Slovenská republika nie je nástupníckym štátom 1. Slovenskej republiky. Postup Červenej armády Slovenskom po prechode Duklianskeho priesmyku znamenal nielen vytláčanie vojakov Wehrmachtu, ale aj ohrozenie oficiálnych predstaviteľov vtedajšej Slovenskej republiky. Bolo zrejme, že Nemci vojnu prehrávajú na všetkých frontoch a koniec celosvetového konfliktu je otázkou týždňov. Napriek tomu, že časť slovenského národa sa v Slovenskom národnom povstaní vzoprela nemeckej okupácii i politickému režimu, oficiálna Slovenská republika bola spojencami považovaná za nepriateľskú a nazývaná slovenskou kolóniou Nemecka. Štát vtedy riadili prezident Jozef a ministerský predseda Štefan. Obaja s priezviskom Tiso. Bola jar 1945. Keď 31. marca 1945 nemecký vyslanec Hans E. Ludin informoval prezidenta Jozefa Tisa a predsedu vlády Štefana Tisa, že situácia na fronte pri Trnave je neudržateľná a je potrebné ihneď opustiť Bratislavu, prezident okamžite zvolal poradu, ktorá rozhodla, že štátni predstavitelia sa ešte v ten deň evakuujú z Bratislavy. Prezident Tiso sa uchýlil do kapucínskeho kláštora v Holíči a vláda do Skalice. Odtiaľ 4. apríla 1945 pokračovali v jednej kolóne smerom na územie dnešného Rakúska, vtedy Veľkonemeckej ríše. Do benediktínskeho kláštora v Kremsmünsteri prišli 5. apríla 1945.
■ PORADY O BUDÚCNOSTI
Medzi prezidentom a členmi slovenskej vlády sa viedli rozhovory o možnom budúcom vývoji udalostí. Predpokladali, že po príchode americkej armády budú vyvíjať ďalej činnosť v exile, udržiavať spojenie s celým slovenským exilom a tajne aj so Slovenskom. Osobitne chceli nadviazať úzke spojenie so Slovákmi v USA. Tieto kalkulácie boli nereálne, pretože sa nezakladali na objektívnom zistení postoja západných Spojencov, osobitne USA, k činiteľom prvej Slovenskej republiky.
Sidor napísal po francúzsky štyridsaťdvastránkový Pamätný spis pre Svätého Otca pápeža Pia XII. „o slovenskej a českej otázke“. Poukázal v ňom na vzrastajúce slovenské národné povedomie a na slovenské štátne uvedomenie, ktoré sa na Slovensku stalo politickým faktorom. Pokiaľ ide o formu, v ktorej by sa program budúceho slovenského života mal uplatniť, na to sa treba opýtať Slovákov. V tomto dokumente Sidor kladie tieto otázky: 1. Sú Slováci za znovuutvorenie ČSR, alebo za udržanie SR? 2. Sú Slováci za spojenectvo so ZSSR, alebo za federáciu Slovenska s Českom, Poľskom, Maďarskom, Rakúskom, ako aj s pobaltskými a balkánskymi štátmi? Pamätný spis podobného obsahu odovzdal Sidor prostredníctvom amerického preláta Mons. Jozefa McGeougha Mons. Francisovi Spellmanovi (neskôr newyorský arcibiskup a kardinál), ktorý bol na návšteve vo Vatikáne a vizitoval americké vojsko v Taliansku. Osobne odovzdal toto memorandum aj kardinálovi Mons. Rodrigovi Villeneuovi, ktorý z Quebecu (Kanada) došiel na návštevu do Vatikánu.
■ SPÁD UDALOSTÍ
Udalosti napredovali. Heinrich Himmler za bojujúce Nemecko 29. apríla 1945 podal žiadosť o kapituláciu. V tú istú noc Taliani zavraždili Mussoliniho a 1. mája rádiá hlásili, že Adolf Hitler v Berlíne zahynul. V Taliansku sa 2. mája 1945 skončila vojna. Z vysielača v Grazi 3. mája 1945 bolo počuť hlas prezidenta Tisa. Hovoril v metaforách. Naznačil, že chce nateraz v zahraničí pracovať za slovenskú štátnu nezávislosť.
Sidor spomína, že ho v Ríme navštívili americkí vojaci a dôstojníci slovenského pôvodu. Ich informácie o slovenskej situácii v Amerike boli nasledovné: „Biely dom vo Washingtone je úplne obkľúčený takými ľuďmi, ktorí sympatizujú s Benešom a sú za jeho ČSR. V Bielom dome so Slovenskou Ligou v Amerike nechcú hovoriť. Je očiernená, že drží „s nacistickou slovenskou vládou“. Slovákom pod Tatrami v tejto chvíli nemôžu pomôcť Slováci v Amerike. Takisto sú bezmocní aj Poliaci v Amerike, ktorých je tam viac ako Slovákov. Aj oni sú odbavení, lebo Washington drží s Moskvou, nie s londýnskou emigrantskou poľskou vládou. Česi sú si istí, že ČSR bude, a to za pomoci Ruska. Nuž, nech sú Slováci radšej sami a priamo pod tým Ruskom, a nie ako Čechoslováci.
■ KAPITULAČNÝ AKT
Posledný predseda slovenskej vlády Štefan Tiso zanechal denník. Píše: „Stojíme pred vážnym rozhodnutím – ísť ďalej alebo vyčkať udalosti tuná. (…) Nemecké miesta už nemajú, zdá sa, žiadneho záujmu, iba ako zachrániť čo najviac z vlastných vecí. (…) Nik nevraví ani o zbraniach, ani o zázraku. Ľudia sa snažia dostať do rúk Anglosasov. Rátajú s ľudskejším zaobchádzaním.“ Medzitým sovieti obsadili Viedeň a 29. apríla americká armáda dosiahla Mníchov. Mníchovský arcibiskup kardinál Michael von Faulhaber – antinacista - pôvodne ponúkol prezidentovi Tisovi svoj azyl, táto možnosť však padla a slovenský prezident sa 2. mája zastavil s malým sprievodom v kapucínskom kláštore v bavorskom Altötingene.
Slovenská vláda zostala v Kremsmünsteri až do jeho obsadenia Američanmi. Stalo sa tak 5. mája ráno. Na druhý deň americký kapitán prikázal slovenskej kolónii odovzdať zbrane a rabujúcim zajatcom pohrozil zastrelením. Siedmeho mája prejavil záujem o stretnutie so Štefanom Tisom zástupca veliteľa 20. zboru americkej 3. armády brigádny generál W. A. Collier. Stretli sa a hovorili cez tlmočníka, ktorým bol Rudolf Kubiš, od októbra 1944 posledný guvernér Slovenskej národnej banky. Štefan Tiso požiadal generála o ochranu americkej armády pre celú „slovenskú kolóniu“. Collier ho vyzval, aby predložil zoznam všetkých Slovákov v Kremsmünsteri. Na druhý deň večer sa aj Slováci v Hornom Rakúsku dozvedeli o bezpodmienečnej kapitulácii Nemecka. Štefanovi Tisovi to oznámil Collier, ktorý ho zároveň informoval o rozhovore so svojím veliteľom generálom Waltonom H. Walkerom. Povedal, že slovenskú žiadosť bude možné akceptovať, treba ju však podať písomne, a to čo najskôr. Takto vznikol dokument, ktorý poznáme ako „kapitulačný akt slovenskej vlády v Kremsmünsteri“.
V texte kapitulácie zo dňa 8. mája 1945 čítame: „V mene utečeneckej slovenskej vlády v Kremsmünsteri, Rakúsko, ja Dr. Štefan Tiso ako ministerský predseda podrobujem samého seba, členov svojej vlády, naše rodiny, našu vládnu politiku úplne veliacemu generálovi XX. korpu III. Americkej armády. My sa podrobujeme každému opatreniu, nariadenému spojeneckým hlavným veliteľstvom. Prosíme o úplnú ochranu armády Spojených štátov amerických, ktoré sú vlasťou takmer tretiny nášho národa, a prijímame demokratické princípy z ľudu, pre ľud a s ľudom. Z tejto príležitosti odvažujeme sa prosiť o ochranu pre celú slovenskú kolóniu, ktorá bola donútená opustiť rodnú vlasť a je teraz v Kremsmünsteri, v Rakúsku, ako aj pre našich spolurodákov, ktorí žijú na územiach zajatých spojeneckými armádami.“
Podpísaní boli: W. A. Collier, v. r., brig. gen. U. S. Army; T. O. Curtis, v. r., col. G. S. C.; David W. Allard, v. r., capt. inf., Dr. Štefan Tiso, v. r., predseda vlády; Dr. Mikuláš Pružinský, v. r., minister financií; Medrický, v. r., minister hospodárstva; Kočiš, v. r., minister školstva; T. J. Gašpar, v. r., vyslanec.
Kapitulačný akt podpisovali neskoro večer v miestnosti predsedu slovenskej vlády. Z americkej strany boli prítomní okrem generála Colliera ďalší dvaja dôstojníci – plukovník J. O. Curtis a kapitán D. W. Allard. Z denníka Š. Tisa vieme niečo aj o atmosfére podpisu kapitulácie: „Pred podpisom sme ich ponúkli slivovicou a po podpisovaní si posedeli u nás do pol tretej.“ Od kapitulačného aktu v Rakúsku ubehlo tento rok 76 rokov. Súčasná Slovenská republika sa dištancuje od toho, že je právnym a ideologickým nástupcom prvej Slovenskej republiky. Takýto názor pretrváva aj v drvivej väčšine nášho národa.
Peter MULÍK – Foto: Wikipédia