Slovenskí legionári boli prvými bojovníkmi za oslobodenie spod maďarského jarma. Storočnica začiatku prvej svetovej vojny, ktorú si tento rok pripomíname, nám umožňuje nazerať na účasť Slovákov na jej bojiskách z rôznych uhlov pohľadu. Pohľad na Slováka v sivej rakúsko-uhorskej uniforme, bojujúceho za cudzie záujmy proti slovanským bratom na ruskom fronte, nás musí naplniť pocitom zbytočných obetí a súcitom s premárnenými slovenskými životmi. Pohľad na Slováka v ruskej, talianskej či vo francúzskej legionárskej uniforme nás zas napĺňa skutočnou hrdosťou. Jeho obeť nezdá sa už zbytočná a jeho smrť márna.
Slováci v Česko-slovenských légiách pomohli so zbraňou v ruke svojej domovine oslobodiť sa spod maďarského jarma, a aj keď nová republika nebola ani zďaleka bezchybná, umožnila slovenskému národu po tisícročí útlaku slobodný národný rozvoj. Slovenský národ má aj v čs. legionároch svojich velikánov a skutočné osobnosti. Jednou z nich je Dr. Vladimír Daxner – vojak, právnik a príslušník prvého i druhého odboja.
■ PRIEKOPNÍK SOKOLA
Vladimír Daxner sa narodil 10. augusta 1888 v Tisovci a tam vychodil i ľudovú školu. V roku 1898 absolvoval prípravnú triedu na ruskom gymnáziu v Kyjeve a v nasledujúcich piatich rokoch študoval na rumunskom gymnáziu v Brašove. V rokoch 1903 – 1907 pokračoval v stredoškolských štúdiách na srbskom gymnáziu v Novom Sade. Okrem klasického vzdelania priniesli tieto roky mladému Vladimírovi i solídny základ v znalosti cudzích jazykov. A to nielen slovanských. Po zložení maturitných skúšok sa zapísal na právnickú fakultu budapeštianskej univerzity a 28. júna 1913 tu získal titul doktora práv.
V tomto období zostane meno Vladimíra Daxnera navždy späté s priekopníckou činnosťou pri organizovaní národnej telovýchovy na Slovensku. Stal sa priekopníkom a spoluzakladateľom prvej miestnej jednoty telocvičnej organizácie Sokol na našom území. Bolo to ešte v predprevratových časoch, v časoch posledných rokov agónie Rakúsko-Uhorska, žalára národov. Práve Tisovec, toto malé gemerské mestečko, stalo sa miestom prvého pokusu o založenie sokolskej jednoty na našom území.
Slováci sa zoznamovali so Sokolom a s jeho vlasteneckým a národným poslaním pri národnom obrodzovaní českého národa počas svojich štúdií na univerzitách v Čechách a na Morave. Aj v Budapešti vznikla česká sokolská jednota ešte v roku 1896 a jej členom sa stal aj poslucháč tamojšej právnickej fakulty Vladimír Daxner, ktorý začal organizovať počas prázdnin skupinu mladých nadšencov z rodného kraja. Tí sa mali stať personálnou základňou perspektívne plánovanej sokolskej jednoty. V roku 1911 sa z nich pri miestnom Hasičskom spolku v Tisovci sformovala tzv. Telocvičná družina, ktorá sa verejnosti predstavila ešte v ten istý rok na majálese organizovanom v tomto mestečku. Jej sedemnásti cvičenci predviedli zostavu prostných cvičení z posledného IV. pražského všesokolského zletu, ktorý sa uskutočnil ešte na prelome júna a júla 1901. Zo sedemnástich nadšencov z Tisovca, Krompách a Rimavskej Soboty sa za necelé dva roky stala štyridsaťčlenná skupina, ktorá sa v roku 1914 pokúsilo o nemožné – založiť prvú slovenskú sokolskú jednotu.
■ MAĎARÓNSKY PODRAZ
Stanovy, ktoré predkladali uhorským úradom, boli v tom čase povinne v maďarskom jazyku. Spolok mal niesť oficiálny názov Tiszolci Torna Egylet, tótul Jednota Sokol v Tisovci, teda v preklade Tisovecký telocvičný spolok, po slovensky Jednota Sokol v Tisovci. Udania miestnych Maďarov a maďarónov však vykonali svoju hrobársku prácu ešte predtým, ako mohol nový spolok rozvinúť svoju činnosť. Stanovy uhorské ministerstvo vnútra neschválilo a úsilie sokolských nadšencov z Gemera otvorene označilo za rozkladnú panslávsku propagandu.
Keďže podstatná a významná časť života Vladimíra Daxnera bola spojená s brannou mocou, treba spomenúť prvé kroky jeho „vojenskej“ kariéry, ktoré sa začali už rok pred jeho promóciou. Ešte začiatkom októbra 1912 sa prihlásil do školy jednoročných dôstojníkov v mestečku Hall in Tirol pri Innsbrucku. Ukončil ju však už po necelých dvoch mesiacoch, keď bol 24. decembra 1912 superarbitrovaný a prepustený z činnej aktívnej vojenskej služby. Dôvody však zjavne nemali trvalejší charakter, pretože po vypuknutí prvej svetovej vojny bol už v polovici januára 1915 povolaný do radov 25. pešieho pluku v Lučenci. Vzhľadom na dosiahnuté akademické vzdelanie a čiastočnú dvojmesačnú skúsenosť so školou jednoročných dobrovoľníkov absolvoval dvojmesačný dôstojnícky kurz. Prvého júla 1915 ho povýšili na kadeta a vo funkcii veliteľa čaty odkomandovali na ruský front.
■ ZAJATEC VO VORONEŽI
Slovanské cítenie a povedomie ho viedli 13. októbra 1915 pri ukrajinskom Počajeve prebehnúť na ruskú stranu a dobrovoľne prijať osud vojnového zajatca. A to ešte v čase, keď rakúsko-uhorskí vojaci českého a slovenského pôvodu ani zďaleka nemali garantované výsadnejšie postavenie a povolenú možnosť organizovať sa v osobitných národných oddieloch – v Česko-slovenských légiách. Ako zajatec bol Vladimír Daxner umiestnený v tábore Bobrov vo voronežskej gubernii. Utrpenie slovenských a českých zajatcov duchovne zmiernila možnosť zúčastniť sa na budovaní vlastného národného vojska, aj keď v tejto fáze ešte pod priamym velením a dohľadom ruských dôstojníkov. Zmena nastala po definitívnom súhlase s organizovaním česko-slovenského vojska v Rusku, ktorého rady počas celého roku 1917 posilňovali noví dobrovoľníci. Ich počet dosiahol koncom toho istého roku takmer tridsaťdeväťtisíc mužov. Vladimír Daxner sa do Čs. légií prihlásil už 8. mája 1917. Uznali mu hodnosť práporčíka a zadelili do tvoriaceho sa II. záložného práporu Čs. streleckej brigády, ktorú od 27. júla 1917 premenovali na 6. čs. strelecký pluk Hanácky.
Jeho intelekt a prirodzené rečnícke a vodcovské schopnosti ho predurčili k zadeleniu do náborovej skupiny, ktorá mala získavať z radov zajatcov nových legionárov. V tejto súvislosti ostáva mimoriadne zaujímavou kapitolou v slovenských vojenských dejinách prvej polovice minulého storočia účasť Slovákov na formovaní a účinkovaní vojenskej zložky prvého zahraničného odboja v cárskom a neskôr v sovietskom Rusku. Podľa neskorších štatistík, vypracovaných v prvej polovici tridsiatych rokov minulého storočia, bolo v Česko-slovenských légiách v Rusku organizovaných do roku 1919 (teda do začiatku ich transportu z východnej Sibíri) 5 104 Slovákov, čo predstavovalo 7,2 percenta z celkového poštu čs. legionárov v Rusku. Kým v roku 1914 ich bolo iba päť, najviac ich medzi česko-slovenských dobrovoľníkov vstúpilo v roku 1919 (3 393). V poslednej fáze kreovania česko-slovenského zahraničného vojska bol 28. júna 1919 povolený vstup do jeho radov nemeckým a maďarským vojenským zbehom a zajatcom. Jedinou podmienkou bol trvalý pobyt na území Česko-Slovenska. Do 1. decembra 1919 sa prihlásilo 1 139 Nemcov, 129 Maďarov a 257 Židov, ktorí boli väčšinou sústredení v tzv. cudzom prápore.
■ VÝCVIK V IRKUTSKU
Samostatnou kapitolou je projekt výcvikového tábora v Irkutsku. Jeho hlavným cieľom bolo vychovať pre slovenských dobrovoľníkov inštruktorov, vychovávateľov a náborových a osvetových pracovníkov. Z dvadsiatich dvoch inštruktorov Česko-slovenského tábora pre Slovákov v Irkutsku bolo dvadsať evanjelikov a. v. Bolo medzi nimi viacero neskorších osobností politického, spoločenského a kultúrneho života prvej Česko-Slovenskej republiky i prvej Slovenskej republiky. Za všetkých treba spomenúť Mikuláša Gaceka, Ferdinanda Čatloša, Ladislava Bodického či Štefana Kodaja.
Veliteľom tábora bol podporučík 4. streleckého pluku Emil Geryk a jeho zástupcom práve Dr. Vladimír Daxner, vtedy ešte práporčík 7. streleckého pluku Tatranského. Druhým nemenej podstatným cieľom bolo vytvoriť jadro pre etnicky slovenské pluky, čo bolo v súlade s osobným prianím ministra vojny generála Milana Rastislava Štefánika. Tento projekt sa však už pre obštrukcie a priamy odpor zo strany českého politického a vojenského vedenia nerealizoval a väčšina slovenských dobrovoľníkov z irkutského tábora bola zadelená do radov 12. pluku gen. M. R. Štefánika.
■ DÔSTOJNÍCKE MEMORANDUM
Dlhodobé ignorovanie slovenských žiadostí pri zavádzaní vojenských povelov v slovenčine a vytváraní slovenských vojenských (legionárskych) formácií viedlo začiatkom júna 1919 slovenských dôstojníkov k spísaniu Memoranda slovenských dôstojníkov 12. pluku, ktoré bolo adresované plnomocníkovi vlády Česko-Slovenskej republiky pre Rusko, ktorým bol v tom čase Bohdan Pavlů.
Od augusta 1918 prestal byť Vladimír Daxner členom Odbočky ČSNR. Na základne rozhodnutia správy vojenského odboru Odbočky ČSNR z 1. decembra 1918 bol povýšený do hodnosti kapitána a od 19. decembra 1918 prevzal vedenie táborovej dôstojníckej školy. V tejto funkcii zotrval do polovice apríla 1919, keď ho 19. januára 1919 vystriedal na veliteľskom poste kpt. Rudolf Viest.
Koncom júna 1919 je Vladimír Daxner v Čeljabinsku subordinovaný pod priamu právomoc štábu Čs. vojska na Rusi (pomenované legionárske jednotky na základe rozkazu gen. Štefánika zo 7. januára 1919) a po zapísaní do zoznamu jeho dôstojníckeho zboru vymenovaný 30. novembra 1919 aj za člena X. hlavnej lekárskej komisie. V druhej polovici januára nasledujúceho roku na Vladimíra Daxnera čakali ďalšie výzvy a úlohy, tentoraz vojensko-diplomatického charakteru. V Sľudjanke pri Bajkalskom jazere bol 20. januára 1920 vymenovaný za čs. vojenského atašé pri štábe japonských vojsk vo Vladivostoku. V tejto funkcii zotrval do polovice marca 1920, keď bol prevelený do štábu čs. vojenskej časti Ďalekého východu, ktorá mala na starosti prípravu a realizáciu odsunu posledných vojenských oddielov do Česko-Slovenskej republiky. Sám z územia východnej Sibíri odcestoval v prvej polovici marca 1920 v rámci 20. lodného transportu a do vlasti sa vrátil až 13. augusta 1920.
■ V ĎALŠEJ SLUŽBE
Po vyše dvojmesačnej repatriačnej dovolenke sa 21. októbra 1920 rozhodol pre ďalšiu službu v čs. brannej moci a ako konceptný dôstojník bol pridelený k disciplinárnemu referátu Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, kde pôsobil do konca januára 1923. Od 1. februára 1923 bol na vlastnú žiadosť preložený do výslužby s predurčením k dispozícii bratislavskému Zemskému vojenskému veliteľstvu.
Po návrate do civilu sa usídlil v rodnom Tisovci a stal sa známou osobnosťou miestneho a regionálneho spoločenského, kultúrneho a spolkového života. Bol členom výboru Združenia slovenských legionárov, ktoré malo zohrať slovenskú národnú ideovo-organizačnú protiváhu monopolizovanej Československej obce legionárskej. Ideologicky sa Vladimír Daxner priklonil k myšlienke česko-slovenskej národnej jednoty, politicky k agrárnej strane. Od roku 1926 pôsobil ako verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, po Viedenskej arbitráži začiatkom novembra 1938 v rodnom Tisovci. V čase ohrozenia republiky a všeobecnej mobilizácie čs. brannej moci bol od 25. septembra do 4. novembra 1938 pridelený k štábu VI. zboru „Rázus“ so sídlom veliteľstva v Soběslavi.
Aj po vzniku Slovenského štátu bolo V. Daxnerovi umožnené vykonávať i naďalej prax verejného a štátneho notára v Tisovci. A to aj napriek tomu, že patril k výrazným a angažovaným exponentom bývalého česko-slovenského režimu. Ústredňa štátnej bezpečnosti vedela o jeho politickom presvedčení a najmä o jeho aktivitách v prospech čs. domáceho občianskeho odboja. Po vypuknutí povstania v auguste 1944 nastúpil v hodnosti majora na Veliteľstvo 1. čs. armádneho zboru, ktoré sídlilo v Banskej Bystrici. Na základe rozkazu veliteľstva povstaleckej armády z 21. septembra 1944 bol Vladimír Daxner vymenovaný do funkcie druhého zástupcu veliteľa a vedúceho osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku.
Po obnovení česko-slovenského režimu a republiky na východe Slovenska na prelome rokov 1944 – 1945 je znovu v centre politicko-vojenského diania. V marci 1945 sa zúčastnil na moskovských rokovaniach o zložení novej česko-slovenskej vlády. V apríli 1945 je už v Košiciach, v dočasnom sídle česko-slovenskej vlády a prezidenta E. Beneša. Bol povýšený do hodnosti podplukovníka a od 1. mája 1945 pracoval na oddelení MNO – Hlavného štábu pre styk so spojeneckými armádami v Košiciach, ktoré čoskoro presídlilo do hlavného mesta republiky – do Prahy. Vladimír Daxner sa opäť dostáva do vojensko-diplomatického diania, vďaka svojmu služobnému zaradeniu bol vymenovaný za zástupcu čs. delegáta a veliteľa vojenskej časti čs. delegácie Spojeneckej kontrolnej komisie, sídliacej v Budapešti. Jeho poslednou armádnou „štáciou“ bol post člena štábu IV. vojenskej oblasti v Bratislave a v roku 1945 odišiel definitívne z armády do výslužby. Ďalších desať rokov ešte pracoval ako štátny notár v Rimavskej Sobote. Zomrel 27. marca 1971 v Žiline. Bol nositeľom viacerých rádov a štátnych vyznamenaní ‒ Rád Sokola (1920), Československá revolučná medaila, Spojenecká medaila víťazstva, Československý vojenský kríž 1918 (1922), Za zásluhy v 2. odboji a Rád SNP II. triedy.
Vojtech KÁRPÁTY