Ako gróf Adam Forgáč vydal Turkom nedobytnú pevnosť Nové Zámky. Gróf Adam Forgáč, kapitán pevnosti Nové Zámky, sa každé ráno pozerá cez okno svojej spálne, ktorá je umiestnená na poschodí jeho paláca. Stojí pred tým oknom, len čo sa zobudí. Cez majstrovsky vykované železné mreže sa do masívneho rámu nakláňajú iskrivo červené muškáty, zasadené do vkusných keramických črepníkov. Gróf Forgáč stojí naboso na drevenej dlážke a pozoruje námestie, ktoré má zo svojho okna ako na dlani...
Všetky ulice, ktoré sú v tomto čase úplne prázdne, majú pravidelný štvoruholníkový tvar a svojím usporiadaním pripomínajú šachovnicu. Gróf vie, že o chvíľu sa jeho snívanie s otvorenými očami musí skončiť, lebo za krátky okamih sa ozvú zvony z dvoch kostolov, aby povolali obyvateľov na služby Božie. Trhovisko sa odrazu naplní ľuďmi, otvoria sa pekárne, jatky, krčmy, vývarovne a obchody na hlavnej ulici.
Forgáč sa rýchlo oblečie, po točitých schodoch zostúpi do svojej pracovne, posadí sa za masívny dubový stôl, namočí brko do kalamára, ktorý má pred sebou, a začne písať list svojej tretej žene...
„Milá pani Katarína, celá Európa je presvedčená, že tento holubník, ktorý chránim pred pohanmi, je bohvieaký mohutný hrad. Keď ho vydám pohanom, budú ma súdiť právne aj morálne. Už pomaly dvanásť rokov bránim túto zem. Držal som Tekovskú bránu s jedným bataliónom. Nemyslite si, že pri Veľkých Vozokanoch išlo len o pár oviec a kravičiek. Išlo o banské mestá. Mám už šesťdesiatdva rokov a sotva sa dožijem dňa, keď posledný Osman opustí našu zem...“
Pani Katarína, rodená Rechbergová, bola jeho treťou ženou. Prvé dve jeho manželky boli vydaté za významných a vplyvných mužov, ktorí mali prístup na cisársky dvor. Boli to cnostné vdovy po hrdinoch, ktorí padli v bojoch proti Turkom. Forgáčovi postupne porodili osem detí. Troch synov a päť pekných dievčat. Forgáč neľutuje, že sa dal na staré kolená priateľmi prehovoriť na tretie manželstvo. Do Kataríny sa zaľúbil ako nejaký pochabý mladík. Až sa za svoje prudké city niekedy sám pred sebou hanbil. Katarínu mu predstavili pri príležitosti narodenín mladého grófa Zrínskeho na Szigetskom hrade. Bola krehká ako sklo, tvár mala priezračnú a čistú ako čiaška tulipánu. Stačilo jej podať svoje srdce. A on jej to svoje nadránom po veľkolepom bále, keď už všetci boli ospanliví alebo opití, ponúkol. Zveril do jej nežných bielych rúk svoje nepokojné, divoko pulzujúce srdce. A ona ho podržala vo svojich bielych dlaniach a stískala ho svojimi drobnými prstami. A ono sa v jej dlaniach rozhorelo...
■ VOZOKÁNSKE SPOMIENKY
Gróf na chvíľu prerušil písanie, položil pero a poobzeral sa po pracovni. Slnko už vystúpilo nad strechy mestských domov a jeden lúč prenikol do jeho pracovne, skĺzol sa po striebornom gombíku na vojenskom plášti, ktorý visel na náprotivnej stene. Bol to vojenský plášť grófa Ladislava Esterháziho, ktorého Turci pred jedenástimi rokmi rozťali na veľkovozokánskom poli. Chudák chlapec, mal len dvadsaťštyri rokov! Forgáč prstami pohladil mäkký hrubý flauš plášťa, potom dlaňou prešiel po pravom rukáve, na ktorom zreteľne vystupoval fŕkanec zaschnutej krvi. Forgáč, hoci bol vrchným veliteľom, v bitke pri Veľkých Vozokanoch mal pred Esterháziovcami rešpekt. Nikdy predtým sa v bojoch proti Turkom nestretol s takými odvážnymi a statočnými bojovníkmi, akými boli títo Esterháziovci.
„Písal sa rok 1652, bol koniec augusta. Deň na veľkovozokánskom poli zakrývala záclona sýtej zelene. Bolo horúco. Kúsok od cesty, ktorá spájala Požitavie s Pohroním, pri malom lesíku, ktorý domáci volajú Starý háj, som ja, gróf Adam Forgáč, bývalý kráľovský komorník, kapitán stredoslovenských miest, kapitán hornouhorských vojsk a nakoniec kapitán Nových Zámkov, syn baróna Žigmunda Forgáča, uhorského palatína, nechal rozostaviť moje vojsko. Bolo potrebné konečne už zastaviť rabovanie Turkov, ktorí tiahli z Ostrihomu po žitavskej rovine až k Topoľčanom, vypaľovali dediny a vraždili.
V ten deň, keď sa slnko začalo skláňať nad tribečské vrchy, ale les bol ešte vyhriaty, sa na obzore smerom od Tesár zjavili prvé turecké prápory. Kopytá ich koní vírili hustý prach vyschnutej cesty. Vedel som, že týchto prekliatych mohamedánov je raz toľko ako nás, preto mi neostávalo nič iné, ako prikázať postaviť vozovú hradbu. Použili sme na ňu všetky vozy trénu a moji velitelia pozháňali vozy aj z okolitých dedín, ktoré Turci už predtým vypálili. Prišli aj sedliaci z dedín vyzbrojení sekerami, vidlami, upravenými kosami, pretože sa chceli za popáchané zverstvá pomstiť. Nechal som z nich vytvoriť zvláštnu jednotku a umiestnil som ich do vozovej hradby, aby neutrpeli príliš veľké straty. Vozovú hradbu som vysunul od Starého hája pred cestu. Na pravé krídlo som umiestnil jazdcov pána palatína, vedľa nich jazdcov Františka Esterháziho a vedľa neho oddiely jeho troch bratov. Najviac som sa spoliehal na žoldnierov plukovníka Waltera. Jeho stodvadsať kyrysníkov bolo dobre vyzbrojených. Ďalších jeho tristo kyrysníkov s mušketami zaujalo pozície na vozovej hradbe. Pred hradbu som dal postaviť hajdúchov a dve delá.
Turecké oddiely dolu Tesárskym kopcom leteli ako šípy z ich lukov. S výkrikmi ‚Alahu akbar!‘ alebo ‚Yuru! Yuru!‘ sa ich vojnou vytrénované arabské kone hnali dole kopcom ako prívaly veľkej vody. Na napätých tvárach svojich vojakov som pobadal hrôzu! Bál som sa, či moje oddiely tento prvý zdrvujúci nápor vydržia. Bál som sa, že začnú utekať zo svojich pozícií. O dve hodiny sa celé bojové pole roztiahlo až k Vrábľom. Tu Turci obkľúčili Esterháziovcov a začali ich masakrovať. Prvý padol z koňa Ladislav. Jeho kôň sa potkol a janičiar mu rozťal hlavu a prilbu mečom. Asi o hodinu Turci zabili Františka. Tomáša a Gašpara na sito rozstrieľali guľky z tureckých pušiek. Ale naša vozová hradba tureckým opakovaným náporom odolávala. Intenzívna streľba z dvoch našich diel a nemeckých muškiet na nepriateľa pôsobila zničujúco.
Na druhý deň ráno bitka pokračovala. Beg Kara Mustafa, veliteľ Turkov, sa usiloval za každú cenu strhnúť víťazstvo na svoju stranu. Hnal svojich jazdcov do bezhlavých útokov na našu hradbu. Turci mali obrovské straty a ich opakované útoky boli čoraz slabšie. Nakoniec sa begov kôň, zasiahnutý guľkou z našej muškety, zrútil a svojho pána privalil. Ihneď ho obkľúčila jeho osobná stráž a odniesli ho z bojiska. Turci začali panikáriť a dali sa na neorganizovaný hromadný ústup. Vydal som rozkaz otvoriť hradbu a prenasledovať nepriateľa. Najviac sa na utekajúcich Turkoch vyvŕšili sedliaci z okolitých dedín, ktorí ich bez milosti prepichovali vidlami a kosami. Zajatci neboli žiadni.
Takto som ja, gróf Adam Forgáč, majiteľ neďalekého hradu Gýmeš, zvíťazil nad begom Kara Mustafom v bitke pri Veľkých Vozokanoch. Na dlhý čas som ochránil svojich súkmeňovcov od tureckého utrpenia a obránil som aj svoj dedičný hrad. A to vďaka môjmu dôvtipu, skúsenosti nadobudnutej v dlhých a ťažkých bojoch, ako aj veľkej znalosti vojenskej stratégie a taktiky. Táto víťazná bitka mi zabezpečila slávu, uznanie, pochvalu od cisára. Konečne som sa vyrovnal svojim slávnym predkom!“
■ HRDÁ PEVNOSŤ
Forgáč si znovu sadol za stôl, aby dopísal list svojej krásnej mladej žene: „... Ale možno som prispel k tomu, že sa ich vyčíňanie u nás skrátilo o celé storočie, pretože som ich zastavil a otupil ich meč. Mne to úplne stačí k spokojnému spánku. Ja som len starý vojak, ktorého opustilo šťastie.Váš verný a milujúci muž gróf Adam Forgáč.“
Gróf Forgáč, ktorému cisár zveril obranu pevnosti Nové Zámky, a tým vlastne aj celé Požitavie, vie, že je veliteľom najdokonalejšej pevnosti v Európe. Štyria talianski vychýrení majstri bratia Baldigarovci vytvorili nedobytnú pevnosť a chudák Ottávio na jej nedokončených hradbách vypustil svoju dušu. Pevnosť má šesť bášt a „Forgáčova“ je pomenovaná podľa jeho slávneho predka. Na každú baštu sa zmestí až päťdesiat diel. V ich spodných častiach sú umiestnené skladištia s pušným prachom. Dve vstupné brány sú železné, vybavené padacími mostmi. Celú pevnosť obkolesuje priekopa, ktorú napĺňa voda z rieky Nitry. Forgáč stojí na hradbách a pozoruje príchod tureckého vojska. Zvesť o príchode Turkov sa rýchlo rozniesla po celom meste. Muži, ženy, deti, ba aj starci a invalidi na barlách sa prišli pozrieť. Niektorí z nich v živote nijakého Turka ešte nevideli. Takmer celé mesto bolo na hradbách, ale nikto sa neodvážil povedať čo len jedno jediné hlasité slovo.
Tak asi na vzdialenosť päťsto krokov od hradieb tureckí pešiaci, janičiari v červených bagančiach, sipahiovia na svojich krásnych tmavohnedých arabských koňoch začali stavať šiatre. Delostrelci vypriahali volov a rukami tlačili ťažké delá na pozície. Azabovia a akindžiovia zaháňali ukradnutý dobytok do čerstvo postavených ohrád. Obyčajní vojaci skladali kopy sena z vozov a ukladali ho do stohov. Celé toto mrvenie ľudských postáv a postavičiek naoko pôsobilo ako úžasný a neorganizovaný chaos, ale Forgáč vedel, že pred jeho hradbami stojí profesionálna armáda, ktorá si svoje schopnosti už veľa rokov skúšala v bojoch na Balkáne. Forgáč si po prvýkrát uvedomil, že jeho moderná pevnosť, pýcha kresťanskej Európy, nemusí tejto armáde odolať!
■ FORGÁČOV DENNÍK
- 8. ‒ 28. 8. 1663
„Turci začínajú kopať ‚myšie cesty‘. Spojovacie chodby kopú tak na výšku chlapa, kladú na ne dosky, trámy a vrchy zasýpajú zemou a trávou. Proti Forgáčovej bašte umiestnili batériu diel. Počas jedného dňa vystrelili na ňu tristopäťdesiatkrát. Delá strieľajú vo dne v noci. Nariadil som markízovi Piovi, aby so svojimi vojakmi uskutočnil nočný výpad. Našim vojakom sa podarilo Turkov prekvapiť, veľa z nich pobiť. Naši sa všetci bezpečne vrátili do pevnosti. Ráno Turci po prvýkrát zaútočili na nedokončenú Forgáčovu, Žerotínovu a Fridrichovu baštu. Delami začali strieľať priamo do mesta. Zrútila sa kostolná veža. Kostol začal horieť, zvony z veží sa s ohromným rachotom zrútili. Po troch hodinách nepretržitej delostreľby sa Turkom podarilo dobyť Fridrichovu baštu, na ktorej vztýčili sedemnásť zástav. Vydal som rozkaz, aby všetci zdraví ľudia prišli bojovať na bašty. Muži, ženy, ba aj deti liali z hradieb na Turkov horúcu smolu a vriacu vodu. Podarilo sa nám ich z bašty zahnať späť. Turecké zamborzány a mažiare zapálili takmer celé mesto. Ľudia hasia tak rýchlo, ako môžu. Spoločnými silami sa nám podarilo Turkov zahnať späť.“
Forgáčovi doručili zapečatený list od veľkovezíra, veliteľa tureckých vojsk, Ahmeda Koprulu... „Tebe, Forgáč, ktorý si popredný z Uhrov, a vám ostatným kapitánom Nových Zámkov. Dávame vám na známosť, že náš najmocnejší a najnepremožiteľnejší cisár sveta postavil najmilostivejšie mňa z božej milosti a hojnosti divov jeho veľkého proroka Mohameda na vznešené miesto prvého vojvodcu a najvyššieho sluhu. Preto sme my ako veľkovezír mocnej a víťaznej armády z rozkazu jeho cisárskej jasnosti prišli dobyť Nové Zámky. Ak nám teda odovzdáte túto pevnosť, tak vám na rozkaz nášho najmilostivejšieho cisára a nášho proroka umožníme so všetkými ľuďmi slobodne odísť, kdekoľvek budete chcieť. Ak vás ale budeme musieť premôcť silou, potom nikto, ani malí, ani veľkí, ani chudobní, ani bohatí, nech neočakáva od nás zľutovanie. Nech sú spasení všetci, čo dobre činia!“
Po prečítaní listu gróf Adam Forgáč v noci vysiela cez tajnú chodbu posla k hlavnému veliteľovi cisárskych vojsk generálovi Montecuccolinimu do Bratislavy s prosbou o okamžitú pomoc.
- 8. ‒ 25. 9. 1663
„Turci začali vypĺňať priekopu. Hádžu do nej všetko, čo majú poruke. Z hradieb zreteľne vidieť, ako šijú vrecia a napĺňajú ich zemou. Ďalší ich dovážajú na vozoch k priekope. Poručíka Jána Mateja z Lampergu zasiahla strela. Jeho život visí na vlásku. Turci svojich mŕtvych nepochovávajú. Príšerný zápach vietor prináša až do pevnosti. Turci svojimi výkonnými delami vystreľujú žeravé strely na hradby cez deň aj v noci. Z našich veží padajú dolu horiaci ľudia. Markíz de Grana bol ranený do kolena. Kapitán Groch, ranený do hlavy, včera zomrel. Turci neustále útočia na dve najslabšie bašty ‒ Fridrichovu a Forgáčovu. Múry na nich sú už také poškodené, že Turci sa bez námahy môžu na ne vyškriabať. Predvčerom úplne zničili Fridrichovu baštu. Vystrieľali do nej dieru, ktorou pohodlne môže vojsť jazdec na koni. Za markízom Piom prišli žoldnieri a žiadali ho, aby začal vyjednávať o kapitulácii. Vynadal im. Oni sa pustili do neho päsťami a chceli ho zhodiť z bašty. Vojaci sa otvorene vzbúrili a vyvesili na hradby bielu zástavu. Aj uhorskí hajdúsi už medzi sebou otvorene hovoria o kapitulácii... Včera ráno som ja, veliteľ pevnosti, súhlasil s kapituláciou!
Dnes z pevnosti na obed odišlo 2422 zdravých a ozbrojených vojakov, za nimi na vozoch zranení, 4 delá, 400 vozov. Pre istotu sme všetky ženy obliekli do mužských šiat, aby ich Turci neznásilnili.
Všetko som stratil. Česť, všetky hodnosti, ktorými ma vyznamenal pán cisár, svoju vlastnú sebaúctu. Darmo sa pred sebou (a pred svetom) obhajujem, že kapitulácia a odovzdanie pevnosti bolo v tom čase jedinou možnosťou, nikto mi to neuznal. Proti svojej vôli sa začínam približovať k smrti. Doplatil som na veľkoleposť a hĺbku svojich vlastných nádejí. Ostatky môjho tela o chvíľu roznesie veterný čas, akoby som bol žil iba vo sne mojich predošlých víťazstiev.
Postavili ma pred vojenský súd. Odsedel som si rok vo väzení v Bratislave. Ešte predtým, ako ma prepustili, som dostal osobný list od samotného palatína Vešeléniho.
‚... Vaša výhovorka neobstojí. Obviňovaním iných seba neospravedlníte. Obviňujete mňa osobne, prečo sme Novým Zámkom neposlali pomoc, prečo sme Zámky lepšie nezabezpečili. Ale veď vy sám ste nášho najmilostivejšieho kráľa ubezpečili, že Nové Zámky šesťdesiat týždňov udržíte. A nesľúbili ste brániť pevnosť až do poslednej kvapky krvi? Výzbroje ste po kapitulácii odovzdali Turkom toľko, že jej ani vezír nemal viac. Kým bude svet stáť, bude prekliata vaša pamiatka! Ak sa aj časť vojska vzbúrila, bolo vašou povinnosťou, Vaša milosť, podstúpiť smrť alebo padnúť do zajatia, ako dovoliť svetu, aby hovoril o vás s posmechom. Mali ste na hradbách zomrieť ako muž!‘
Teda hrozne a ukrutne trpí ten, ktorý sa pritisne na hranu diamantu, ale sám je len z obyčajného skla.“
Miroslav PIUS ‒ Foto: archív autora