Kedy príde aj na slovenský historický veľkofilm?

thumbnail

Rozpačitý ukrajinský filmový pokus o vytváranie pozitívneho mýtu. K storočnici vyhlásenia nezávislosti Ukrajinskej ľudovej republiky z 22. januára 1918 tamojšia verejnosť netrpezlivo očakávala premiéru najnovšieho výpravného historického filmu. Dočkala sa ho s vyše ročným oneskorením, teda k výročiu zjednotenia UĽR so Západoukrajinskou ľudovou republikou. Premiéra filmu Kruty 1918 sa uskutočnila v Kyjeve 7. februára 2019 a vzápätí sa film objavil v sieti kín po celej Ukrajine. V zaplnenej Modrej sále ľvovského Kinopaláca v Dome dôstojníkov napokon zavládla tma. Ustala vrava. Na okamih sa rozhostilo úplné ticho. S potešením som zistil, že medzi ľvovským publikom sa ešte nerozšíril ten stupídny americký zlozvyk konzumácie pukancov, sladkostí a nápojov počas premietania.

PUKANCE MEŠKAJÚ

Mysľou mi pritom preblesli tie komické momentky z našich kín, keď sa do sály valia celé rodinky so svojimi „zásobami na prežitie“ (asi aby, nedajbože, nepomreli od hladu za tú hodinu a pol) ‒ v jednej ruke kartónové XXL „vedierko“ pukancov a v druhej podobné „vedierko“ presladeného nápoja, ktorého meno ani nehodno spomínať. Ako vidno ukrajinský divák si ešte drží kultúrne návyky, ktoré sa u nás pod záplavou konzumizmu už vytratili. Ešte počas reklám na filmy z februárového programu som postrehol ďalšie miestne špecifikum. Veľmi rýchlo som totiž pochopil, prečo si nikto v sále nezložil vetrovku či kabát. Napravil som svoju nerozvážnosť, no nepomohlo. V chlade slabo vykúrenej premietacej sály ma tak pod pazuchou hriali len dva zväzky prvého legálneho moskovského vydania (z roku 1991) Solženicynovho románu V kruhu prvom, ktoré som cestou do kina kúpil „za babku“ od bábušky na trhu...

PROTI PRESILE

Na plátne sa začal odvíjať dej historickej drámy režiséra Oleksija Šapareva, venovanej na prvý pohľad nevýznamnej epizóde moderných ukrajinských dejín. Stručne pre slovenského čitateľa priblížim, že názov filmu je odvodený od názvu obce vzdialenej stotridsať kilometrov severovýchodne od Kyjeva. Na tamojšej železničnej stanici sa 30. januára (dosiaľ sa zvykne uvádzať aj nesprávny dátum 29. januára) 1918 odohral zhruba päť hodín trvajúci boj medzi približne štyristo príslušníkmi rodiacich sa ozbrojených síl Ukrajinskej ľudovej republiky, zväčša študentov, ktorí sa dobrovoľne prihlásili na obranu vlasti z asi desaťnásobne početnejším vojskom Červenej gardy vedenej neslávne známym podplukovníkom Michailom A. Muravjovom. Ukrajinskí historici význam tejto bitky vidia v tom, že študenti dobrovoľníci svojím sebaobetovaním dokázali na krátky čas zastaviť útok boľševikov na Kyjev, čím umožnili predstaviteľom krehkej Ukrajinskej ľudovej republiky zúčastniť sa na mierových rokovaniach v Brest-Litovsku, výsledkom ktorých bolo formálne uznanie nezávislosti Ukrajiny (treba však zdôrazniť slovo formálne ‒ v skutočnosti mali Nemci nad touto Ukrajinou až do konca prvej svetovej vojny totálnu kontrolu).

JASNÝ ZÁMER

Netreba vôbec zakrývať, že film vznikol s jasným poslaním ‒ posilniť ukrajinské sebavedomie a národné uvedomenie. Storočnica vzniku prvej ukrajinskej štátnosti v čase prebiehajúcej vojny na východe Ukrajiny priam ponúka zdanlivé historické paralely. Aj keď dnešné Rusko a Rusko pod boľševickou porobou nemožno porovnávať ani zamieňať, nielen ukrajinskí propagandisti to z priehľadných účelových pohnútok stále radi robia.

Nemienim  film recenzovať, nie som filmový kritik, nie je to moja parketa, ale nedá mi neuviesť niekoľko osobných postrehov. Film celkovo pôsobí dojmom istej nedopracovanosti. Režisérovi sa nepodarilo celkom vymaniť z prvoplánovej čierno-bielej šablónovitosti. Vidno to na ideovej šachovnici naši verzus tí druhí. Najviac sa to prejavilo na režisérovom portréte podplukovníka Muravjova, ktorý vyznieva priam karikaturisticky. Hlavný záporný hrdina v režisérovom podaní pôsobí jednorozmerne, plocho. O. Š

aparev ho publiku servíruje sťa na tanieri ako jednoznačne odporný typ. Zrejme účinnejšie by však bolo, ak by režisér nechal diváka, aby si sám Muravjova dotváral. Pre orientáciu čitateľa treba dodať, že Muravjov bol typický boľševický hrdina ‒ vojnový zločinec, zodpovedný trebárs aj za popravu deväťdesiatich ôsmich junkerov a dôstojníkov poltavského vojenského učilišťa, ako aj za teror nad Kyjevom, počas ktorého na jeho priamy príkaz postrieľali minimálne päťtisíc ľudí (zväčša monarchistov).

FABULÁCIE NAVYŠE

Pre úplnosť treba doplniť, že filmové spracovanie historických udalostí, ako aj celková výstavba filmu sa dočkali i pomerne prísneho hodnotenia ukrajinských filmových kritikov. Ak načrieme z rôznych reakcií, rozpaky aj negatívne reakcie sprevádzajú najmä koncepciu rozvíjania paralelnej, úplne vymyslenej špiónskej dejovej línie (o úsilí ukrajinskej rozviedky dopraviť do Moskvy kompromitujúce dokumenty o pozadí Leninovej prepravy do Petrohradu, čím by dosiahli v Kremli rozkol vo vedení boľševikov). Kritikom sa nepozdávala ani nie celkom zvládnutá ľúbostná línia deja medzi mladým hrdinom a jeho vyvolenou. O ďalších technických detailoch sa zbytočne rozpisovať.

Skrátka, film je nie celkom zvládnutým pokusom o budovanie pozitívneho národného mýtu, ale bez politického mýtu, ako na to poukazoval už Platón, sa nedá budovať štát. Nebuďme však voči Ukrajincom príliš kritickí; po Tajnom denníku Simona Petľuru a seriáli Kyborgovia je to už tretia historická snímka tamojšej kinematografie v krátkom čase. Čo sme nakrútili za štvrťstoročie samostatnosti my na Slovensku? Čosi neveľmi presvedčivé o misii solúnskych bratov vo Veľkej Morave, animovaný True Štúr, potom Od Fica do Fica, Únos a Mečiar? Toto je projekcia našej histórie? Slaboduchosť našej kinematografie nevyniká len v porovnaní so susednou českou či poľskou veľkoprodukciou (stačí spomenúť filmy posledných rokov ako Miasto 44, Wołyń, 1920 Bitwa Warszawska či Wyklętya Dywizjon 303), ale aj v porovnaní s veľkostne nám podobnými Chorvátmi, ktorým sa vydaril film Josef, či o niečo väčšími Srbmi. Kedy sa dočkáme skutočne dôstojného historického veľkofilmu aj na Slovensku?

                        Martin JARINKOVIČ - Foto: archív autora