Slávneho lekára Jána JESENSKÉHO ‒ JESENIA popravili pred štyristo rokmi. Na pražskom Staromestskom námestí 21. júna 1621 kat Ján Mydlář za veľkej účasti zvedavého obecenstva v priebehu troch hodín sťal dvadsaťsedem vedúcich osobností českého stavovského povstania. Najťažší trest postihol rektora pražskej univerzity Jána Jesenského. Kat mu najprv vytrhol jazyk, odsekol ruku a nakoniec ho sťal. Jeho pomocníci telo rozštvrtili a časti na výstrahu vyvesili pred pražské brány. Jeseniova hlava spolu s hlavami ostatných popravených putovala na staromestskú Mosteckú vežu, kde visela až do roka 1631. Takým hrozným spôsobom sa skončila životná púť päťdesiatpäťročného chýrečného lekára, autora vedeckých spisov, filozofa, historika, všestranného humanistu, pedagóga, rektora dvoch univerzít pôvodom zo Slovenska.
Otec Jána Jesenského menom Baltazár pochádzal z turčianskeho zemianskeho rodu z Veľkého Jasena, kde dodnes žijú potomkovia tejto kedysi slávnej šľachtickej rodiny. Po roku 1540, keď vrcholil zápas o uhorskú korunu a do krajiny vtrhli Turci, Baltazár Jesenský opustil rodný Turiec a usadil sa v sliezskej metropole Vroclav, Slovákmi a Čechmi nazývanej Vratislav. Sliezsko bolo v tom čase korunnou krajinou českého kráľovstva osídlenou nemeckým a slovanským obyvateľstvom, užívajúcim svojský jazyk, akúsi syntézu poľštiny, slovenčiny a češtiny.
■ ŠTUDENT Z VRATISLAVI
Baltazár Jesenský sa vo Vratislavi oženil s dcérou tamojšieho mešťana Martou Schillerovou. Manželom sa 27. decembra 1566 narodil syn Ján. Základné a gymnaziálne vzdelanie nadobudol v rodisku a ako sedemnásťročný začal navštevovať artistickú fakultu univerzity vo Wittenbergu. V novembri 1583 sa do univerzitnej matriky zapísal ako Johannes Jessenski Vratislaviensis. Pôvodne to bola domovská univerzita reformátora Dr. Martina Luthera. Prostredie, kde Ján Jesenský prežil prvé dva roky vysokoškolského vzdelávania, upevnili v mladom študentovi protestantský humanizmus a evanjelickú vieru, ktorú si už priniesol z domu. Pod vplyvom humanistickej módy si latinizoval priezvisko na Jesenius a túto podobu mena potom najčastejšie užíval.
V roku 1585 prešiel na univerzitu do Lipska, kde sa zapísal ako Slezan poľskej národnosti. Pod vedením známeho anatóma Georga Walthera študoval filozofiu a medicínu a tu v roku 1587 získal titul bakalára. Pri skúške obhájil prácu filozofického zamerania De animae humanae inmortalitate – O nesmrteľnosti ľudskej duše. Venoval ju poprednému českému aristokratovi barónovi Vojtechovi Popelovi z Lobkovic. Vychádzajúc z Aristotela a Biblie dušu pokladal za podstatu samu osebe existujúcu nemennú formu, ktorá nepotrebuje nijaký fyzický orgán.
■ LEKÁR A FILOZOF
Ďalšou zástavkou na ceste za vzdelaním bola univerzita v Padove. Do matriky študentov nemeckej národnosti sa zapísal ako Johannes Jessenski de Jasen. Na padovskej univerzite sa už na sklonku 15. storočia pestovali lekárske vedy na vynikajúcej úrovni, najmä chirurgia a anatómia. Prednášky popredných odborníkov svojich čias i praktické cvičenia ho tak zaujali, že po ukončení štúdií sa špecializoval a aj ďalej rozvíjal oba medicínske odbory. Štúdium v Padove ukončil v roku 1591 získaním titulov doktora filozofie a doktora medicíny. Krátko po tom sa oženil s Máriou Feldovou, pôvodom tiež z Vratislavi. Dva roky pôsobil v rodnom meste, ale jeho povesť vzdelaného lekára zakrátko dorazila na saský dvor do Drážďan, kde získal miesto osobného lekára kurfirsta Fridricha Wilhelma. Potom prešiel na svoju alma mater univerzitu vo Wittenbergu, kde viedol katedru anatómie, chirurgie a lekárskej botaniky. V roku 1597 ho zvolili za rektora a rok pôsobil aj vo funkcii dekana lekárskej fakulty. V rámci pedagogického pôsobenia napísal niekoľko prác z anatómie, ktorými sa zaradil medzi najvýznamnejších predstaviteľov tejto disciplíny. Bol autorom aj filozofických a pedagogických traktátov. Z jeho pera pochádza príručka o mravoch a zákonoch určená študentom.
■ PRVÁ VEREJNÁ PITVA
Počas účinkovania vo Wittenbergu udržiaval úzke styky s českým prostredím, najmä s humanistickými učencami sústredenými na pražskom dvore cisára Rudolfa II., akými boli matematik Johan Keppler, astronóm Tycho de Brahe, matematik a lekár Tadeáš Hájek z Hájku alebo Adam Zalužanský zo Zalužan, lekár, botanik a pedagóg.
Astronómovi Tychovi de Brahemu venoval filozofickú rozpravu o živote a smrti. V roku 1600 uskutočnil v Prahe prvú verejnú pitvu, a to napriek kritike cirkevných i laických kruhov. Jeho práca o pitve vydaná knižne mala značný ohlas, lebo opísal zloženie ľudského tela, uloženie jednotlivých orgánov a ich funkciu. V nasledujúcom roku napísal a v Prahe vydal rozpravu o kostiach ( De ossibus tractatus), kde podrobne opísal sústavu, počet a skladbu kostí. V tomto tvorivo plodnom období vyšli aj jeho ďalšie príručky chirurgie a anatómie. Podľa vtedajších konzervatívnych názorov chirurgiu nepokladali za lekársku disciplínu, ale za remeslo, ktoré môže vykonávať každý, kto sa u remeselného chirurga vyučil a zložil predpísanú skúšku.
Ján Jesenius rozobral jednotlivé chirurgické úkony, opísal nástroje a spôsob ich používania aj výrobu protéz. Záujem odborníkov pritiahol jeho traktát o krvi ( De sanguine vena secta dimissio iudicium), ktorým položil základy modernej krvnej analýzy, lebo z farby, z hustoty a zo zrážavosti krvi odvodzoval niektoré choroby. Podobná práca o moči zostala v rukopise.
■ DVORNÝ LEKÁR
V roku 1602 sa presťahoval do Prahy, kde pracoval ako verejný praktický lekár. Dynastická roztržka medzi cisárom Rudolfom II. a jeho mladším bratom Matejom v roku 1608 znamenala koniec Rudolfovej vlády v Uhorsku a rakúskych krajinách. Zasiahla aj do života Jána Jesenia. Opúšťa Prahu a sťahuje sa do Viedne. Tu sa stal dvorným lekárom a zároveň historiografom rakúskeho arcivojvodu a novozvoleného uhorského kráľa Mateja II. Vo funkcii dvorného historiografa sa zúčastnil na bratislavskej korunovácii Mateja II. za uhorského kráľa na jeseň v roku 1608 a európskym vzdelancom v knižnej podobe sprostredkoval jej podrobný opis v latinskom jazyku. Počas korunovácie nadviazal užšie styky s uhorskou aristokraciou, ktoré v nasledujúcich rokoch ešte zintenzívnil.
V období viedenského pôsobenia, ale i predtým napísal a vydal viacero filozofických a historických diel, ktoré čiastočne odzrkadľujú Jeseniovo myslenie, postoje a názory. Spájal renesančnú filozofiu so svetonázorom reformácie, čiastočne ho však ovplyvňovali i jeho praktické lekársko-prírodovedné poznatky a skúsenosti. Akt stvorenia vysvetľuje kresťansko-novoplatónsky ‒ Boh stvoril nekonečný a nehybný priestor, vyplnený prasvetlom. Aristotelovskú scholastickú filozofiu, udomácnenú na nemeckých protestantských univerzitách, rozvíjal v diele o sympatii a antipatii v prírode. Vyslovil v ňom však aj zásady vedeckého bádania. Vydaním diela talianskeho náboženského reformátora Girolama Savonarolu, upáleného vo Florencii v roku 1498, verejnosť oboznámil s jeho filozofiou a reformnými cieľmi.
■ PROTI TYRANOM
Osobitnú skupinu Jeseniovej publicistickej tvorby predstavujú spisy súvisiace s jeho politickou a verejnou činnosťou. Dominuje v nich český patriotizmus, Prahu pokladal za najbohatšie a najvznešenejšie mesto v Európe. Politicky sa formoval v protestantskom prostredí, názory na vládu vyjadril v spise Obrana proti tyranom, v ktorom tvrdí, že poddaní a vladári majú byť navzájom viazaní povinnosťami a právami, priznal ľudu právo na odpor proti tyranskej vláde. V oslavnom spise na kráľa Mateja podal kompletný prehľad uhorských kráľov od najstarších čias. Jesenius udržiaval styk s turčianskym županom a strážcom koruny Petrom Révaiom, ktorý sa rovnako ako on hrdo hlásil k slovenskému jazyku a k príslušnosti k slovanskému kmeňu, najpočetnejšiemu v Európe. V liste mu odporúčal do priazne aj svojich príbuzných v Turci, čo potvrdzuje jeho záujem o rodinu svojho otca. V roku 1613 opustil Viedeň. Ako aktívny a praktizujúci protestant mal na dvore komplikované postavenie, keďže pod španielskym vplyvom sa čoraz mocnejšie presadzovala rekatolizácia. Po krátkom pobyte v Drážďanoch a Bruseli sa usadil v Prahe, kde na univerzite prednášal históriu a naďalej pôsobil vedecky aj publicisticky.
■ VO VÍRE POLITIKY
V roku 1617 ho zvolili za rektora. O niekoľko mesiacov sa začala nová a v závere aj tragická etapa v živote Jána Jesenia. Dostal sa do víru politiky. Ako uznávaný vzdelanec, protestantský aktivista a osoba s mnohými stykmi sa stal dôležitou osobnosťou stavovského odboja. Českí protestanti užívali náboženskú slobodu, ktorú im zaručoval Majestát cisára Rudolfa II. Ten sa však stále viac porušoval a cisár Matej I. sťažnosti českých protestantov nevypočul. Navyše v máji 1618 zakázal konať zjazd protestantských stavov. Napriek zákazu sa stavy zišli na pôde univerzity v rokovacej miestnosti, ktorú im poskytol Jesenius. Po burcujúcom prejave Henricha Mateja Thurna 23. mája 1618 sa účastníci zjazdu vybrali na Pražský hrad. Cisárskym miestodržiteľom prečítali obvinenie z porušovania slobôd a prikročili k nevídanému činu: oboch miestodržiteľov ‒ Viléma Slavatu a Jaroslava Bořitu z Martinic ‒ vyhodili z okien hradného paláca. Za nimi ešte letel aj pisár Fabricius. Pád z výšky asi osemnásť metrov všetci traja zázračne prežili bez väčších zranení, čo katolícka strana považovala za priaznivé znamenie. Tento čin bol začiatkom českého protihabsburského odboja a zároveň aj Tridsaťročnej vojny.
■ TRAGICKÝ KONIEC
Vzbúrenci si zvolili tridsaťčlenné direktórium a z územia českého kráľovstva vypovedali jezuitov, ktorých označili za strojcov útlaku. V nastávajúcom meraní síl s Habsburgovcami hľadali spojencov a pokúsili sa na svoju stranu získať aj uhorské stavy, ktoré sa práve zišli na korunovačný snem do Bratislavy. Vzhľadom na živé styky s uhorskými aristokratmi, znalosť jazykov i povesť misiou poverili práve Jána Jesenia. Najprv sa na uhorské stavy obrátil listom, v júni prišiel aj osobne rokovať, aby sa uzavrela spojenecká zmluva, a snažil sa ovplyvniť postoj uhorských magnátov v neprospech voľby Ferdinanda Štajerského za kráľa, ktorá sa mala práve konať. Neuspel, palatín František Forgáč, ktorý pred nedávnom prestúpil na katolícku vieru, ho nechal zatknúť a dopraviť do Viedne. Po niekoľkomesačnom väznení dal panovníkovi sľub, že sa v politike nebude angažovať a mohol sa vrátiť do Prahy. Sľub však nedodržal, čo sa mu nakoniec stalo osudným. Na univerzitnej pôde pokračoval v protihabsburskom zápase, úzko spolupracoval s direktormi, zabezpečoval styky a podporu v zahraničí.
Pri korunovácii Fridricha Falckého za českého kráľa v novembri 1619 v pražskom Chráme sv. Víta chráme predniesol slávnostnú reč. V lete v roku 1620 ho poverili ďalšou misiou na Slovensko. Tentoraz sa vydal do Banskej Bystrice, kde sa konal snem, aby získal vojenskú podporu sedmohradského kniežaťa Gabriela Betlena. Ten najprv požadoval stotisíc zlatých. Jesenius sumu napokon z Čiech zabezpečil, ale ukázalo sa, že jeho úsilie bolo márne. Betlen sledoval vlastné ciele, na pomoc vyslal len nepočetné sily, ktoré k Prahe postupovali s úmyslom vyhnúť sa boju. A tak spojené vojská Katolíckej ligy v konečnom ťažení proti vzbúreným českým stavom poľahky zvíťazili. Bitka na Bielej Hore v novembri 1620 rozhodla o osude povstania i mnohých jeho prívržencov. Ján Jesenius bol medzi prvými zatknutými a na rozkaz Ferdinanda II. ho odsúdili na smrť. Symbolické useknutie pravice malo byť trestom za nedodržanie prísahy a vytrhnutie jazyka za hanobenie panovníka.
Ivan MRVA ‒ Foto: archív autora