Jeho osudom bola Matica slovenská

thumbnail

Jozef Cíger-Hronský sa zapísal do slovenskej literatúry aj do matičného hnutia. Keď v roku 1993 previezli telesné pozostatky Jozefa Cígera-Hronského z argentínskeho Lujánu na Národný cintorín v Martine, ako keby sa symbolicky uzavrel oblúk životnej dráhy tohto výnimočného spisovateľa, publicistu a zapáleného organizátora národného života. Jeho cesta zo Zvolena cez Kremnicu a Martin až do ďalekej Argentíny symbolizuje peripetie   slovenskej inteligencie vo víre dvoch svetových vojen a následného usporiadania bipolárneho sveta. Jedno je však isté. Za Jozefa Cígera-Hronského hovorí jeho dielo. Ono s definitívnou platnosťou potvrdzuje jeho nemalý zástoj vo zveľaďovaní kultúrnej identity Slovákov.

Jozef Cíger-Hronský sa narodil vo Zvolene v rodine tesára Petra Pavla Cígera a Jozefíny Cígerovej, rodenej Markovej. Rodina to bola aj na vtedajšie pomery veľká, veď budúci spisovateľ pochádzal zo siedmich detí – štyroch bratov a troch sestier. Mladý Jozef najprv navštevoval školu vo Zvolene, neskôr meštiansku školu v Krupine a napokon ukončil svoje vzdelanie v roku 1914 v maďarskom učiteľskom ústave v Leviciach. Nasledovali jeho učiteľské pôsobiská v Horných Mladoniciach, Senohrade, Krupine a v Kremnici. V rokoch 1917 ‒ 1918 sa ako vojak pešieho pluku zúčastnil na bojoch v Taliansku. Napokon sa v roku 1927 na dlhší čas usadil v Martine. Najprv ako učiteľ, od roku 1933 ako tajomník a od roku 1940 ako správca Matice slovenskej, kde sa veľkou mierou zaslúžil napríklad o založenie tlačiarne Neografia. V roku 1945 z obavy pred perzekúciou emigroval z vlasti, aby  po krátkych pobytoch v  Rakúsku a Ríme napokon zakotvil v Argentíne.

CESTA K LITERATÚRE

Už na jednom zo svojich prvých učiteľských pôsobísk v Krupine založil spolu s P. Bujňákom časopis Hontiansky Slovák. Publicisticky, ale aj prozaicky aktívny učiteľ videl svoje poslanie v podpore slovenskej literatúry, a tak keď učil v meštianke v Kremnici, spolu s Jaroslavom Kejzlarom založil a redigoval knižnú edíciu Mládež a devätnásť rokov redigoval časopis pre deti Slniečko. Knižne debutoval zbierkou poviedok U nás (1923), nasledovali ďalšie zbierky poviedok a zbierky rozprávok a povestí pre deti, aby napokon autor v prvej polovici tridsiatych rokov prekvapil čitateľskú aj kritickú verejnosť románmi Chlieb a Jozef Mak.

Na jednej strane silné sociálne cítenie autora, kritický pohľad na súdobú spoločnosť, na strane druhej sugestívny jazyk, bohatá vnútorná expresivita a psychologická hĺbka postáv. V podstate neexistuje absolvent maturity, ktorý by nepoznal to slávne: „A preto trp, Jozef Mak, človek – milión...“, lenže málokto toto kedysi „povinné“ a dnes „odporúčané“ dielo aj prečítal, a to je škoda. Jozef Mak je síce symbolom odovzdania sa osudu, no nie trpnej rezignovanosti.  Literárna vedkyňa Mária Bátorová považuje dielo Cígera-Hronského za jednu z kľúčových postáv slovenskej avantgardy a existenciálnej experimentálnej poézie a dodáva: „Slovenská literatúra 20. storočia je súčasťou európskeho vývinu, k čomu významnou mierou prispelo dielo Jozefa Cígera-Hronského.“

Ostatne, preto sa o toto dielo zaujímali aj cudzie literatúry a preto vyšli a vychádzajú preklady Hronského diel v celom rade svetových jazykov, konkrétne v nemčine, angličtine, španielčine a taliančine, ale aj v chorvátčine či neskôr češtine. Slovenská dobová kritika sa však len ťažko vyrovnávala s modernosťou tohto autora a najmä román Pisár Gráč označovala za samoúčelnú modernu. Čas však dal jednoznačne za pravdu tým literárnym vedcom, ktorí v Hronskom objavili prozaika prinajmenšom európskeho formátu.

PRÍBEHY A ROZPRÁVKY

Klasik a doyen  slovenskej literárnej kritiky Alexander Matuška o Cígerovi-Hronskom napísal: „Postačí povedať, že nie je jeden z viacerých, je jeden z prvých. A v niečom napokon i prvý. Skromne rátajúc vyniká z jeho diel prinajmenej týchto päť: Chlieb, Jozef Mak, Sedem sŕdc, Pisár Gráč a Andreas Búr Majster. Hronský mal čo povedať a vedel to povedať, pretože sa hľadal stále i hľadal stále a nezabýval sa pohodlne v raz nájdenom.“

Hronský SE hronský - portrétKľúčové témy, na ktorých Hronský staval svoje prózy, je téma osamelosti ľudského indivídua, téma straty základných istôt, rozpadu osobnosti a straty domova. Pridružuje sa k tomu aj pocit cudzinca vo svete, odcudzenosti človeka medzi ľuďmi. Tieto témy dosahujú svoj myšlienkový i umelecký vrchol v románe Andreas Búr Majster, ktorý je zároveň štylizovaným odrazom dramatickej zmeny Hronského ľudskej situácie (nedobrovoľná emigrácia) i pokusom nájsť sa, nájsť oporu v stvárnení nadčasovej témy umenia. Tragický pocit života nachádza u Hronského výraz a aj isté zavŕšenie v románe Svet na Trasovisku, kde sa vracia k vojnovým udalostiam na Slovensku, ale k tomu sa ešte dostaneme. Bolo by však neodpustiteľné nezmieniť sa aspoň v krátkosti o Hronského tvorbe pre deti. Knižky Smelý Zajko a Smelý Zajko v Afrike, ako aj Budkáčik a Dubkáčik napísal autor v najplodnejších tridsiatych rokoch. Predtým aj potom sa síce venoval povestiam, pričom ich upravoval a nezriedka vymýšľal nové, viažuce sa k tomu-ktorému slovenskému regiónu, ale v týchto troch spomínaných rozprávkových knihách doslova exceloval. Bohatý jazyk, napínavý príbeh, veľa vtipných či groteskných situácií, ktoré má detský čitateľ mimoriadne rád, a pritom silné etické a morálne posolstvo hlboko veriaceho a národne uvedomelého autora. Nenadarmo, aj keď sa o Hronskom v bývalom režime priveľmi hovoriť nesmelo, vychádzali jeho knihy pre deti vo veľkých nákladoch a Budkáčika a Dubkáčika dokonca zrealizovala aj vtedajšia Slovenská televízia ako bábkovú rozprávku.

■ SVET NA TRASOVISKU

Posledným románovým dielom Jozefa Cígera-Hronského bolo široko koncipované dielo Svet na Trasovisku. Autor ho začal písať hneď po odchode do talianskeho exilu a podstatnú časť vytvoril v rokoch 1946 – 1947, ale konečnú podobu dostal román až tesne pred smrťou tvorcu v roku 1959 a prvýkrát vyšiel knižne v Spojených štátoch v roku 1960. Je to Hronského najrozsiahlejšie románové dielo a autor v ňom zobrazuje udalosti a postavy počas SNP.

Hronský mal k Slovenskému národnému povstaniu kontroverzný postoj. Najlepšie ho vystihujú slová narátora z úvodu románu Svet na Trasovisku: „Nie, v dejinách na to príkladu niet. Niet na to príkladu, aby národ povstával proti svojmu vlastnému štátu, aby si niekto podpaľoval dom, v ktorom sa mu žilo dobre, za ktorým dlho túžil a ktorý si napokon ťažko vydobyl, postavil a zariadil... Nikde nepovstával národ, aby zboril svoj štát a hodil svoje národné telo, svoju zem, svoje imanie, svoje mozole, svoj život a svoju moc niekomu inému, cudziemu napospas.“

Sám sa v emigrácii vyslovil, že v prípade Sveta na Trasovisku ide o „pučistický román“. Práve jeho postoj, ktorý formuloval slovami: „Na Slovensku sa bili Nemci s Rusmi, jedni sa pridávali k tým, druhí k hentým, a pritom ani Nemcom, ani Rusom o budúcnosť Slovenska nešlo,“ bol tým dôvodom, ktorý ho napokon prinútil emigrovať. Doslova predvídal, kam sa naša spoločnosť o pár rokov pohne, že príde rok 1948 a komunistický prevrat, že prídu procesy a že mu jeho postoj „štátostrana“, ktorá mala snahu sprivatizovať si SNP, neodpustí. Dejiny mu dali za pravdu, aj keď sa neskôr veľa literárnych kritikov s rozsiahlym románom Svet na Trasovisku nevedelo vyrovnať.

ŽIVOTNÉ MOTTO

„Najkrajšie slová sú skutky.“ Tento citát – životné motto Jozefa Cígera-Hronského – azda najlepšie vystihuje charakter a vnútorné priority tohto veľkého spisovateľa. V každom svojom učiteľskom pôsobisku bol mimoriadne aktívny v zakladaní literárnych časopisov, organizoval umelecké besedy, venoval sa mladým autorom. Za devätnásť rokov svojho pôsobenia ako šéfredaktor časopisu pre deti Slniečko postavil doslova základy slovenskej literatúry pre deti, a to sa ešte stihol venovať  aj prekladateľskej činnosti. Keď sa napokon usadil v Martine, ako tajomník a neskôr správca Matice slovenskej priviedol túto vrcholnú národnú inštitúciu  na nebývalý stupeň rozvoja a prosperity a naplno rozvinul jej vydavateľskú a výskumnú činnosť. Jeho vyššie spomínané kľúčové zásluhy na založení matičnej tlačiarne Neografia umožnili dramatickú akceleráciu vo vydávaní pôvodnej slovenskej literatúry.

Keď ho za postoj k SNP kritizovali a dokonca krátko väznili, volil emigráciu. Ale ani tam sa jeho organizačný zápal neoslabil. V roku 1945 sa vydal najprv do Rakúska, kde žil v americkej zóne. Neskôr sa rozhodol odísť do Talianska, kde v Ríme ostáva až do februára 1948. Snaží sa spájať slovenskú povojnovú emigráciu, no po zatknutí talianskou políciou sa mu podarí utiecť a odchádza do Argentíny, kde sa usadí v meste Luján. Spočiatku sa mu tu žije veľmi ťažko, na živobytie si zarába ako kreslič pre textilnú továreň. Naďalej však publikuje, najmä v časopisoch. V roku 1956 sa stámatica budova_tasrva predsedom Slovenskej národnej rady v zahraničí a je vymenovaný čestným predsedom Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí. V roku 1959 zakladá Zahraničnú Maticu slovenskú a práve vtedy zadáva po mnohých pochybnostiach a úpravách do tlače aj svoje azda kľúčové dielo Svet na Trasovisku, ktorého vydania sa, žiaľ, nedožije. Tak či tak ostáva jednou z najvýraznejších postáv našej exilovej kultúry, autorom, ktorý skutočne považoval za „najkrajšie slová skutky“. Zomiera 13. júla 1960 a na Slovensku vtedy o jeho skone verejnosť nič nevie. Prednovembrový režim sa k nemu stavia macošsky ako ostatne k mnohým matičným vlastencom či katolíckym spisovateľom, ktorí volili emigráciu pred životom v komunistickom režime.

Plne občiansky, politicky i umelecky bol Jozef Cíger-Hronský rehabilitovaný po páde komunizmu. Od začiatku deväťdesiatych rokov začína znova v úplnom znení vychádzať aj jeho literárne dielo. Azda ten optimistický záver celého dramatického príbehu tohto autora sa odohral v roku 1993, keď boli jeho telesné pozostatky prevezené do Martina a tam slávnostne uložené na Národnom cintoríne. Azda ako najvhodnejšiu bodku za osobnosťou a dielom Jozefa Cígera -Hronského možno použiť slová básnika, literárneho kritika a vydavateľského redaktora Jána Švantnera: „Vraciame sa k Hronskému pomaly, namáhavo, cez nánosy času a cez prekážky v nás samých, ale vraciame sa k nemu s inštinktom vysmädnutých ľudí, pre ktorých je spojenie s jeho slovom životnou nevyhnutnosťou. Tak sa rieka vracia k svojmu prameňu.“

 Alexander GOCZ ‒ Foto: archív SNN, tasr



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.