František ŠIMONOVIČ, čestný kňaz Spišskej diecézy, ktorý trpel pre vieru. Komunistické režimy stredovýchodnej Európy napodobňovali sovietsky totalitný režim aj v politike voči cirkvám. V Sovietskom zväze sa ruským boľševikom podarilo ovládnuť ruskú pravoslávnu cirkev aj preto, lebo šlo o národnú cirkev. Hoci jej hneď po októbrovej revolúcii 1917 dovolili zvoliť patriarchu (nebol volený od čias cára Petra Veľkého), postupne ju celkom ovládli a zdecimovali. V Poľsku, Čechách, na Slovensku, v Maďarsku, ale aj v Litve, Chorvátsku a Slovinsku sa väčšina obyvateľov hlásila ku katolíckej cirkvi s hlavou v Ríme. Tu bolo treba vymyslieť iný spôsob na jej ovládnutie. Bol to však model katolíckej „národnej cirkvi“. V Česko-Slovensku sa to prejavilo vytvorením pseudokatolíckeho hnutia pod názvom Katolícka akcia. Slovenskí biskupi kňazov varovali pred touto protipápežskou iniciatívou. Jedným z kňazov Spišskej diecézy, ktorí sa verejne odmietli podieľať na tejto protikatolíckej akcii, bol rímskokatolícky farár v Chrasti nad Hornádom František ŠIMONOVIČ.
Štátna bezpečnosť ho prvýkrát zadržala v roku 1950, ale odsúdený bol aj v roku 1959 pre trestný čin velezrady podľa zákona č. 231/1948 Zb. Vo vyšetrovacom spise sa o dôvodoch jeho prvej väzby píše toto: „Po uchopení moci robotníckou triedou začal vyvíjať protištátnu podvratnú činnosť proti terajšiemu zriadeniu, začo bol odsúdený na tri roky odňatia slobody.“
■ VERNÝ KŇAZSTVU
Po prvom väznení ho prepustili na základe amnestie prezidenta republiky v roku 1953. Po prepustení z väzby mal zakázané vykonávať verejne náboženské úkony a veci s tým spojené. Pracoval manuálne ako robotník v niekoľkých štátnych podnikoch (napr. Tatraľane, autokarosárňach). Stále ho sledovali, ale svoje poslanie katolíckeho duchovného nemohol poprieť. Preto ho na jeho poslednom pracovisku (Vodostav v Tatranskej Lomnici), kde pracoval ako skladník, znovu zatkli v apríli 1959. Ako dôvod jeho zatknutia sa vo vyšetrovacom spise uvádza: „Opätovné zapojenie sa obvineného do protištátnej – podvratnej činnosti a spolupráca s protištátnymi živlami.“ V skutočnosti šlo len o to, že si plnil aj naďalej, i keď v extrémne obmedzených podmienkach, poslanie kňaza verného pápežovi.
Komunistická totalitná mašinéria to však videla ináč. Kňaza F. Šimonoviča obvinili dokonca z dvoch trestných činov: „spolupáchateľstva – podvracania republiky a z trestného činu marenia dozoru nad cirkvami a náboženskými spoločnosťami“.
■ ŠNÚRA VÝSLUCHOV
Týmto prípadom sa zaoberal vo svojej seminárnej práci študent Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave Matúš Šimonov. Od neho sa dozvedáme, že podľa vyšetrovacieho spisu bol F. Šimonovič počas väzby až do začatia súdneho pojednávania podrobený sedemnástim výsluchom, ktoré prebiehali od 9. apríla do 11. júna 1959. Boli zamerané na jeho činnosť v čase po prepustení z väzby, ďalej na osoby, s ktorými sa počas tohto obdobia obvinený stýkal, a na rozhovory, ktoré medzi nimi prebiehali.
Františka Šimonoviča zatkli po domovej prehliadke, ktorú uňho v Spišskej Sobote vykonali príslušníci bezpečnostných zložiek 8. apríla 1959. Na základe získaných dôkazov bol uväznený a prevezený na výsluch do Košíc.
■ ZLOMOVÝ DEŇ
Výsluch 13. apríla 1959 bol zlomový. František Šimonovič v ňom hneď na začiatku priznal vedomú protištátnu činnosť. Navyše odvolal svoje sťažnosti o vedení trestného stíhania proti uzneseniu krajskej správy. Bolo to náhle a neočakávané.
Čo ho k tomu skutočne viedlo a za akých okolností sa k daným „činom“ priznal? Okolnosti, za ktorých sa tento kňaz rozhodol priznať, nám sčasti priblíži zápisnica o hlavnom pojednávaní, kde sa píše: „Pred vyšetrujúcimi orgánmi som bol vypočutý, vo dvoch prípadoch som však nevypovedal pravdu. Na niektoré veci som bol nútený vypovedať. Taktiež príslušník bezpečnosti niektoré moje odpovede celkom ináč zaprotokoloval. Opravu som však nežiadal, lebo som sa bál bitky. Vyhrážali sa mi totiž, že dostanem od múra šestnásť.“ To je jasný dôkaz štátnej brutality proti náboženskej slobode v komunistickom Česko-Slovensku.
■ AKOŽE KOMPLICI
Začo vlastne stíhali tohto kňaza? Za to, že si uplatňoval základné ľudské právo – právo na slobodu prejavu. Šimonovič vo výpovedi uvádza, že materiály ktoré získaval, na písacom stroji ďalej rozmnožoval a šíril medzi veriacimi vo svojom okolí. Na otázku vyšetrovateľov, komu tieto materiály poskytol, menoval troch ľudí, s ktorými prišiel do styku a materiály im odovzdal. Všetkých tiež vyšetrovali. Boli to Ján Borímsky, daňový úradník z Kežmarku. Ďalej kňaz Michal Kubičiar zo Šváboviec a zdravotná sestra Mária Pramková z Levoče.
Krajská správa Ministerstva vnútra ČSR v Košiciach 25. júna 1959 vypracovala návrh na konečné opatrenie v trestnej veci voči Františkovi Šimonovičovi. V ňom sa opäť nešetrilo „chválospevmi“ na komunistickú stranu, pracujúci ľud a jeho veľkú politickú a hospodársku moc. Zdôrazňovalo sa silné negatívne pôsobenie cirkvi, ktorá prostredníctvom tzv. „pastierov“ katolíckej cirkvi škodila a podvracala ľudovodemokratické zriadenie našej vlasti. Práve oni viedli boj na ideologickom poli, pôsobili na cit a myslenie veriacich. No museli zveličiť aj Šimonovičove aktivity, ktoré vykonával ako kňaz pred a po prevzatí moci pracujúcim ľudom v štáte. Zdôrazňujú jeho protištátnu aktivitu a kontakty na trestané cirkevné osoby, s ktorými sa podieľal na tejto podvratníckej činnosti.
■ KŇAZOVA OBŽALOBA
Na základe týchto uvedených okolností bolo navrhnuté podať na obvineného Františka Šimonoviča obžalobu. Hlavné pojednávanie sa konalo 30. júla 1959 na Krajskom súde v Košiciach. Senátu predsedal Dr. Pavel Ondrej, sudcovia z ľudu boli Jozef Tabačko a Klement Šmidt. Obžalobu za krajskú prokuratúru viedol prokurátor Michal Rusnák. Obžalovaný kňaz Šimonovič si obhajcu nemohol dovoliť. Na začiatku pojednávania ho vyzvali, aby sa vyjadril k bodom obžaloby a pamätal na fakt, že priznanie sa je poľahčujúca okolnosť. František Šimonovič uviedol, že sa necíti byť vinný. Voči svedectvám svedkov, medzi ktorými bolo aj svedectvo väzneného (jeho) biskupa Jána Vojtaššáka, nemal Šimonovič výhrady. Po ukončení dokazovania navrhol krajský prokurátor uznať obžalovaného vinným a vymerať mu prísny trest.
Rozsudok znel: „Krajský súd uznáva obžalovaného Františka Šimonoviča vinným trestným činom spolupáchateľstva podvracania republiky podľa § 6, § 79 a ods. 1 tr. zák. a trestným činom marenia dozoru nad cirkvami a náboženskými spoločnosťami podľa § 173 tr. zak. Podľa § 22 ods. 1, § 79 a ods. 1 tr. zak. Ukladá mu trest odňatia slobody v trvaní 4 a pol (štyri a pol) roka. Podľa § 43 tr. zak. Vyslovuje u obžalovaného stratu čestných práv občianskych uvedené v § 44č ods. 1 tr. zak. Na dobu päť rokov po odpykaní trestu.“
Prípad pošliapania ľudských práv komunistickým režimom u tohto čestného kňaza Spišskej diecézy – trpiteľa za vieru – nech je pre nás dnes mementom, že za nijakých okolností neslobodno obmedzovať slobodu slova a prejavu iným, aj keď ich majú zásadne odlišné od nášho názoru. Zároveň je tento prípad pripomenutím si, aby sme pamätali, čo bol komunistický režim, a v nejakej pochabej „nostalgii za socializmom“ si nenasadzovali ružové okuliare pri hodnotení vlády tejto obludnej ideológie.
Peter MULÍK – Foto: archív