Profesor Karol Visrsík nesporne zostane jedným z najhodnotnejšíchj Slovákov
Otec boja proti tuberkulóze
Peter VALO - Foto:, autor a archív Karola Virsíka
Vari nikdy nezabudnem na chvíľu, keď ma v Klube spisovateľov oslovil priateľ Ladislav Ťažký, či by som nepomohol profesorovi Virsíkovi napísať životopisný román. Vďaka tomu som sa ešte viac zblížil s pánom profesorom a počas poldruharočnej spolupráce na románe Odchádzam s Hippokratom som mal tú česť prežiť život jedného z najhodnotnejších Slovákov, ktorým Karol Virsík nesporne navždy ostane. Karol Virsík sa narodil v Malackách za cisára pána - 21. augusta 1915. Jeho otec bol bankový úradník, ale rodina žila na hranici „finančných suchôt“. Keď chcel Karolov otec poslať deti na štúdiá, musel si vypomáhať sprostredkovaním predaja uhlia. Najmladšiemu Karolovi pomohol o sedem rokov starší brat Július, ktorý sa najprv postaral o to, aby ho prijali na bratislavskú reálku a neskôr zariadil jeho prestup na Masarykovo gymnázium. Karol spolu s pátrom Osvaldom založil v Malackách skauting. Pri letných táboroch pochytil od okresného lekára MUDr. J. Straku základy prvej pomoci. Tu sa začala kryštalizovať jeho celoživotná láska k chorému či poranenému človeku. Karol chcel študovať medicínu. Otec trval na tom, aby sa zamestnal. Vtedy vstúpil do sporu brat Július, ktorý vyhlásil, že výdaje na bratovo štúdium bude platiť on.
ŽIAK PROFESORA CHURU
Počas štúdia medicíny Karol Virsík obdivoval koncepčne mysliace lekárske osobnosti, akou bol profesor Alojz Ján Chura. Zakladateľ slovenskej detskej pediatrie mal bohaté skúsenosti zo zahraničia. Mladého študenta zaujal svojimi koncepčnými riešeniami, ako bolo systematické očkovanie proti záškrtu alebo založenie liečebného ústavu detskej tuberkulózy v Lučivnej, či zdravotného zariadenia pre telesne postihnuté deti v Bratislave pri Červenom moste. Pri Churovi pochopil význam prevencie a súvislosť ochorenia a liečby so sociálnym zázemím pacienta.
Karol Virsík skončil štúdium, keď sa nad Európou sťahovali vojnové mraky. So spolužiakmi na internáte Svoradov privítal vyhlásenie prvej Slovenskej republiky 14. marca 1939. Keď ju po pár dňoch prepadli na východe maďarské vojská, dostal povolávací rozkaz. Neskôr ho poslali na východný front. Spolu so skvelým chirurgom Šimonom Omaníkom robili celých deväť mesiacov zázraky. Vo frontových podmienkach sterilizovali v hrdzavom lavóre zopár skalpelov. Operácie bežali jedna za druhou a rany sa zázračne hojili. Pričom stihli pomáhať aj ukrajinským civilistom, za čo ich vyšetrovala nemecká komisia. Karol si z frontu priniesol obrovské skúsenosti a denník, ktorý sa neskôr stal základom autobiografického románu Odchádzam s Hippokratom.
TBC - CELOŽIVOTNÝ PROTIVNÍK
Po návrate z frontu nastúpil ako bezplatný externý lekár za byt a stravu k prednostovi I. internej kliniky Lekárskej fakulty Slovenskej univerzity profesorovi MUDr. Emanuelovi Filovi. Odtiaľ prešiel na infekčné oddelenie. Hlavným problémom bol postrach tej doby - tuberkulóza. Aj preto sa tomuto oddeleniu iní lekári vyhýbali. Pri docentovi Kollárovi si osvojil aplikovanie vtedy jedinej účinnej liečebnej metódy, ktorou bol „umelý peumotorax“.
Po odchode docenta Kollára poverili vedením nepopulárnej kliniky Karola Virsíka. Na fronte si vycibril schopnosť improvizácie. Od profesora Churu sa naučil koncepčnému riešeniu problémov. To boli základy pre jeho úspešný boj s touto nebezpečnou infekčnou chorobou.
Tuberkulózou boli premorení najmä vysokoškoláci. Virsík usúdil, že najúčinnejšou formou boja bude prevencia a včasné zistenie ochorení. Na rektorátoch presadil, že všetci študenti museli každoročne absolvovať vyšetrenie. Bez pečiatky od lekára ich nezapísali do ďalšieho ročníka. Vďaka prevencii a včasnej liečbe sa nárast ochorení zastavil a začal klesať. Na študentskej vzorke už v časoch prvej Slovenskej republiky otestoval a vytvoril funkčný systém, ktorým sa po vojne podarilo temer zlikvidovať túto chorobu.
BUDOVANIE ÚSTAVU
Na medickej fakulte prebehli po vojne politické čistky, počas ktorých vyhnali všetkých profesorov. Medzi nimi aj profesora Chura. Nie je bez zaujímavosti, že papaláši, ktorí ho vyhodili, chodili potom za ním s chorými deťmi do Trenčína. Po vojne sa obracali kabáty. Lekári, ktorí sa počas prvej Slovenskej republiky vďaka vplyvným známostiam vykrútili z východného frontu, sa teraz pričinili o to, aby zo školy vyletel aj Karol Virsík, len za to, že dostal povolávací rozkaz. Zamietli mu aj žiadosť o súkromnú prax lekára pre tuberkulózu. Vtedajší mocipáni museli nakoniec toto rozhodnutie zmeniť, lebo z ich pätolízačov a Virsíkových nepriateľov sa nechcel nikto stretávať denne s touto nebezpečnou infekčnou chorobou.
Karol Virsík v Bratislave začal s bojom proti tuberkulóze v povestných „tuberáckych barakoch“. Neskôr v roku 1952 mu ponúkli novú príležitosť. Dali mu k dispozícii kláštor v Podunajských Biskupiciach. Bola to stará barabizňa bez vodovodu a kanalizácie. V čase dažďov zaplavili park a chodníky splašky zo žúmp. Tu mal vytvoriť Tuberkulózny dispenzár. Iný by po takejto ponuke ušiel. Večný optimista Karol Virsík s úsmevom hovorieval: „Keď mi chceli ublížiť, netušili, že mi robia dobre.“ Každá prekážka len zmobilizovala jeho úsilie. V starom kláštore dokázal, že nikdy neprestal byť frontovým lekárom. V bojových podmienkach, doslova „za pochodu“ vybudoval z ničoho jednu z najlepších slovenských nemocníc. Postupne pristavoval oddelenia, kde mohli na vysokej úrovni riešiť všetky problémy pacientov s tuberkulózou a inými pľúcnymi chorobami. Neskôr tu vznikol Národný ústav tuberkulózy a respiračných chorôb. Vo Virsíkovej nemocnici vládla rodinná atmosféra. Riaditeľ bol prajným manažérom lekárskych osudov. Napriek „železnej opone“, ktorá oddeľovala od zvyšku sveta krajiny sovietskeho bloku, vytváral pre svojich lekárov cestičky, aby sa mohli zoznámiť s najnovšími svetovými objavmi.
MNOŽSTVO PRVENSTIEV
Riaditeľ Virsík hovorieval svojim doktorom: „Bežte dopredu a robte! Keď bude treba, my peniaze nájdeme. Len vy musíte byť prví!“ A vždy splnil, čo prisľúbil. Tak sa v Podunajských Biskupiciach objavili nové prístroje, aké v iných nemocniciach ešte nemali. Práve vo Virsíkovom špitáli sa zrodili základy nového odboru - klinickej epidemiológie, ako aj štúdia ochorení prenášaných zo zvierat. Na biskupickej chirurgii predviedol v roku 1964 primár MUDr. Štefan Dobrota prvú mediastinoskopiu. Primár Milan Obšitník začal ako prvý v bývalom Československu litolapaxiou odstraňovať obličkové kamene. V roku 1991 sa tu uskutočnila prvá laparoskopická operácia žlčníka na pôde Č-SFR. V roku 1992 tu urobili prvú videotoraskopickú resekciu pľúc a v roku 1994 prvú videotoraskopickú resekciu tymómu. Neskôr tu primár Svetozár Haruštiak, v spolupráci s anesteziológom Karolom Káligom, ako prví uplatnili vysokofrekvenčnú dýzovú ventiláciu pri resekciách trachey. V Podunajských Biskupiciach sa urobil kus poctivej práce, ktorá pohla naše zdravotníctvo dopredu.
AGENT VATIKÁNU
Centrom lekárskeho záujmu Karola Virsíka zostával pacient. Tu nerozhodovalo postavenie ani politická príslušnosť. Riaditeľ nemocnice liečil v tej istej izbe otca šéfa komunistickej strany Alexandra Dubčeka ako aj disidenta a neskoršieho kardinála J. CH. Korca. Profesor Virsík dokázal zmeniť aj osud týraného slepého chlapca, ktorého náhodne stretol na ulici...
Karol Virsík vedel pre svoje dielo získavať a spájať ľudí. Tí vplyvnejší neraz výrazne pomohli k jej rozvoju. Úspechy plodili závisť. Pohon na Virsíka pokračoval. Kým ho jedni vysokopostavení komunisti chceli zničiť, iní, čo verili v jeho kvality, urobili všetko pre jeho zotrvanie vo funkcii. Ich pozícia bola taká silná, že svojho riaditeľa udržali vo funkcii, aj keď mu emigrovali deti. Jeden z jeho úhlavných nepriateľov, ideologický tajomník Ľudovít Pezlár, ktorého volali „veľký inkvizítor“, napísal do Virsíkových dokumentov: „Nebezpečný agent Vatikánu“ a pričinil sa o to, aby nemohol urobiť profesúru. Tú mohol Karol Virsík dokončiť až po politickej zmene v roku 1989. Prezident republiky mu udelil Pribinov kríž I. triedy.
ODIŠIEL S HIPPOKRATOM
Profesorovi Virsíkovi sa podarilo takmer zlikvidovať tuberkulózu. Z ničoho vybudoval skvelú nemocnicu. Sám hovoril, že hlavnou strojkyňou tohto zázraku bola jeho manželka Nittuška. Kým sa on naplno venoval práci, ona „utiahla“ rodinu so štyrmi deťmi a ešte mu pomáhala pri prekladoch cudzojazyčných odborných textov.
Karol Virsík dlho pôsobil ako hlavný odborník pre ftizeológiu a pneumológiu. Neskôr sa sústredil na problematiku geriatrie. Študovať neprestal ani po odchode do dôchodku a roky robil vo svojej nemocnici šéfa etickej komisie. Veľmi ťažko niesol, keď začali z jeho nemocnice postupne ukrajovať reformátorskí ministri. Jeho Národný ústav tuberkulózy a respiračných chorôb zrušili v čase, keď sa začalo hovoriť o výstavbe pavilónu pre transplantáciu pľúc. Z ministerstva zdravotníctva sa stále viac razila tendencia, aby sa z pacienta stal klient. Profesor s rozhorčením hovoril, že sa za týmto slovom skrýva zvrátená filozofia prístupu k chorému človekovi. Uzdravený klient prestane prinášať peniaze, preto ho treba čo najdlhšie liečiť.
Profesor Virsík nás opustil 23. decembra 2009. Z jeho nemocnice vyšiel rad skvelých odborníkov, ktorí doteraz presadzujú princípy Hippokratovej prísahy.