalo, že je to o tom istom. Mali by sme sa mať na Slovensku v tomto roku lepšie. Lebo nezamestnanosť klesá. Teda úrady práce vykazujú čoraz menšie čísla evidovaných ľudí bez práce a príjmu z nej. Ale – nestúpa zamestnanosť. Teda nepribúda ľudí, ktorí sú voči štátu jednak samoživiteľmi, a potom, samozrejme, aj pravidelnými platiteľmi odvodov a daní. Analýzy síce potvrdili úspešnosť dobrovoľne povinnej práce ako podmienky na možnosť poberania sociálnych dávok, ale iné analýzy vyčíslili vysoké počty tých, ktorí túto možnosť nevyužili. A nie sú medzi nimi iba patologickí lenivci z osád – ako sa zvykne veľmi zjednodušene uvažovať. Na strane tých, ktorí za šesťdesiat eur odmietli zametať chodníky a upravovať mestské parky, či natierať zábradlia a likvidovať čierne skládky, je veľké množstvo vysokoškolsky vzdelaných ľudí vo veku nad päťdesiat rokov, ktorých na Slovensku až do odchodu do penzie už nikdy nikto nezamestná.
Pretože, aj keď nám niektoré analýzy tvrdia, ako sme pokročili v rebríčkoch transparentnosti a ako sme pokročili v boji proti klientelizmu a korupcii, predsa len – zamestnáme najskôr svojich, potom hlúpejších a mladších. To je neodškriepiteľná priorita každého vedúceho zamestnanca, ktorý si vie spočítať, že ak túto schému naruší, čoskoro bude na dobrovoľne nútených prácach on sám. A neplatí to len pre štátne inštitúcie, kde to je takmer mocenský imperatív, ale už aj pre súkromný sektor. Aj preto máme v koncoročných daňových priznaniach firemné zisky vyčíslené nanajvýš tak nulou, ak nie stratou. Teda vo väčšine prípadov...
Mnohí analytici sa v závere minulého roka tešili, že vzrástla domáca spotreba. Ak odhliadneme od faktu, že je to tradičný jav v predvianočnej ekonomike, potom si musíme všimnúť aj skutočnosť, ako rastie zadlženosť našich domácností a že sa vlastne tešíme zo spotreby na dlh na úkor našich detí. Analytici si tiež všimli, že kým pred úverovou krízou potrebovala naša ekonomika rast až tri a pol percenta HDP na to, aby začala vytvárať nové pracovné miesta, dnes jej na to stačí o percento menej. Ale prečo? Minimálna mzda je štandard, kto má aspoň taký zárobok, je rád, že je rád.
Či sa máme dobre alebo zle, nechám na čitateľovi. Rozhodne však nebudem veriť analytikom, ak mi tvrdia niečo absolútne nereálne.
Ivan BROŽÍK