Pansláv Andrej Hlinka a slovenský zápas proti maďarizácii. Jeden z najdramatickejších príbehov, ktorý dodnes dokáže vyvolať vlnu polemík, je, ako sa zmedzinárodnil slovenský zápas proti maďarizácii, a kto všetko v tom hral úlohu. Všetko je v ňom zaľudnené, mnohé mená sú známe a často pripomínané, čo sa však už nedá povedať o súvislostiach, ako fungovala veľká medzinárodná sieť siahajúca od ruskej Jasnej Poľany, cez rakúsko-uhorskú monarchiu až po Londýn a Oslo.
Kľúčovú úlohu urýchľovača v tom deji zohráva Andrej Hlinka. Presnejšie povedané udalosť, pri ktorej nebol. Je to známa vysviacka kostola v Černovej, dnes súčasti Ružomberka. Miestni veriaci nástojili na tom, že pri tom musí byť ich kňaz Andrej Hlinka; katolícka vrchnosť rozhodla inak. Príbeh vošiel nezmazateľne do našich dejín a skončil sa krvavo ‒ pätnásť mŕtvych Černovčanov a masa šikanovaných a súdne prenasledovaných veriacich, ktorí nechceli nič iné, len mať pri vysviacke kostola svojho kňaza. Sedemdesiat veriacich privolaní žandári postrelili, z toho desiatich ťažko, vyše pol stovky hnali pred súd, štyri desiatky ľudí odsúdili na tresty až do troch rokov väzenia a na peňažné pokuty či prepadnutie majetku.
■ KŇAZ AKO HROZBA
V našich dejinách – slovenských či cirkevných – asi nenájdeme podobnú udalosť, keď rozhodujúcim sa stala nie prítomnosť, ale neprítomnosť jedného jediného kňaza. Jeden jediný človek bol považovaný za hrozbu. Žiadosť prostých ľudí, aby prišiel do kostola, sa považovala za niečo neprípustné, čo by podkopalo autoritu svetských, ako aj cirkevných orgánov ‒ ich pozície bolo treba oprieť o hlavne pušiek. Samozrejmým útočišťom pre prostých ľudí bol slovenský rímskokatolícky kňaz, ako ukazujú slovenské dejiny, jeden z premnohých, ktorý bol práve tak ľudovým, ako aj slovenským... V očiach uhorských úradov – pansláv!
Nešlo totiž len o katolícku vieru, ale o jazyk, o jeho prežitie. V tom roku predložil gróf Albert Apponyi návrh školských zákonov nielen zavádzajúci po novom štátny dozor nad ľudovými školami, platové zvýhodnenie pre učiteľov štátnych ľudových škôl s maďarským vyučovacím jazykom a nárok rodičov na súkromných, resp. neštátnych cirkevných ľudových školách požiadať o premenu na štátnu školu ‒ samozrejme s vyučovacím jazykom maďarským. Týkalo sa to tak slovenských, ako aj napríklad nemeckých škôl, povedzme v Kežmarku. Takisto tak katolíckych, ako aj evanjelických obecných, teda ľudových škôl. Učitelia museli skladať prísahy vernosti ústave, kráľovi (rakúsky cisár bol uhorským kráľom) a vernosti uhorskej vlasti.
■ REAKCIE SVETA
Dva dni po masakre v Černovej písali o ukrutnostiach pri Ružomberku londýnske The Times. Neskôr parížsky Le Courrier Européen, mníchovský März a rímsky La Spectatore. Boli to priamo z Ružomberka informácie z prvej ruky...
„Černová je dedinka s asi dvesto katolíckymi obyvateľmi. Ľudia sú chudobní, a preto až do nedávna nemali ani vlastný kostol. Andrej Hlinka, ktorého asi pred poldruhým rokom na podnet politických úradov spišský biskup Alexander Párvy suspendoval z miesta ružomberského farára, chcel odovzdať kostol na bohoslužobné účely, teda posvätiť, pretože ho postavil z vlastných prostriedkov a s pomocou zbierky. Stavba kostola stála osemdesiattisíc korún. Nijaký úrad, nikto z oficiálneho sveta nedal na tento kostol ani jeden halier. Obyvatelia Černovej sa právom domnievali, že sa bude brať ohľad na ich želanie aspoň pri vysviacke kostola a že tam bude Andrej Hlinka, ktorý sa v Černovej narodil. Biskup Párvy odmietol žiadosť cirkevníkov a namiesto Hlinku určil Slovákmi nanajvýš nenávideného odpadlíka ‒ dekana z Liskovej Martina Pazúrika. Keď sa obyvatelia z Černovej dozvedeli, že biskup nehodlá k oltáru pripustiť skutočného staviteľa svätostánku Andreja Hlinku, poslali opäť deputáciu k cirkevným úradom a oznámili, že za takýchto podmienok sa vysviacky kostola zriekajú. Svetské úrady však chceli v každom prípade využiť vysviacku k politickej zrážke; ešte v poslednej chvíli vyslali Černovčania už štvrtú deputáciu , aby sa Pazúrik a Fischer, administrátor v Ružomberku a najväčší Hlinkov nepriateľ, na vysviacku nedostavili, lebo celá obec je veľmi pobúrená. Nebolo to nič platné. Dav nevyzvali, aby sa rozišiel, a ani nebol upozornený, že sa bude strieľať, deväť žandárov vystrieľalo do davu plné zásobníky, niektorí nabíjali ešte raz, celkovo padlo okolo šesťdesiat výstrelov. Deväť ľudí bolo usmrtených na mieste, traja zomreli ešte v ten deň, dvanásť bolo ťažko ranených, z nich dvaja zomierajú, počet ranených sa doteraz ešte nepodarilo zistiť, mŕtvi a ranení zostali ležať bez pomoci v kalužiach vlastnej krvi, surový stoličný richtár Pereszlényi dokonca tĺkol so svojimi neľudskými žandármi otcov a matky, ktorí plakali nad telami svojich najmilších, a bol tak rozzúrený, že chlapca, ktorý duchaprítomne bežal privolať lekára, prvým na mieste bol doktor Šrobár, nechal zatknúť a uvrhnúť do väzenia... Pre maďarské pomery je charakteristické a je znakom veľkej nenávisti proti všetkému slovenskému, že napriek výslovnému rozkazu lekárov celý týždeň neumiestnili šesť ťažko ranených v nemocnici, no celú karavánu Černovčanov odviedli v reťaziach do väzenia. Sme na konci tragédie, tak sa v Černovej svätí kostol. Štyridsať sedem sirôt oplakáva svojich otcov a matky.“
■ BJÖRNSONOVA ŽALOBA
Podpis pod týmto textom, ktorý sme z väčšej časti citovali, znie: Bjӧrnstjerne Bjӧrnson. Pravda, mali by sme presnejšie povedať, že je to text, ktorý veľký nórsky priateľ Slovákov podpísal, jeho autorom bol očitý svedok doktor Vavro Šrobár. V pozostalosti doktora Dušana Makovického, ktorý bol vtedy lekárom Leva Tolstého, sa po deväťdesiatich rokoch našiel list, ktorý B. Bjӧrnson adresoval Dr. Šrobárovi do Ružomberka so slovami: „Vážený pane, Váš list sa práve teraz rozosiela viacerým európskym časopisom...“
Aká obrovská dôvera musela jestvovať v celej medzinárodnej sieti, keď sa taká autorita, ako bol vtedy B. Bjӧrnson, podpísala pod text lekára z Ružomberka! Aká rozsiahla musela byť sieť ľudí, ktorí informovali zahraničie o Černovej a čo sa odohráva na Slovensku. Odpoveď z hlavného nórskeho mesta do Ružomberka sa našla po mnohých desaťročiach v archíve Dr. D. Makovického, ktorý bol vtedy v ďalekej gubernii cárskeho Ruska.
S Bjӧrnsonom bol vtedy, v septembri a októbri 1907, v priamom listovom styku aj Vladimír Hurban z vtedajšieho Turčianskeho Svätého Martina, syn redaktora Svetozára Hurbana Vajanského. Za svoju účasť v Bjӧrnsonovej protiaponnyovskej kampani bol v roku 1908 perzekvovaný. Súčasťou zápasu o zmedzinárodnenie slovenského zápasu bol nepochybne Čech Karel Kálal, ktorého spis Die Unterdrukung der Slowakej durch Magyaren rozposielali po svete. Text rozoberá násilnú maďarizačnú politiku na Slovensku a snahu vo feudálnom uhorskom štáte vytvoriť jednojazyčný maďarský národný štát. Andrej Hlinka sa v roku 1907 s K. Kálalom stretol v juhočeskom Písku...
■ PODPORA ČECHOV
Ešte dnes sa o to vedú spory, pretože podporu českých slovakofilov, ako boli Kálal, Lederer či Velemínsky, považujú niektorí maďarskí autori za súčasť „Masarykovského sprisahania“, podporovaného z Londýna novinárom The Times Wickhamom Steedom a pracovníkom ministerstva zahraničných vecí Seton-Watsonom, známym ako Scotus Viator. Misiu Scotusa Viatora z osobitne maďarského pohľadu rozoberá napríklad známy historik Géza Jeszenszky. Je to snaha vysvetľovať podporu zmedzinárodneniu slovenského zápasu proti násilnej maďarizácii ako súčasť britského záujmu potlačiť nemecký vplyv v Európe. Na druhej strane snahu českých slovakofilov tiež považujú za súčasť masarykovskej koncepcie. V každom prípade je pozoruhodné, ako sa vytvorila sieť ľudí, ktorí sa natoľko venovali pomerom na Slovensku a mali bezvýhradnú dôveru v takom rozsahu, že vo vlastnom mene rozširovali informácie o skutočnom stave a rozpoložení Slovákov.
Dušan D. KERNÝ ‒ Foto: archív SNN