Karol NEMČOK neprevrátil kabát, preto musel v Sklabini nahý hľadieť do očí smrti

thumbnail

Útek zo záhrobia – príbeh z augusta 1944. Písal sa 25. august 1944. Pred záhradou na obecnej ceste v obci Šváb (dnes Dolná Ves, okres Žiar nad Hronom) zastalo auto s neznámymi ľuďmi. Prišli ku Karolovi Nemčokovi a vyzvali ho, aby ich nasledoval. V mene zákona, bez udania dôvodu. Osudová cesta partizánskou eskortou zo Švábu viedla do Kremnice. V Dolnej ulici bol partizánsky štáb. V budove pekára Seltsama bol súčasne ilegálny Okresný revolučný národný výbor.

Štáb sídlil asi dvesto metrov od nemocničného kostola. Nemčoka po schodoch odviedli do veľkej miestnosti. Až keď uvidel Gejzu Lacka a ďalších, uvedomil si, kde sa nachádza. Lacko bol hlavným organizátorom odboja. Podieľal sa na zaisťovaní takzvaných hlinkovcov, ako aj občanov nemeckej národnosti z okolitých dedín. Bol zároveň veliteľom 5. oddielu I. partizánskej brigády M. R. Štefánika, ktorá mala hlavný stan v Sklabini. Veliteľom celej brigády bol Piotr Alexejevič Veličko.

POVINNÉ VINY

Na štábe Nemčoka vypočúvali. Za vinu mu kládli, že bol členom HSĽS a v marci 1939 bol za Slovenskú republiku. Nemčok skutočne bol členom HSĽS. Pre štátneho zamestnanca na Daňovom úrade v Kremnici to bola podmienka. Okrem neho mala strana ďalších vyše tristotisíc členov. Bezpochyby, niektorí počas povstania prevrátili kabáty, čo im umožnilo pokojný život – aj po vojne. Je pravda, že bol presvedčeným Slovákom, stúpencom slovenskej štátnosti. Až neskôr pred popravou si však uvedomil aj iné, pravdepodobnejšie dôvody jeho zaistenia. Udavačom mohol byť aj jeho strýc Štefan, ktorý bol členom ilegálnej KSS a držal s partizánmi. Mohol sa mu pomstiť za zaplombovanú mláťačku, ktorú mu otec ako pracovník daňového úradu pred mlatbou v minulom roku musel zapečatiť pre nezaplatené dane.

Vypočúvanie netrvalo dlho. Všetkých, čo sedeli v miestnosti, v podstate poznal. Najmä Gejzu Lacka a Jozefa Weissa. Po výsluchu ho s tromi nemeckými spoluobčanmi vyviedli na zadný dvor. Všetci museli nastúpiť na nákladné auto. Skraja si na lavice prisadli dvaja ozbrojenci. Asi po hodine prešli cez Turčiansky Svätý Martin a definitívne zastavili v Sklabini. Tu vystúpili a ozbrojenci ich odviedli do sídla štábu Veličkovej brigády.

V bočnej miestnosti sedeli na lavici. Po vypočúvaní sa nevrátili späť, ale do nejakej tmavšej pivnice, kde si museli posadať na zem. Nemčok odpovedal v podstate na tie isté otázky, ktoré mu kládli na štábe v Kremnici. Na výsluchu sa zúčastnili viacerí vojaci a civili. Jeden z nich bol sovietsky dôstojník. Mená niektorých členov súdneho tribunálu sa Nemčok dozvedel až po vojne. Jedným z nich bol aj Viliam Žingor...

Keď vstúpil do tmavej miestnosti, bolo tam už sedem mužov a jedna žena. V pivnici prebdeli celú noc. Ráno 26. augusta 1944 pred východom slnka museli opäť nastúpiť na vojenské nákladné auto, ktoré deviatich odsúdencov vyviezlo nad Sklabiňu. Pri ceste na kraji hory stála nejaká drevenica. Pred ňou už čakalo komando. Väzňov voviedli do zrubovej miestnosti. Jeden zo štábu vydal zaisteným rozkaz, aby po jednom  vychádzali von. Pred vchodom si museli všetok odev, ba aj spodnú bielizeň, vyzliecť a odložiť.

■ ÚTEK Z  HROBU

V tom momente si zaistení uvedomili, že o ich živote bolo rozhodnuté. Postupne každému, kto sa vyzliekol, zaviazali kusom látky oči. Jeden ozbrojenec odviedol nahého odsúdenca nad hrobovú jamu. Keď im zaväzovali oči, každému povedali: „Zostaneš stáť, kde ti poviem! Zopni ruky a drž ich za hlavou!“

Nemčoka vyviedli ako posledného. Keď sa vyzliekal, obrátil sa na prítomného strýca Štefana a požiadal ho, či by si nemohol nechať spodky. Ten na súhlas prikývol hlavou smerom k ozbrojencovi, ktorý ho ako posledného priviedol na popravisko. Zostali stáť tesne nad okrajom jamy, chrbtom k popravčej čate. Otec sa prežehnal a začal sa pošepky modliť Otčenáš. Modlitbu nedokončil. Zaznelo deväť výstrelov a odsúdenci ako podťatí padali do spoločného hrobu.

Nemčok tiež padol, ale nebol smrteľne ranený. Guľka preletela spodnou časťou ramena, medzi rukou a lopatkou. Veľkou silou ho zrazila rovno do jamy. Partizáni to mali dobre vymyslené, ani sa ich nemuseli dotýkať. Spadol k stene hrobu a na jeho driek a nohy sa zvalilo bezvládne telo susedného nešťastníka. Mal neuveriteľné šťastie. Zostal ležať dolu hlavou, ktorú mal vo výklenku v hlinenej stene.

Samozvaní vykonávatelia rozsudku začali náhlivo so zahrabávaním postrieľaných tiel. Bez pohybu ležal v hrobe, ale bol pri vedomí. Po niekoľkých minútach počul slabý, zeminou, čo ho zakryla, pritlmený hlas: „Stačí! Ideme! Toto už dokončia iní!“ Podvedome sa usiloval čím dlhšie zostať bez pohybu. Bolesť v hrudi a nedostatok vzduchu od nasypanej zeminy, ktorá ho začala dusiť, ho však prinútili, aby sa začal vyhrabávať. S myšlienkou „poručeno Pánu Bohu“ vstal z hrobu. Z očí si strhol šatku. So zdvihnutou hlavou sa zahľadel smerom k dedine. Popravná čata sa stratila z dohľadu. Rýchlo si obzrel hrob, kde sa sem-tam v posmrtnom kŕči hýbali letmo zasypané telá postrieľaných. Ukryl sa v húštine. V chvate si vyzliekol spodky a zubami odtrhol spodnú nohavicovú časť. Rýchlo si obliekol vrchnú časť spodkov. S provizórnym obväzom si stiahol krvácajúcu ranu na ramene, kde ostalo trochu krvou prilepenej hliny. Začal utekať lesom. Strach ho hnal čím ďalej od osudného miesta.

■ ZÁCHRANA V HORÁRNI

 Po krátkom putovaní sa rozhodol vyjsť z hory na čistinku. Zakrvavený, skoro nahý zrazu kráčal oproti horárovi. „Čo sa vám stalo, človeče, že ste celý krvavý? Rýchlo poďte za mnou do horárne!“ vravel mu horár. Zraneného priviedol do kuchyne. O niekoľko minút sa vrátil s manželkou, ktorá prezrela zakrvavené rameno. Potom sa vrátila s lekárničkou a fľaškou špiritusu a rany mu ošetrila. Priniesla i oblečenie – spodky, košeľu, nohavice a sako a dala mu jedlo.

Okolo obeda psy vo voliére znovu začali hlasno brechať. Horár mal tušenie, že ranený patrí k nešťastníkom, ktorých v Sklabini likvidujú partizáni. Vedel, že raneného budú hľadať. Skutočne. Po každej vražednej akcii po „operácii“, ako to údajne nazývali, musela skupina  mužov upraviť hrob. Po príchode k nemu už na prvý pohľad zistili, že na jednom mieste je rozhrabaná zemina. Jeden nešťastník chýbal...

Na štábe nastal rozruch. Ak postrieľaný prežije, dostane sa správa o utajovaných vraždách na verejnosť. Bude to vrhať negatívne svetlo na partizánsky odboj. Okamžite bol vydaný rozkaz zostaviť štyri hliadky a nájsť utečenca živého či mŕtveho. Jedna z nich sa vybrala smerom do Jasenskej doliny.

Horár Hanulík takýto postup katanov predpokladal. Brechot psov signalizoval, že sa ktosi blíži. Raneného schoval do sena v šope. Keď vyšiel von, hliadka už bola na dohľad od horárne. Pred horárom sa vynorili štyria muži. Jeden musel kráčať lesnou cestou. Traja boli ozbrojení, podľa všetkého partizáni. Jeden z nich bol domáci, Sklabinčan. Ten prezrel obydlie, maštaľ, senník i voz. Postreleného v senníku našťastie nenašli. Po chvíli sa pozdravili a pohli sa ďalej. Horár i ranený si mohli načas vydýchnuť...

■ PUTOVANIE DOMOV

 Ranený v senníku prespal i ďalšiu noc. Večer mu horár oznámil, že domov môže ísť pred západom slnka. V kuchyni mu načrtol plán odchodu. Nemčok nebol schopný slova. So slzami v očiach ďakoval za všetko. Pravou rukou objal domácu paniu i horára. Ľavú mal vloženú v šatke, ktorá bola na krku zviazaná uzlom. Vystrojili ho a popriali mu šťastný návrat domov.

Cesta z horárne bola krížovou,  musel prejsť niekoľko dedín neznámym terénom do Štubnianskych (dnes Turčianskych) Teplíc. Odtiaľ to už dobre poznal. Za jasnej augustovej noci bol už v Necpaloch a kráčal na Blatnicu. Keď začalo svitať, prišiel do Mošoviec. Za dedinou prešiel krížom cez cestu. V menšom lese si oddýchol. Onedlho pokračoval na Diviaky. Popri trati sa dostal až k Dolnej Štubni. Opustil trať a poza Dolnú a Hornú  Štubňu pokračoval až za železničnú odbočku, ktorá sa rozchádzala smerom do Kremnice a druhá do Handlovej. Odtiaľ už popri trati kráčal až pred Turček. Cestu na Piargy (Kremnické Bane) prešiel lúkami a lesnými porastmi, niekoľko metrov od hlavnej cesty. Nešiel neprestajne. Počas prestávok na oddych sa posilňoval proviantom z horárkinej tašky. Znovu pokračoval cestou-necestou, čím skorej a bližšie do Švábu. Z Piargov poza Kremnicu prechádzal cez cestu vedúcu do Lúčok a Kopernice. S príchodom ďalšej noci bol v chotári troch dedín: Hornej Vsi, Švábu a Nevoľného, kde si na parcele Honová vyčerpaný sadol na vyvýšený kameň. Až teraz začal rozmýšľať, kam má vlastne ísť. Do svojho domu, alebo k sestre v susednom dvore?

Rozhodol sa pre sestrinu povalu, kde zvyšok noci prespal v sene. Sestra Anna išla ráno nabrať seno, ktoré nosila pre kravu. Dobreže nespadla z rebríka, keď ho uvidela. Povedal jej, že je postrelený a musí do nemocnice...

■ DRUHÁ ZÁCHRANA

Príbuzní vybavili prijatie u primára kremnickej nemocnice. Partizáni, ktorí mesto od 29. augusta 1944 úplne ovládali, dostali v druhej polovici septembra informáciu, že ich odsúdenec sa má skrývať práve tu. Tejto situácie sa obával tak primár, ako aj Nemčok. Dekan poslal primárovi list od kaplána, kde ho upozornil, že povstalci pripravujú raziu v meste. Primár neváhal a otca dal previesť do izby za jeho kanceláriu, kde sa zvykol prezliekať a odpočívať počas nočných služieb. Partizánska hliadka skutočne prišla a postreleného hľadala. Primár však partizánom oznámil, že ranený bol už prevezený do Nitry.

Ústup partizánov z mesta po obsadení nemeckou armádou 6. októbra 1944 umožnil Nemčokovi opustiť nemocničné lôžko. Skôr ako vkročila do mesta nemecká armáda, už sa liečil doma.

Tu sa napokon dočkal konca vojny. Slovenská republika musela zaniknúť, obnovilo sa Česko-Slovensko. Vracali sa účastníci odboja i vojaci. Aj do Kremnice. Spomedzi povstalcov a „sudcov“ vynášajúcich rozsudky smrti či vykonávateľov popráv v Sklabini prežili okrem iných Gejza Lacko a Jozef Weiss. Títo a im podobní začali po vojne preberať funkcie v okresných orgánoch.

■ KATI PRI MOCI

Čas mieru a pokoja nenastal v celej krajine, a už vôbec nie pre všetkých. Nemčok sa začal odôvodnene obávať, že sa začne nové utrpenie pre neho i jeho rodinu. Slobody si dlho neužil. Ešte celkom neutíchli zbrane a rovno domov si po neho znovu prišla ozbrojená hliadka. V tom istom počte, len s iným obsadením. Zaistenie sa reprízovalo. Znova sa udialo na príkaz, ktorý podpísal Gejza Lacko, teraz už ako funkcionár a predseda nového orgánu moci – Okresného národného výboru v Kremnici.

Nemčok_Pamatna tabula patizanom 5. odd. v KremniciNasledovalo osemnásť mesiacov žalára. Rozsudok ľudového súdu sa nezachoval. Je možné, že po mesiacoch väzby bol oslobodený. Len v samotnej Kremnici bolo podobných prípadov mnoho. Postihli ľudí všetkých národností, kategórií a spoločenského postavenia. V Švábe po prechode frontu takto zaistili starostu Švábu Jozefa Tínesa. Partizáni ho pri výsluchoch týrali, bili, a keď odpadol, polievali ho vedrami studenej vody. Dostal dvanásť rokov, z ktorých si odsedel asi šesť v Leopoldove.

Počas osemnástich mesiacov väzby Nemčokova manželka a päť detí žili len z toho, čo im dala najbližšia rodina. Boli bez akéhokoľvek príjmu. Miestni funkcionári ju vylúčili ešte i z dodávok UNRRY. Tá bola vo Švábe len pre vyvolených účastníkov odboja – ak sa vôbec niektorí na odboji zúčastnili. Povedané inak, bola len pre tých, ktorí boli v tom čase pri koryte.

Prízrak sklabinského „súdu“ Nemčoka prenasledoval aj v ďalších rokoch. Musel odísť zo svojho pracoviska a napokon v päťdesiatych rokoch odísť do výroby. Na pracoviskách mu „spestrovali“ život i kádrový profil rôzne udania, anonymy. Pravdepodobne od ľudí, ktorých mrzelo, že si dovolil prežiť...

NA MARGO

Zelená nenávisti

História povstania z roku 1944, napriek tomu, že bola mnohokrát preberaná, stále skrýva množstvo neznámych – či  na zverejnenie nežiaducich –  osudov. Tak to bolo aj s príbehom Karola Nemčoka (1909 – 1974), ktorého 25. augusta 1944 skupina partizánov odvliekla z obce Šváb. V Sklabini na štábe I. partizánskej brigády M. R. Štefánika ho odsúdili na smrť a nad masovým hrobom ortieľ aj vykonali . Nemčok však svoju popravu prežil a zachránil sa... Ako neskôr postihnutý Karol Nemčok sám potvrdil, zatkli ho na príkaz najznámejšieho odbojára kremnického okresu Gejzu Lacka. O tomto funkcionárovi ilegálnej Komunistickej strany Slovenska encyklopédie píšu, že sformoval partizánsky oddiel z obyvateľov Kremnice a okolia a ešte pred začiatkom povstania sa jeho jednotka stala 5. oddielom 1. partizánskej brigády M. R. Štefánika.

Sklabiňa sa dlhé roky hrdila tým, že bola prvou obcou „obnovenej ČSR“, a to už 21. augusta 1944, keď sa tu sústredili partizánske oddiely a odbojové skupiny, ktoré operovali v Kantorskej doline, dedina sa zmenila na jeden veľký povstalecký tábor, kde sa miešali ruština, s francúzštinou a so slovenčinou a celý kataster tejto podhorskej obce v západných upätiach Veľkej Fatry sa stal tzv. partizánskou republikou. Málo sa však vie, že zarovno s vyvesením česko-slovenskej vlajky v obci tu partizáni začali páchať masové politické vraždy. Ich počet sa odhaduje na asi sto osôb. O týchto obetiach sa však muselo po roku 1945 mlčať, mali upadnúť do zabudnutia. Nečudo preto, že mnohí sa až na sklonku života odhodlali rozpovedať to, o čom sa vedelo už v roku 1944. Tak to bolo aj v prípade Karola Nemčoka, ktorého príbeh opísal jeho syn Jozef. Publikujeme z neho  výňatok, ktorý bude v pripravovanej rozsiahlejšej knižnej publikácii.

Nech je tento príbeh varovaním pred fanatizmom, ktorý sa objavuje v každom režime. A osobitne nech je varovaním pred protislovenskou nenávisťou, ktorá má dnes opäť zelenú...

Jozef Nemčok, Martin Lacko - Foto: archív autorov



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.