Minulosť je za nami, budúcnosť pred nami
Minulosť, ktorú nemôžeme zmeniť, je za nami, ale jej problémy nás stále dobiehajú. Budúcnosť, ktorú by sme nemali prepásť, je pred nami. Voľby do Európskeho parlamentu v sobotu 8. júna budú v poradí už treťou skúškou slovenského voliča. Po parlamentných a prezidentských voľbách sa musíme osvedčiť, ako sa na európskej pôde vieme vyrovnať s novou realitou. Tak s európskou, ako aj so slovenskou novou realitou. Po prvý raz od zlomových volieb v roku 1998 sa minulý a tento rok ukázalo, ako časť slovenskej politiky zaťahuje pôdu Európskeho parlamentu do slovenskej vnútornej politiky.
Cieľ ‒ aby ju formovala podľa predstáv časti politikov, ktorí nedokázali presvedčiť voličskú väčšinu v domácich voľbách.
■ Z REGISTRA ABSURDÍT
Dospelo to do neuveriteľných polôh, dnes možno až politických absurdít. Prišla s tým politička a vedkyňa so skúsenosťami v medzinárodných pozíciách, pred desaťročiami bývalá ministerka dzurindovských vlád, počas ktorých sme vstúpili tak do Únie, ako aj Aliancie. Pred niekoľkými dňami odporúčala predsedovi vlády Ficovi, aby prijal ponuku prudko opozičného politika PS a šiel s ním vedno do Bruselu rokovať. Tak by sa vraj ukázalo, aké vlastne pozície majú progresivisti, ktorí sľubujú, že budú hádzať vláde všetky možné polená pod nohy, aby sa len zastavil tok europeňazí na Slovensko.
No, chcel by som vidieť tú scénu, ako mladučký opozičník vodí po Bruseli štvornásobného predsedu vlády, ktorý má na konte milióny hlasov a jeden raz po voľbách dokonca ústavnú väčšinu.
■ VOLIŤ, VOLIŤ, VOLIŤ
Tento ozaj originálny nápad ‒ dať dovedna týchto dvoch politikov ‒ hádam ukazuje, ako treba urobiť všetko pre čo najväčšiu účasť na eurovoľbách. A tým buď posilniť pozície národnoštátnych záujmov, alebo tých, pre ktorých je Brusel kolenom, ktorým chcú dotlačiť to, na čo doma nestačili. Až keď sa rozdajú povolebné karty, uvidíme, aké sú reálne možnosti.
Keď sme vstupovali do Európskej únie, bolo všetko inak. Pamätám si dobre na stretnutie činovníka, špecialistu z úradu nemeckého kancelára, ktorý v máji v roku 1993 na stretnutí so špecialistami z Vyšehradskej štvorky šmahom odmietol, že V4 bude uprednostnená, prvoradá pri rozširovaní EÚ. Aká véštvorka, našim záujmom sú prednostne tri pobaltské štáty, uviedol nás do reality nielen nemeckej politiky, ale aj dejinných väzieb. Odvtedy mi bolo jasné, ako sa bude rozširovať. A o desať rokov, v máji v roku 2004, sme vstupovali do EÚ a potom napokon s baltskými krajinami aj do NATO.
■ HISTORICKÁ ZMENA
Všetko bolo inak, aj keď vznikala dnešná Európska únia. Dvadsať rokov nášho členstva, vstupu vedno s deviatimi štátmi, sa stalo zásadnou historickou udalosťou spájania Európy.
Podobné to bolo päť rokov po skončení ničivej druhej svetovej vojny, keď francúzsky minister Schuman 9. mája 1950 navrhol užívanie ocele, uhlia, koksu, železnej rudy, šrotu ‒ teda všetko surovín pre zbrojársky priemysel ‒ pod spoločným vedením. Tak aby sa znemožnila spoločnou výrobou možnosť akejkoľvek vojny medzi Francúzskom a Nemeckom (vtedy len západným Nemeckom). Boli to základy, aby sa pripojili aj iné štáty, vytváral sa spoločný hospodársky priestor, v popredí bolo aj zlepšenie životných podmienok robotníkov. Tak vzniklo Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ, základ Európskej únie vrátane Talianska, troch štátov Beneluxu a pridruženou Britániou a Švajčiarskom. Išlo aj o mierový projekt – teda že európske štáty, ktoré sú v spoločenstve dnu, a nie mimo, nebudú viesť vojnu medzi sebou. Nešlo o odmietanie vojny ako takej. Je to ilúzia, že to bol ako celok mierový projekt odmietania vojny – veď Francúzsko viedlo vtedy brutálnu koloniálnu vojnu v Indočíne, vo Vietname. A neskôr, až do šesťdesiatych rokov XX. storočia, rovnako bezcitnú koloniálnu vojnu v Alžírsku.
■ MIEROVÝ PROJEKT?
Je to idealizovanie minulosti Európskej únie. Prečo to pripomínať, prečo sa vracať tak ďaleko do minulosti? Predseda Európskej rady Charles Michel nedávno vyhlásil, že Európska únia musí byť pripravená na vojnu, EÚ sa mení alebo musí zmeniť, aby čelila ruskej agresii, v mene udržania mieru sa musí pripraviť na vojnu. Po USA je EÚ s dvadsiatimi deviatimi miliardami eur druhým najväčším podporovateľom Ukrajiny. Len nedávno sme jej odsúhlasili päťdesiatmiliardovú pomoc.
Ako sa meniť z projektu mieru a pripraviť sa na vojnu, byť bojaschopní? Vidno to na slávnostne oznámenej dohode medzi Francúzskom a Nemeckom o spoločnom vývoji a výrobe nového najmodernejšieho typu tanku. Štáty Európskej únie nebudú používať silu proti sebe, ale úloha EÚ sa vzhľadom na vojnu v Ukrajine mení. V roku 2021 Únia vytvorila Európsky mierový nástroj (EPF), aby európske inštitúcie mohli poskytovať vojenskú podporu. Vzrástla úloha NATO, lebo EÚ prevzala geopolitické záujmy USA vojensky i ekonomicky oslabiť Rusko. Vlastne sa Ukrajina stala, vojensky mnohomiliardovo podporovaná EÚ, prakticky jej členom. Je to nová realita. Vrcholí zrejme dlhoročná geostratégia NATO a EÚ mať Ukrajinu ako člena. Tak ako predtým ide o to, kto bude dnu a kto ostane mimo. Asi aj bez toho by zrejme táto európska vojna, kde je Ukrajina dnu a Rusko von, nebola.
■ STRATEGICKÉ ROZHODNUTIA
V roku 2004 sme vstupovali po dlhoročných namáhavých rokovaniach do prosperujúcej Európskej únie. Dnes sme členmi „geopolitickej Európy“. Aj s jej zhoršenými skutočnými geopolitickými pozíciami. Je to únia, kde sa podporuje obrana a zbrojárska výroba, zbrojársky priemysel. A to nás postavilo pred nové otázky, ako sa nedať pripraviť najmä o právo veta. V takejto situácii by slovenská politika skutočne mala hľadať spoločný základ, a nie rozklad.
V Deň Európy sa rozsvietil obrovský sklenený valec Národnej banky Slovenska ako jednej z významných dominánt Únie. Osvietil náš vstup do bezhraničnej Európy ‒ Schengenu (2007) a ako jediného štátu V4 so spoločnou menou euro (2009) ‒ dvoch rozhodnutí strategického významu. To jasne osvetľuje priestor, kde iba bratislavská kaviareň vidí tmu čiernej diery. Zhoršujú sa pomery v celej EÚ. Tá ako celok po prvý raz spoločne ručí za mnohomiliardové pôžičky.
Dušan D. KERNÝ – Karikatúra: Ľubomír KOTRHA