Keď vojakom velil hlad a kašovar

thumbnail

Každodenný vojenský chlebík – stravovanie vo Veľkej vojne 1914 ‒ 1918. Začiatkom roku 1915, teda presne pred sto rokmi, už mali vojaci na všetkých frontoch prvej svetovej vojny svoje prvé frontové Vianoce za sebou. Osobitné prídely sa pomaly, ale isto míňali a stravovanie bojujúcich vojsk sa stávalo jednou z kľúčových strategických otázok, ktoré priamo súviseli s bojovou morálkou. Nepravidelný prídel základných potravín a ich obmedzená distribúcia bojujúcim vojenským jednotkám i vojakom v zázemí nezriedka spôsobovali miestne, lokálne i teritoriálne rozsiahlejšie nepokoje, ktoré prerástli do otvorených vzbúr, ktoré sa často končili rebéliami a drancovaním. Aj keď príčiny týchto udalostí boli veľmi prozaické, neskoršie totalitné režimy ich rady zahŕňali do svojich legendárnych výkladov dejín a dávali im ideologický rozmer.

Neoddeliteľnou súčasťou slovenských vojenských dejín prvej polovice minulého storočia je účasť Slovákov na formovaní a účinkovaní prvého česko-slovenského zahraničného odboja v cárskom a neskôr v sovietskom Rusku. Podľa neskorších štatistík, vypracovaných v prvej polovici tridsiatych rokov minulého storočia, bolo v československých légiách v Rusku do roku 1919  ‒ teda do ich transportu z východnej Sibíri ‒ 5 104 Slovákov, čo predstavovalo 7,2 percenta z celkového početného stavu. V roku 1914 boli v légiách iba piati Slováci; najviac ich medzi česko-slovenských dobrovoľníkov vstúpilo v roku 1919  ‒ až 3 393!

■ SPARŤANSKÁ STRAVA

Jedálny lístok legionárov v Rusku bol prostý, jednoduchý a až na malé obmeny takmer rovnaký. Na raňajky dostávali teplú vodu, ktorou si mohli zaliať dva gramy čaju, a k tomu na osladenie dve až tri kocky cukru. Obed tvorilo väčšinou trištvrte litra polievky z hovädzieho mäsa, ktorú kuchári dochucovali kyslou kapustou, zemiakmi a zahusťovali väčšinou krúpami a vo výnimočnejších prípadoch i ryžou. Na prilepšenie bola podľa uváženia hospodára zodpovedného za výdaj proviantu jedna polievková naberačka pšeničnej kaše, omastená slnečnicovým olejom. Pšenica sa však rýchlo kazila a plesnivela. Večera kopírovala raňajky – liter čierneho čaju s dvoma kockami cukru. Táto menáž sa opakovala s každodennou železnou pravidelnosťou a denne ju dopĺňala kilogramová dávka chleba, ktorá sa v prípade dlhšieho pochodu alebo izolovaného bojového nasadenia zamenila za štyristogramovú dennú dávku suchárov. Tie boli súčasťou tzv. záložnej dávky.

BOJ SO SUCHÁRMI

Armádne sucháre sa delili na drobné a tabuľkové. Prvé mali príjemne sladkú chuť, boli výraznejšie korenené a mäkšie ako tabuľkové. Tabuľkové voňali po pridanej rasci a ak ich vojak nenamáčal do kávy alebo čaju, musel mať na jeho požutie skutočne dobré zuby.

Sucháre boli teda určené do bojových akcií, a preto ich proviantné sklady vždy museli mať dostatočnú zásobu. Sucháre, ako prezrádza aj ich názov, sa nepiekli, ale sušili. Výroba (ručná alebo na strojoch s ručným pohonom) vojenských suchárov bola veľmi namáhavá, pretože sa pracovalo s mimoriadne tvrdým cestom s minimálnym obsahom vody, aby sa produkt rýchlejšie usušil. Česko-slovenská armáda neskôr upravila receptúru výroby drobných suchárov a viacerí starí legionárski bojovníci sa o nich vyjadrovali, že iba podporujú chuť na maškrtenie. Ministerstvo obrany sa však obhajovalo, že iba chcelo urobiť sucháre pre vojakov chutnejšie, lahodnejšie, a teda i konzumne príťažlivejšie.

A aký bol ten recept? K metráku pšeničnej múky č. 1 sa pridalo dvanásť kilogramov zemiakovej múky (z ktorej sa mimochodom vyrába najjemnejšie pečivo), dvanásť kilogramov cukru a korenie, okrem iného i tzv. cudzokrajné ‒ ako povedzme škorica, kardamóm a klinčeky.

Výroba vojenských suchárov bola vcelku jednoduchá. Z metráka múky sa odobralo pätnásť kilogramov a zmiešalo sa s vodou, korením a kvasnicami. Zmes sa nechala kysnúť asi pol hodiny a do miešacieho stroja sa pridala zvyšná pšeničná a zemiaková múka, soľ rozpustená vo vode a korenie. Cesto sa nechalo trištvrte hodiny kvasiť v kadiach a stroj z neho vytvaroval asi osem kilogramov ťažké hranoly, ktoré sa dali do lisu, aby z nich vytlačil zvyšný vzduch. Masa sa potom sa vyváľala a nakrájala na pásy. Surový vojenský suchár sa nechal asi desať minút v komore a sušil sa vo vyhriatej peci, kým nenadobudol rovnomernú svetlohnedú farbu. Vysušené sucháre sa museli do dvadsiatich hodín rozlámať a ponechať ďalších desať až štrnásť dní doschnúť vo vzdušnej miestnosti a následne sa balili do plátenných vreciek alebo drevených debničiek.

■ POVESTNÝ KOMISÁR

Keď sme už pri otázke vojenského pečiva, nemôžeme obísť všeobecne známy komisár (komisárik), ktorý bol vo vojenskom žargóne označovaný aj ako tehla či betón. Tieto pomenovania slúžili na označenie armádneho chleba, ktorý poskytoval vojenský erár na základe príslušných vojenských noriem.

prvá svetová vojnaJeho pomenovanie sa odvíjalo od latinského comittere, čo v preklade znamená niekomu niečo odložiť, uložiť do úschovy. Z tohto slovného základu sa na prelome stredoveku a novoveku vyvinul pojem pre nariadenie civilnému obyvateľstvu poskytovať potrebné prostriedky a komodity na výživu ubytovaného vojska. Byť v komisii znamenalo toľko, ako byť v zaopatrení vojenskej vrchnosti. Oproti civilnému chlebu, ktorý si pekári upravovali a zlepšovali podľa svojho gusta a individuálnych receptúr, bol komisár v celej armáde všade rovnaký. Na vybrané suroviny, prípravu, výrobné postupy, ale i na vzhľad, chuť, hmotnosť a kvalitu existovalo hneď niekoľko osobitných služobných predpisov. Denná dávka vojenského chleba v čase mieru musela mať hmotnosť 840 gramov a vo vojne 700 gramov; mal byť zo žitnej múky, ale počas letných horúčav mohol obsahovať dve tretiny žitnej múky a jednu tretinu pšeničnej múky. Mal tvar veky a vážil 1 400 gramov a trvanlivejší chlieb z hustejšieho cesta s tvrdšou kôrkou mohol vážiť iba 1 340 gramov. Z jedného metráka múky sa muselo podľa predpisov brannej moci vyrobiť stojeden vekových bochníkov a v čase vojny až dvesto bochníkov, každý s hmotnosťou sedemsto gramov.

Na sto kilogramov múky pripadol kilogram soli, ktorý v čase vojny doplnili o pol kila rasce. V čase mieru bolo použitie rasce do vojenského chleba podmienené súhlasom ministerstva vojny. Primárnym kritériom na prevzatie chleba do vojenských zásob bolo, aby sa pri krájaní nelepil na nôž, nebol plesnivý a nemal nafúknutú kôrku, teda aby nebol prepečený a po oškrabaní pripálenej vrstvy nenastal výrazný úbytok jeho predpísanej hmotnosti.

Chlieb patril medzi základné požitky vojaka. Tie sa ešte skladali z ďalších piatich súčastí, ktoré predstavovali žold, strava (mimo chleba), ubytovanie, ošatenie a tabak. V tejto súvislosti je zaujímavý fakt, že podľa vojenských predpisov nebol chlieb zaradený do kategórie stravy, ktorá v sebe zahŕňala všetky vojenské potravinové články, označované súhrnným pojmom mináž (menage).

■ VZÁCNE FAJČIVO

Apropo  ‒ prídel tabaku. Táto prídelová vojenská komodita bola pre československých legionárov vzácnosťou. Svedectvo o tom zanechal aj tragicky zosnulý plukovník Švec vo svojom denníku a vyjadruje situáciu v zásobovaní čs. zahraničného vojska tabakom.

„Najväčšiu biedu som mal vtedy s fajčivom, prehľadával som všetky vrecká, aby som z posledných zvyškov tabaku, roztrúsených vo vreckách s prachom, ušúľal poslednú cigaretu. nemal som peňazí, ani fajčiva. Lovil som tak obláčiky dymu, vychádzajúceho z horiacich cigariet kamarátov a snažil som sa uspokojiť podráždené priedušky. Bola to vtedy bieda!“ 

V takýchto pomeroch žili česko-slovenskí dobrovoľníci v Rusku v prvých dvoch rokoch. Žold sa usilovali zameniť, kde len mohli, za hocijaké prilepšenie stravy, ktoré by akýmkoľvek spôsobom pripomínalo domov. Ako hovorí jeden z legionárskych pamätníkov Josef Čtvrtník: „O našej dobrej chuti do jedla mohla by rozprávať i kaviareň U české koruny na Funduklejevskej ulici v Kyjeve, kde sme so zbožnými pocitmi utrácali posledné groše za kávičku a labužnícky pojedali naše buchtičky s tvarohom.

PÔŽITOK Z KÁVY

Zastavme sa ešte pri inom vojenskom prilepšení, akým bola káva. V čase vojny bola súčasťou už spomenutej etapnej porcie. V čase mieru išlo o sanitný prídavok vojenskej výživy. Vojsko väčšinou nakupovalo nepraženú kávu strednej kvality a káva lepšej a drahšej sorty sa do vojenských skladov dostávala iba prostredníctvom nútenej rekvirácie. Praženú a mletú kávu armáda nenakupovala, pretože mala dlhodobé skúsenosti s jej falšovaním a primiešavaním rozličných prísad dodávateľmi a obchodníkmi. V praženej káve sa často nachádzali žalude, pražená múka, mletý starý chlieb. Osobitne podvodnícke bolo pridávanie cuprum subaceticum, teda medenky, s cieľom znásobiť hmotnosť predávanej kávy. Armáda nakupovala vo väčšom množstve kávové náhrady, predovšetkým figovú kávu, kávu z jačmenného sladu, dodávanú v jutových vreciach, no najmä meltu ‒ cigóriu, dodávanú v sudoch z mäkkého dreva, ktorá  sa stala trvalejšou náhradou kávy počas vojnového obdobia prvej polovice 20. storočia nielen pre vojenské osoby, ale aj pre civilistov.

Cigória predstavovala snahy nahradiť kávu. Pripravovala sa z pražených koreňov čakanky obyčajnej. Aj keď viacerí zdravovední autori ľudových príručiek varovali pred takýmito náhradami a vyzývali obyvateľstvo na kúpu kávy iba v podobe nemletých zŕn, cena vždy rozhodovala, a tak sa u ľudí pravidelne užívajúcich tento kávový surogát objavovali zdravotné komplikácie  ‒ pálenie záhy, trasenie končatín, slabosť, nechutenstvo i žalúdočné kŕče.   Denná vojnová dávka kávy pre jedného radového vojaka na raňajky bola stanovená na päť až desať gramov v čase mieru, dvanásť gramov počas pevnostnej a pozičnej vojny a dvadsaťpäť gramov počas nasadenia vojsk v priamych frontových bojoch.

ČO DAL SKLAD

Aj v nasledujúcich mesiacoch rokov 1916 – 1918 rozhodovali o jedálnom lístku čs. legionárov zásoby ruských proviantných skladov. Na zloženie a prípravu stravy nemali rotní proviantu nijaký vplyv, pretože ústredná správa vydávala vybrané a vážené potravinové články priamo kuchárom, či ako im hovorili Rusi „kašovarom“. A tak sa našim legionárom vydávala znovu monotónna a predpisová strava, ktorej hlavnou časťou boli mäsové prídely zložené zo 409 gramov čerstvého mäsa alebo z 306-gramovej mäsovej konzervy.  Predpis stanovil prídel kilogramu krúp, no namiesto nich dostávali vojaci pohánku, proso, zriedkavejšie ryžu alebo zo strukovín najmä hrach.

Strava sa pripravovala v poľných kuchyniach, ktorých začiatok siaha do predposlednej dekády 19. storočia. Pokusy s kuchyňou, ktorá by priebežne varila jedlo počas pochodu alebo priamo vo vojenských zákopoch a na frontových pozíciách, začali jednotlivé armády robiť ešte na prelome 18. a 19. storočia. Naozaj funkčné mobilné vojenské kuchyne sa objavili v ruskej cárskej armáde a úspešne ich použili už počas rusko-tureckej vojny, aj keď zatiaľ ešte iba ako súčasť sanitného zariadenia. Ako vyslovene armádne zariadenie sa poľná kuchyňa objavila až na cárskych armádnych manévroch v roku 1898 a v cárskej armáde sa všeobecne použili v roku 1904 počas rusko-japonskej vojny. V rakúsko-uhorskej armáde sa poľné kuchyne objavili po prvý raz na cisársko-kráľovských poľných manévroch v roku 1906.

 Vojtech KÁRPÁTY ‒ Foto: archív autora

 

ČITATEĽSKÁ SÚŤAŽ

Vážení čitatelia, ak ste pozorne čítali tento článok, nebude pre vás problém odpovedať na súťažnú otázku:

Koľko Slovákov bolo v radoch československých légií v Rusku do ich transportu z východnej Sibíri?

Svoje odpovede posielajte písomnou formou do 31. januára 2015 na redakčnú adresu: P. Mudroňa 1, 036 01 Martin administrátorke redakcie Ľubici Rišianovej s výrazným označením Čitateľská súťaž, alebo elektronicky na mailovú adresu: snnredakcia@martin.sk.

Troch čitateľov za správne odpovede odmeníme hodnotnými knihami vydavateľstva Neografia. Mená šťastných výhercov oznámime v SNN č. 5 (5. februára) na str. 12.

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.