KDH nasmeroval proti vlastnému štátu

thumbnail

ANALÝZA

Fenomén Čarnogurský a jeho pôsobenie na slovenskej politickej scéne. Ostatné správy o KDH hovoria, že ho opúšťajú ďalší členovia a zakladajú novú stranu Kresťanská demokracia ‒ život a prosperita. Koľký raz sa to už stalo v KDH od jeho vzniku v roku 1990? Najskôr, v roku 1992, odišli z hnutia ľudia s výrazne národnou orientáciou okolo Jána Klepáča. V roku 2000 liberálnejšie krídlo Mikuláša Dzurindu založilo SDKÚ. A začiatkom roka 2008 odišlo i tvrdé jadro hnutia Vladimír Palko, František Mikloško, Pavol Minárik a Rudolf Bauer. A teraz aj ďalší, no mená Peter Molda, Miroslav Vetrík a Tibor Pénzeš, tvoriaci prípravný výbor novej strany, nie sú verejne známe. Nepochybne najviac oslabil hnutie odchod členov okolo Mikuláša Dzurindu. Lenže hnutie so svojím účelovým zameraním ‒ zamedziť vzniku ľudovej strany na Slovensku ‒ nemohlo získať podporu väčšiny obyvateľstva a skôr či neskôr bolo odsúdené živoriť na periférii verejného života.

ROZPAKY Z VÝVOJA

Ján Čarnogurský, prvý predseda Kresťanskodemokratického hnutia, od svojho vstupu do politiky budí rozpačité pocity. KDH jeho zásluhou neprijalo národný princíp v politike, čo sa prejavilo už pri zakladaní samostatnej Slovenskej republiky. Po skončení funkcie predsedu hnutia (ktorú prakticky odovzdal Pavlovi Hrušovskému a ten Jánovi Figeľovi, čím bolo KDH známe, tradíciu narušil až votrelec z Matovičovho OĽaNO Alojz Hlina), povedal niečo, čo si málokto všimol, a to, že sa teší, lebo sa bude môcť slobodne vyjadrovať. Komu teda slúžil Čarnogurský vyše desať rokov? To dnes vystopovať už nie je ani veľmi problematické, ale je možné, že akýkoľvek autor v tomto smere sa stane záujmom svojich sponzorov.

PRÍKLON K RUSKU

Mnohých publicistov a analytikov prekvapuje Čarnogurského posun smerom k Rusku po odchode z aktívnej politiky.  Historici sa dosiaľ dostatočne nevenovali tejto politicky angažovanej rodine, v ktorej Ján Čarnogurský vyrastal. Je známe, že jeho otec bol poslancom Slovenského snemu počas prvej Slovenskej republiky. Menej známy  je fakt, že už 16. februára 1945 napísal list Predsedníctvu Slovenskej národnej rady ako bývalý poslanec Snemu v Bratislave hlásiaci sa do služieb Slovenskej národnej rady „a tak i do práce na vybudovanie Československej republiky“. Pavol Čarnogurský v závere listu píše o novom sociálnom poriadku v Európe, čo je pre neho prijateľnejšou podmienkou ďalšieho účinkovania „na pôde Československej republiky v zhode s potrebami a historickým vzťahom, ktorý nás púta k víťaznému Sovietskemu zväzu“.

GARANT A GARANCIE

Čarnogurského KDH už v začiatkoch svojho pôsobenia nadviazalo spoluprácu s nemeckou CDU. Po zvrhnutí komunistického režimu to bol celkom logický krok. K čomu ho zaväzovala táto spolupráca, vie len on. No viditeľnou stránkou jeho politiky bolo absolútne preferovanie euroatlantického smerovania Slovenska. Práve z KDH vychádzala kritika Mečiarovej vlády, že Slovensko vlečie na Východ, a teda do izolácie. Najdôležitejšiu prácu však Čarnogurský vykonal ešte pred vznikom samostatnej Slovenskej republiky. Ako uvádza priamy svedok jeho politiky a spolupracovník z čias disentu Anton Selecký, denník KDH (Slovenský denník) pred voľbami v roku 1992  uverejňoval materiály od ľudí z MI6, ktoré priamo nabádali na podporu Čarnogurského ako garanta prosperujúceho spoločného štátu. Tu si treba pripomenúť slová jeho otca zo spomínaného listu SNR, v ktorom napísal: „Cez celú dobu vojny spolupracoval som na obnovení Československej republiky...“

DOSTRATENA

Disponoval Čarnogurský informáciami, ktoré ho nútili konať v neprospech národných záujmov alebo jednoducho rezignoval na samostatnú slovenskú politiku? Je nepravdepodobné, že sa v ňom rusofilstvo prebudilo až po odchode z aktívnej politiky a v súčasnosti predstavuje jedného z najslobodnejších slovenských politikov bez väčšieho reálneho dosahu. Čarnogurský vstúpil do politiky s ohromným potenciálom, no skončil v nej bez odozvy. Aj jeho zásluhy na boji s mečiarizmom raz nadobudnú reálnu podobu a ukáže sa, kto akými zbraňami bojoval proti vlastnému štátu.

Základ politiky KDH a jej smerovanie určil Ján Čarnogurský. Nebolo to ľudové hnutie, aj keď sa v Európskom parlamente prihlásilo k ľudovcom. Naopak, od začiatku bránilo existencii vlastencov v hnutí a spájalo sa so stranami, ktoré nemali nič spoločné s konzervatívnymi hodnotami. Či už s ľavičiarmi, alebo s liberálmi. A viedlo, i doteraz vedie nezmieriteľný boj so štátotvornou stranou HZDS. Nedopustilo, aby sa v Európskom parlamente stala členom ľudovej platformy a jeho boj o zničenie pronárodnej politiky vyústil do zrušenia tzv. Mečiarových amnestií, teda fakticky do zničenia právneho štátu.  Slovensko sa politikou Čarnogurského zbavilo národne a kresťansky orientovaných strán a stalo sa eldorádom bezduchých finančných a karieristických špekulantov.

Eva ZELENAYOVÁ –  Foto: interent - Karikatúra: Andrej MIŠANEK