Rektorom prvej slovenskej vysokej školy technickej bol predseda Matice slovenskej. Minulý rok, presnejšie prvého decembra, sme si pripomenuli šesťdesiate výročie úmrtia Jura HRONCA (1881 ‒ 1959), významného matematika, pedagóga, ale aj zakladajúceho člena a predsedu Matice slovenskej v rokoch 1945 ‒ 1954. Je to vhodná príležitosť poukázať na jeho myšlienky o vzdelávaní a miesto v rozvoji slovenského školstva počas prvej Československej republiky. Jur Hronec je exemplárny príklad intelektuála, ktorý napriek začiatočným existenčným ťažkostiam, no vďaka pevnej viere, odhodlaniu, pracovným a morálnym zásadám prežil zmysluplný život s nezmazateľnými posolstvami pre dnešnú generáciu. Narodil sa totiž v chudobnej maloroľníckej rodine, s ktorou bola úzko spojená vzájomná furmanská výpomoc v každodennom boji o chlieb. Už v dvadsiatich rokoch sa stal sirotou, odkázaný len na pomoc súrodencov a seba samého. Jeho študijné nadanie si však všimol učiteľ na evanjelickej ľudovej škole a aj na jeho podnet odišiel študovať na evanjelické gymnázium do Rožňavy.
■ ZÁĽUBA V ŠTÚDIU
Čoraz viac ho zaujímala matematika, preto sa rozhodol spojiť svoju záľubu so štúdiom. Medzi rokmi 1902 ‒ 1923 študoval fyziku a matematiku na univerzite v Kluži, vzdelanie si doplnil aj na uznávaných západoeurópskych univerzitách v Göttingene, Berlíne, Giessene, ale aj na parížskej Sorbonne a pražskej Karlovej univerzite. V roku 1913 mu dokonca ponúkali miesto pedagóga na Univerzite v Springfielde v Spojených štátoch amerických.
Vďaka špičkovému študijnému zázemiu sa čoskoro z neho vyprofiloval uznávaný matematický teoretik a pedagóg, autor dvadsiatich štyroch samostatných vedeckých prác z matematiky, písaných aj vo francúzskom, v nemeckom, maďarskom a ruskom jazyku, a vôbec prvých slovenských vysokoškolských učebníc matematiky.
Ako stredoškolský pedagóg v Kežmarku sa usiloval popri vyučovacích povinnostiach ujasniť aj výchovno-vzdelávacie procesy pri formovaní mládeže. Hroncova odborná publikácia Vyučovanie a vyučovacia osobnosť z roka 1923, za ktorú získal aj československú štátnu cenu a finančnú odmenu od Ministerstva školstva a národnej osvety, výrazne prispela k lepšiemu vnímaniu pedagogickej praxe. Je pozoruhodným sociologickým a psychologickým rozborom idey vzdelávania. Nie nadarmo, veď práca bola zosobnením humanistických a demokratických hodnôt nielen prezidenta, ale tiež učiteľa Tomáša Garrigua Masaryka.
V jednej z kapitol totiž jasne podotkol, že „v každom žiakovi má byť vychovávaná osobnosť ľudská, humanitná, ktorá svoju silu venuje prospechu a dobru celého národa, celého človečenstva“. V nadväznosti na to hovoril, že vyučovanie má disponovať vlasteneckým nádychom a pestovaním lásky k štátu a národu, no pritom „vlastenecké vyučovanie musí sa shodovať i s vyučovaním všeľudským, humanitným ... má pôsobiť v takom smere, aby národy odstránily staré hate a hranice, ktoré ich oddeľovali, a nestavaly nové, ktoré by mohli opäť spôsobiť ich zrážky“. V čase upevňovania talianskeho fašizmu tak Jur Hronec jasne diferencoval zdravé vlastenecké cítenie, ktoré si ctí špecifické vlastnosti okolitých národov, od extrémistických foriem založených na nenávisti „k tým druhým“.
Jeho definície mentálno-teritoriálnych priestorov so špecifickými vyučovacími systémami mu umožnili vsadiť slovenský do československého a ten do európskeho humanistického vzdelávacieho prostredia. V práci navyše poukazoval, že pri vyučovaní pôsobí na žiakov individualita vyučujúceho, a to s jeho kladnými i negatívnymi vlastnosťami. Uviedol aj stále aktuálne trendy vo vyučovacích procesoch, keď nabádal učiteľov vzbudzovať v žiakoch kreativitu a racionálne premýšľanie. Pritom jasne podotkol, citujúc myšlienku prezidenta Masaryka, že je mylné si myslieť, ak „mládenec má diplom, je už i súci, schopný a spôsobilý vyučovať, hoci spôsobilosť a diplom nie sú totožné“.
■ OSOBNOSŤ UČITEĽA
Na tieto úvahy nadviazal v diele Učiteľova osobnosť z roka 1926, ktoré bolo praktickou príručkou pre českých a slovenských učiteľov na vzdelanostne, do prevratu, zanedbávanom Slovensku. Sú v nej obsiahnuté viaceré podnety o spôsobe výkladu učebnej látky, empatického prístupu k žiakovi, ale aj toho, že „učiteľ sa musí stále vzdelávať. Masaryk hovorí: ‚Učitel neznamená jen učiti, ale i učiti se.‘“ Podľa neho tak nestačil len poprevratový idealizmus učiteľov a ich chuť do práce, ale treba aj racionálne, konštruktívne uvažovať a najmä nezlenivieť, lebo zlenivejú aj žiaci.
Skritizoval však i vonkajšie podnety, teda stranícku a protekčnú chobotnicu, ktorej chápadlá siahali do pedagogického prostredia. Hronec upozorňoval, že štát, spoločnosť a národ majú stáť na charakterných, permanentne sa vzdelávajúcich učiteľoch: „Štát sa má postarať o to, aby z povahy učiteľa nechýbala spoľahlivosť, vôľa a vynikajúci charakter. Tým vplývame i na budúcnosť štátu a spoločenstva, lebo mládež je budúcnosťou ... a potom sa nám nebude treba báť ducha maďarského ani germánskeho.“ Nadčasové posolstvo, hodné nasledovania aj v súčasných pohnutých časoch strácania dôvery v slovenskú štátnosť a jej občiansko-demokratickú spoločnosť.
■ POTREBA ŠKOLSTVA
Hronec bol síce úzko spätý s českým prostredím, keďže v dvadsiatych rokoch vyučoval na Jiráskovom gymnáziu v Prahe a Českom vysokom učení technickom v Brne, no vždy si bol vedomý svojej slovenskej identity a aj v českom prostredí vyučoval v slovenskom jazyku. Čoraz viac si všímal slovenské školstvo, ktoré nebolo za prvej republiky ani štrukturálne, ani kvantitatívne dobudované. Uvedomoval si, že treba v dohľadnom čase dotvoriť najmä technické a prírodné vedy. Spolu so stavebným inžinierom a pedagógom Michalom Ursínym sa usiloval o tom presviedčať politikov, odbornú i širokú verejnosť.
V roku 1928 sa jasne vyslovil za potrebu zriadenia prírodovedeckej fakulty v Bratislave, ktorá by okrem vedecko-študijných aktivít napĺňala aj slovenské národné a kultúrne poslanie: „Aj keď je malý rozdiel medzi češtinou a slovenčinou, predsa len každý rodič chce, aby jeho syn hovoril správne tým jazykom, v ktorom sa učí.“
V rokoch 1935 ‒ 1936 výrazne medializoval tému dobudovania slovenského vysokého školstva, a to formou verejných prednášok a v časopisoch Slovenský denník, Národnie noviny, Ľudová politika. Na stránkach matičných Slovenských pohľadov komplexne analyzoval problémy vysokého školstva na Slovensku. Uviedol, že dostával mnohé podnety a sťažnosti od slovenskej študujúcej mládeže, ktoré sa mu stali inšpiráciou v uvažovaní o týchto pálčivých podnetoch.
V úvode výrazne kritizoval nízke štátne výdavky na slovenské školstvo, v porovnaní s výdavkami pre české krajiny za rok 1935. Dospel k názoru, že štát nemôže ostať len pri podpore humanitného, teologického, medicínskeho a právnického odboru, keď slovenské územie je silno späté s poľnohospodárskou, baníckou a lesníckou tradíciou. Týmto profesiám sa pritom aj v medzivojnovom období venovala značná časť slovenského obyvateľstva. Bolo tak možné položiť základy slovenského priemyslu, ktorý by bol určujúcim faktorom hospodárskeho rozvoja a ktorého existencia by úzko súvisela s technickým vysokoškolským štúdiom.
Hronec totiž nechcel mať len lacnú pracovnú silu, ale aj vzdelaných inžinierov, ktorí budú formovať moderný slovenský priemysel v intenciách aktuálnych európskych trendov. Aby tak Slovensko disponovalo kvalifikovanými pracovníkmi, ktorí by riešili slovenské prírodné bohatstvo po vedeckej a praktickej stránke využiteľnosti. Správne pritom chápal, že práve priemysel je hybnou silou hospodárskeho napredovania krajiny.
■ PRÍNOS MATICE
Ako podporný krok privítal obnovenie prírodovedeckého a technického odboru na pôde Matice slovenskej, no v dohľadnom čase požadoval predovšetkým zriadenie stredných škôl a vysokoškolských odborov ‒ stavebníctvo, strojníctvo, chémia, lesníctvo a poľnohospodárstvo. Hronec pritom navrhoval nielen utvárať nové školy, ale niektoré aj presunúť z českých krajín na Slovensko. Docielilo by sa tým rovnomerné a celoplošné rozdelenie technického a prírodovedného štúdia na všetky regióny republiky.
Na jar 1936 bol iniciátorom a následne predsedom Akcie za vybudovanie slovenských vysokých škôl, na jeseň 1936 predseda Akčného výboru pre vybudovanie vysokej technickej školy na Slovensku. Zadosťučinením týchto snáh bolo parlamentné prijatie Zákona č. 170 Zb. z., z 25. júna 1937, ktorým bola zriadená Štátna vysoká škola technická Dr. Milana Rastislava Štefánika v Košiciach. Pod zákonom boli podpísaní Edvard Beneš, Milan Hodža a Emil Franke. Počnúc rokom 1938/1939 začalo sa na jej pôde prvé vyučovanie a práve Hronec bol na ustanovujúcej schôdzi profesorského zboru zaslúžene zvolený za jej prvého rektora.
■ ÚPRIMNÝ NÁRODOVEC
Vždy, ako sa na vzdelaného intelektuála patrilo, argumentoval vecne, objektívne a bez emotívnej predpojatosti voči českému národu a jeho elitám. Pripúšťal niektoré politické zlyhania českých politikov, no vždy vedel túto kritiku vyvážiť aj ich pozitívnymi krokmi. Podľa Hronca „vzkrieseniu literárnej slovenčiny môžeme ďakovať, že Slovensko ako hmotné stelesnenie, pripojené k Československej republike, znovu žije, znovu jestvuje“, pričom práve „slovenská veda a kultúra mohla a môže sa rozvíjať po prevrate len v slobodnej Československej republike“.
Pritom už od mladíckych čias sa ideovo a prozápadne vymedzoval, čo dokladajú nielen jeho študijné pobyty v západnej Európe, ale aj jeho konštatovanie, že „chceme, aby slovenské vysoké školy stáli na úrovni západoeurópskych“. To sa pritom nijako nepriečilo jeho úprimnému slovenskému národnému cíteniu, za ktoré sa nehanbil a vždy ho vedel podporiť aj v súradniciach matičných aktivít: „V boji o vydobytie národných a hmotných záujmov s radosťou som vítal smelé podujatie Matice slovenskej v Rožňave, keď začala vydávať slovenský týždenník Šafárikov kraj.“
Aj súčasní matičiari môžu byť právom hrdí, že na čele Matice slovenskej stál kedysi rektor prvej slovenskej vysokej školy technickej, ktorý napísal prvé vysokoškolské učebnice matematiky. Jeho vedecké, organizačné, pedagogické a publicistické aktivity výrazne pomohli pri dobudovávaní slovenského vysokého školstva v medzivojnovom, vojnovom i povojnovom období. Aj vďaka tomu sú nositeľmi jeho mena viaceré ulice, stredná škola a vysokoškolský internát. Dielo Jura Hronca s výrazným humanistickým podtónom tak ostáva nasledovaniahodným príkladom pre ďalšie generácie.
Lukáš KRAJČÍR, Slovenský historický ústav Matice slovenskej