Justícia vraj potrebuje kontinuitu – aj s minulým režimom?

thumbnail

Dodnes sú na najvyšších miestach sudcovia, ktorí plnili stranícke príkazy. Medzi najviac kritizované rezorty u nás odnepamäti patrí ministerstvo spravodlivosti. Či ide o vymožiteľnosť práva, alebo jednoducho o právny štát ako taký, nikdy nejestvovala spokojnosť. A je jedno, kto stál na čele rezortu. Vari najviac nespokojnosti so stavom súdnictva prejavujú politickí väzni bývalého režimu. Znepokojuje ich fakt, že tí istí sudcovia, čo ich za totality  posielali do väzenských ciel, ich neskôr  rehabilitovali. Dokonca sú v aktívnej službe na významných postoch aj v súčasnosti. Niektorí  na najvyšších miestach. Aj keď o týchto skutočnostiach informovali verejnosť prostredníctvom vlastných časopisov,  kompetentné osobnosti  nereagovali.

V minulých dňoch uverejnil týždenník Plus 7 dní článok pod názvom: Neuveriteľné! Vysokú funkciu na Najvyššom súde SR má eštebácky dôverník. Autorka sa zaoberá sudcom Štefanom Minárikom, ktorý v súčasnosti zastáva funkciu generálneho štátneho radcu na Najvyššom súde SR. V článku uvádza, že vo funkcii si ho drží predsedníčka NS SR Daniela Švecová a „v obľube ho mal aj Švecovej predchodca Štefan Harabin“. A s apetítom dopĺňa, že Minárik zastupoval Harabina na disciplinárnych konaniach voči neposlušným sudcom a rovnakú službu mu preukazoval aj v čase, keď bol Harabin ešte ministrom spravodlivosti a chcel disciplinárne stíhať vtedajšieho predsedu NS Milana Karabína.

DOBRÉ SLUŽBY...

Fakt, že Minárik odvádzal dobrú službu aj najväčšej kritičke rezortu spravodlivosti Lucii Žitňanskej,  sa v článku nespomína. Pritom v čase jej ministrovania  zastával  Minárik funkciu riaditeľa Sekcie trestného práva Ministerstva spravodlivosti SR. Minulosť sudcu Minárika bola v justícii známa. Prinajmenšom bol s ňou oboznámený aj Ján Čarnogurský, ktorý funkciu šéfa rezortu spravodlivosti zastával v rokoch 1998 až 2002.

Ako najtragickejší prípad spomína autorka článku príbeh Emila Šveca. Po vojne sa stal členom Bielej légie, ktorá v rokoch 1949 až 1955 predstavovala jeden z najdlhšie pretrvávajúcich spôsobov protikomunistickej rezistencie. Šveca uniesla z Rakúska v roku 1962  komunistická ŠtB a za údajnú špionáž ho odsúdili na pätnásť rokov väzenia. Ibaže najtragickejšie skončili traja mladí trenčianski gymnazisti Albert Púčik, Anton Tunega a Eduard Tesár, ktorých si najvyššie stranícke orgány vyhliadli, aby ich využili ako príklad na výstrahu iným.  A keď neboli usvedčení z činov, za ktoré by mali byť potrestaní trestom smrti, po vykonštruovanom rozsudku boli popravení. Podľa svedectva Jozefa Vicena, popredného člena Bielej légie, niektorí sudcovia sa začali vzpierať a radšej si siahli na život, no iní bez reptania poslúchli príkazy čelných predstaviteľov strany.

VÄZŇOVO SVEDECTVO

Emil Švec sa v septembrovom čísle mesačníka politických väzňov Svedectvo  z roku 1997 vyjadril ku kauze Minárik. Šveca totiž v roku 1969 na základe amnestie prepustili z väzenia, ale prokurátor  podal sťažnosť. Švec takto spomína na toto obdobie: „V roku 1974 som mal v Banskej Bystrici tzv. obnovu konania, ktorú viedol veľmi ambiciózny, priebojný a mimoriadne bezohľadný sudca súdruh Štefan Minárik.“ Napriek tomu, že Minárik mu pred pojednávaním písomne oznámil, že ak má nejaké doplnky, má ich predložiť. Lenže počas písania listu mu oznámili, že na to nemá právo, a pridali desať dní korekcie.  Minárik sa na súde vôbec neobťažoval zaznamenať jeho sťažnosť na zadržanie listu a korekciu, „ale pokojne, akoby sa nič nestalo, viedol pojednávanie k potvrdeniu pôvodného rozsudku“.Niektorí právnici tvrdia, že justícia potrebuje kontinuitu. Žeby?

                                                                                                          Eva ZELENAYOVÁ

 

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.