Katalánsko, Európska únia a slovenčina

Starý národ, ktorý sa hlási k tisícročnej tradícii, chce svoj štát. Katalánsko je prepojené so Slovenskom mnohorakým poznaním – od nás tam boli desaťtisíce turistov, ale až pri terajšej kríze sa naplno hovorí o politických dejinách Katalánska a Kataláncov. Nikdy predtým sme sa toľko Katalánskom v médiách nezaoberali. Čo je pre nás Slovákov na tom zaujímavé a príťažlivé? V prvom rade to, že vidíme, aké sme mali šťastie, že o svojej štátnosti sme mohli rozhodnúť sami bez cudzieho zasahovania.

Kto sleduje španielske médiá, vidí nielen mnoho politických prestreliek, ale aj dovolávania sa starých dejín. Už vyhlásenie referenda o nezávislosti, ktorým sa prvého októbra všetko odštartovalo, malo historický, dejinný rozmer. Konalo sa v pôsobivom barcelonskom historickom paláci zo 16. storočia na scéne plnej dejinných udalostí, kde sídli katalánska autonómna vláda. Odtiaľ zaznelo: „Využívajúc legitímne právo na sebaurčenie, ktoré tisícročnému katalánskemu národu náleží, vyhlasujeme referendum o nezávislosti.“

■ TISÍCROČNÝ NÁROD

Tisícročný katalánsky národ – to vyvolalo okamžitú odozvu v Madride. Akýže tisícročný národ!? „Najstarší národ Európy je španielsky národ,“ vyhlásil španielsky predseda vlády Mariano Rajoy. Povedal to tónom, ako keby tvrdenie o katalánskej samostatnosti bolo úplným nezmyslom. Mediálny ohlas na jazyk, ktorí politici používajú, je obrovský. Na Slovensku si nemožno nespomenúť na podobné mediálne zápasy, napríklad o termín po vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 „o mladom štáte starého národa“. Takisto na obrovskú mediálnu bitku a zápas historikov, keď šlo o termín starí Slováci či kráľ Svätopluk...

Čo i len povrchné sledovanie španielskej tlače ukazuje názorne, že národné sebavedomie sa opiera o skutočnosti, ktoré sa v priebehu argumentácie vytvoria, priam stvoria, a nemenne slúžia ako opora nielen národného, ale aj potrebného politického sebavedomia. Ide o symbolické vytvorenie obrazov a termínov, ktoré sú pre tento proces ako posila nevyhnutné a stávajú sa súčasťou každodenného jazyka.  A to je jedno poučenie z katalánskeho boja za nezávislosť či samostatnosť. Príkladom je denník vychádzajúci dvojjazyčne v Barcelone, teda v katalánčine a v španielčine. Katalánske vydanie, ktoré kupuje polovica čitateľov, je vystavené ich nátlaku, aby čo najrozhodnejšie podporovali vyhlásenie nezávislosti, druhá polovica čitateľov, teda tí, ktorí kupujú vydanie v španielčine, sa kategoricky domáhajú, aby noviny kritizovali čo najrozhodnejšie úsilie vyhlásiť nezávislosť.

■ ROZPOLTENOSŤ KRAJINY

Toto rozpolenie čitateľov jedného denníka odráža pomery v Katalánsku. My v ostatnej Európskej únii to vnímame štatisticky, koľko je za a koľko proti. Lenže Katalánci vnímajú veci historicky, a kto by ich mal väčšmi pochopiť ako Slováci.  Katalánsko bolo v minulom storočí dlhé desaťročia utláčané, národnosť neuznaná a jazyk zakázaný. A nielen to. Po skončení krvavej občianskej vojny a víťazstve generála Franca, po nástupe jeho krvavého režimu sa do celého Katalánska a do Barcelony presídľovali v rámci masívneho vládneho programu obyvatelia nekatalánskeho pôvodu z iných častí Španielska. Francov režim robil všetko pre to, aby zmenil demografickú štruktúru Katalánska tak, aby už nikdy Katalánci nemali silu presadzovať svoje požiadavky ani v samotnom Katalánsku. A tento režim, táto politika trvala celé desaťročia. Celé desaťročia boli Nekatalánci zvýhodňovaní všade, a na vedúcich miestach osobitne. Nemyslím si, že nám Slovákom to treba osobitne pripomínať, akú stopu – historickú i politickú, to zanechalo. Lenže to nie je koniec celého príbehu. V Španielsku bola síce diktatúra, ale aj normálna trhová ekonomika, no nástupom globalizácie, nástupom spoločného trhu a napokon jednotného ekonomického priestoru Európskej únie nastal voľný pohyb kapitálu, tovarov a pracovnej sily. Neoliberalizmus Únie priniesol pre Katalánsko ako najbohatšiu, najproduktívnejšiu časť Španielska prílev zo zbedačených častí štátu. To sa vyhrotilo ešte viac, keď Španielsko zasiahla ostrá kríza. Vlna prisťahovalcov zo schudobnených častí krajiny prispela k tomu, že sa rozmnožilo nielen nekatalánske obyvateľstvo, ale aj  schudobnená spoločnosť s úplne inými starosťami ako národné povedomie či vedomie národných dejín.

■ ZLYHANIE ÚNIE

Šokujúce na terajšom vývoji je, ako k tomu všetkému mohlo dôjsť v integrovanej Európskej únii s jej globalizovanou neoliberálnou ekonomikou? Veď jeden z úniových pilierov je regionálny rozvoj. Z diplomatického hľadiska je jasné, že Európska komisia sa nemôže púšťať do úlohy prostredníka, ak o to žiada len katalánska strana a nežiada o to aj španielska strana. Je úplne samozrejmé, že musí byť súhlas oboch, že nemôže ignorovať dlhoročného partnera, španielskeho predsedu vlády. Na druhej strane však ide o jasné zlyhanie Európskej únie, Európskej komisie a aj Európskeho parlamentu.

Úniová politika jasne naráža na svoju neschopnosť rozoznať a uznať realitu. Najvýrečnejším príkladom je Škótsko – aj keď tiež  ide o starú historickú krajinu, starú politickú kultúru, len čo sa objavilo úsilie o referendum o nezávislosti, už to v skostnatenom Bruseli vyvolalo vlnu vyhrážania sa. Najpádnejšie argumenty boli tie isté ako teraz v prípade Katalánska: že Škótsko nebude automaticky členom EÚ a bude sa musieť o členstvo uchádzať znova osobitne ako nový štát.

■ NIJAKÁ REFLEXIA

Za tie roky, čo odvtedy uplynuli, sa eurokomisia v ničom nepoučila. Dnes sú stúpencami Únie práve Škóti, kým Briti si odhlasovali vystúpenie z nej. Teraz bola Barcelona vystavená ostrému nátlaku, že nebude automaticky ani členom Únie, ani členom eurozóny, teda spoločnej meny, a ani členom spoločného priestoru voľného pohybu, známeho ako Schengen. Európska únia nie je schopná v prípadoch takých historických celkov, ako je Škótsko či Katalánsko, presadiť sa a vytvoriť rámec pre rozhovory, pre diplomaciu. Európska komisia hrala mŕtveho chrobáka od začiatku krízy s tým, že ide o vnútornú záležitosť Španielska. Pritom je to lož, veď kríza lomcuje európskou politikou, európskymi médiami, európskou menou. Je úplná politická hlúposť až degenerácia domnievať sa, že v integrovanej Európe sa nás taká obrovská kríza nedotkne a španielska vláda, ak nasadí políciu a zmláti stovky ľudí, má pravdu a stojí na pôde ochrany ústavného právneho poriadku! Demokracia v Európskej únii je nedeliteľná a Únia nemôže byť neschopná vytvoriť si mechanizmy pôsobenia. Nemôžeme na jednej strane prijímať státisíce neintegrovateľných prepašovaných migrantov z iných kontinentov a na druhej strane v ničom nezohľadniť právo jedného z najschopnejších európskych regiónov. Katalánsko ukázalo slabiny súčasnej Únie a nevyhnutnosť nielen reformovať ju, ale zmeniť z nástroja či napomáhača protiruskej americkej politiky na riešenie skutočných európskych problémov.

Dušan D. KERNÝ - Foto: internet