Svätyne našich dávnych predkov slúžili neraz ako dômyselné observatóriá. Medzi 6000 až 3000 rokmi pred Kristom sa človek naučil využívať silu volského záprahu a vetra, vynašiel radlo, voz, čln s plachtou, objavil procesy tavby medených rúd, prírodné vlastnosti kovov a slnečný kalendár. Tým pripravil cestu civilizácii, ktorá bude od neho vyžadovať abecedu, počty a miery. Radlo bolo predzvesťou roľníckej revolúcie. Vynájdenie kolesa bolo predzvesťou moderného strojárstva a zmenilo sane na voz, ktorý bol predchodcom lokomotívy a automobilu. Kelti pre svojich mŕtvych stavali menhiry vysoké až dvadsať metrov. Vztýčený menhir bol vlastne jednoduchým pomníkom a mal byť útočiskom pre dušu zomretého. Menhir bol umeleckým dielom, bol vlastne sprostredkujúcim článkom medzi človekom a vesmírom. Menhiry postavené do kruhu tvoria kromlech. Pokiaľ ide o Stonehege, mali by sme hovoriť o chráme, v ktorom sa uctievali mŕtvi. Celý komplex bol orientovaný na východ slnka v deň letného slnovratu a na západ slnka v čase zimného slnovratu. Chrám vznikol dvestošesťdesiat rokov pred naším letopočtom. V rovnakom čase Egypťania vybudovali pyramídu v Gize.
■ KULT MŔTVYCH
Kelti svojich mŕtvych položili na štvorkolesový voz, ktorý po obradnom rituáli zakopali do hrobu spolu s mŕtvym a nad hrob navŕšili mohylu. Archeológovia potvrdili, že Kelti verili v kult lebiek, pretože v keltských hrobkách našli vyobrazené uťaté hlavy. Uctievanie uťatej hlavy zohrávalo v ich legendách a vo folklóre významnú úlohu. Verili, že v lebke sídli posvätná sila božského pôvodu, ktorá chráni jej majiteľa pred nebezpečenstvom. Je pravdepodobné, že Kelti prevzali tento kult zo starej Indie. Druidi, podobne ako brahmani, prikladali veľký význam pamäti. Štruktúra írskej mentality má veľmi blízko k mentalite starovekej Indie viac ako k mentalite anglickej alebo nemeckej.
Výraz „Kelt“ po prvýkrát použil grécky historik Herodotos. Najvýznamnejší zo starovekých moreplavcov Pýtheás prvý odlíšil Keltov od Germánov. Na naše územie prišli Kelti okolo roku 400 pred naším letopočtom. Boli to skutoční držitelia moci v strednej Európe, ktorí na našom území zanechali mohyly, do ktorých pochovávali svojich mŕtvych. Pre živých stavali oppidá, ktoré boli predchodcami budúcich miest. Kelti na našom území razili prvé mince. Sú jediným etnikom, ktoré k nám prišlo zo západu a nepochybne obohatilo domáce obyvateľstvo o to, čo sa samo naučilo od Etruskov, Grékov, Rimanov. Bola to práve ich úžasná schopnosť prijímať všetko nové a pretvárať to na svoj obraz. Permanentne boli schopní zdokonaľovať svoje zručnosti a dokázali priam virtuózne spracovávať materiál (železo),teda skrze svoj um a ruky vytvorili laténsku kultúru a dali jej jedinečný osobitý charakter. Na tradíciách keltskej remeselnej výroby vyrástla po zániku keltskej moci v Podunajsku na prelome letopočtu naša najstaršia slovenská kultúra. A bolo to práve juhozápadné Slovensko, ktoré sa stalo jedným z najdôležitejších ohniviek spojovacej reťaze medzi územiami Karpatskej kotliny obsadenými Keltmi a strednou Európou. Stopy po Keltoch nachádzame v našich dnešných lokalitách Kamenín, Ipeľský Sokolec, Šahy, Šárovce, Holiare, Iža, Hurbanovo, Dvory nad Žitavou, Tvrdošovce, Horný a Dolný Jatov, Komjatice, Ondruchov, Nitriansky Hrádok, Veľká Maňa...
■ TAJOMSTVÁ SVÄTÝŇ
Každé náboženstvo, aj to najprimitívnejšie, ak sa chce udržať, musí dať odpoveď na tieto bytostné a existenciálne otázky: 1. Kto stvoril svet? Aké je miesto človeka na tomto svete? 3. Prečo existuje smrť? 4. Je duša nesmrteľná a čo je za smrťou?
Keltské svätyne na našom území boli orientované tak, aby z nich bolo možné pozorovať východ slnka. Boli to vlastne hmotné, trojrozmerné kalendáre alebo domy slnka. Kelti verili, že stačí objaviť mapu zemských prúdov, preto stavali megality a menhiry. Boli to vlastne zariadenia pre rádiostenéziu, akési elektrické zásuvky inštalované tam, kde sa prúdy vetvia do rôznych smerov. Kromlechy a Stonehege boli akési mikrokozmické a makrokozmické pozorovateľne. Celá stavba bola vytýčená tak, aby os spájajúca kamenný vizír so stélou v apside a so stĺpmi v prostriedku smerovala k bodu, kde vychádzalo slnko na začiatku novembra. Svätyňa teda slúžila aj ako astronomické observatórium na pozorovanie pohybu nebeských telies. Kamenná stéla plnila funkciu kalendára vo vzťahu k východu slnka a k vypočítanému dňu. V strede svätyne bol vydláždený kruh, ktorý mal charakter oltára, na ktorom sa vykonávala vlastná obeta. Boli to očistné obety, ktoré sa používali pri rôznych príležitostiach. Nádoby, ktoré sa pri obradoch používali, boli na konci rituálu porozbíjané. Keltské svätyne na Slovensku boli pravdepodobne zasvätené kmeňovému bohu s dvomi hlavami. Bohov symbolizovali drevené stĺpy. Na výročnú slávnosť sa tento boh zasnuboval s matkou zemou, predstavovanou živou ženou. Dátum výročia tejto svadby pripadal na začiatok novembra. Týmto dňom začínal u Keltov nový rok. V niektorých prípadoch tomuto bohovi obetované aj ľudské obete.
■ MOHYLA V PALÁRIKOVE
Mohylu v Palárikove môžeme datovať do laténskej doby. Ide o kultový objekt. Tvorí ho etážová jama, do ktorej sa vchádzalo schodmi až na jej dno. Mohyla bola ohraničená priekopou. V jej plášti boli vykopané početné hroby, ktoré poukazujú na skupinové pochovávanie. Tieto hroby predstavujú na Slovensku doteraz neznámy typ pochovávania, ktoré nám dovoľujú obhajovať hypotézu, že ide o hroby keltských kňazov – druidov. V jednom z hrobov sa našiel súbor neobvyklých predmetov magicko-ochranného charakteru: keramika nebola oddelená od rozsekaných zvieracích kostí alebo bola nimi obložená. Základ mohyly tvorila kultová jama, nad ktorou bola pravdepodobne vztýčená akási stéla alebo stĺp, do ktorého bolo vytesané božstvo. Teda ide o objekt kultového významu v kultovom živote keltského obyvateľstva na juhozápadnom Slovensku. V spodnej časti jamy sa našli ľudské a zvieracie kosti, ktoré možno dať bezprostredne do súvisu s obetnými úkonmi vykonanými v jame ako v sakrálnom priestore. Na niektorých zvieracích a ľudských kostiach sa našli stopy po varení. Fragment ľudskej kosti bol ešte aj opálený. Ľudská kosť so stopami po kovovom predmete svedčí o obradoch pri rituálnom uctievaní božstva. Teda súčasťou obradu v palárikovskej svätyni bolo varenie zvieracích a ľudských tiel určených na konzumovanie.
Jeden z hrobov v plášti mohyly je jednoznačným dokladom vampirizmu. Vampirizmus sa vysvetľuje ako viera v zlých duchov zomretých, ktorí môžu po smrti rôznym spôsobom škodiť živým. Pohrebný obrad môže mať aj prvky preventívnej ochrany proti zlým silám. Môžeme predpokladať, že v prípade mohyly v Palárikove ide o jeden z prejavov tajných kultov. Lebka z ďalšieho hrobu svedčí o „kulte odseknutých hláv“ , ktorý Kelti praktizovali v rámci svojho náboženského presvedčenia. Najvýznamnejším nálezom z mohyly je železovitý predmet, ktorý sa našiel v hrobe II a jedinec pochovaný v slávnostnom ženskom odeve, ktorý mohol byť kňažkou – druidkou. Tá mohla vykonávať činnosť spojenú s tajomnými kultmi – vampirizmom. Druidi mali v keltskej spoločnosti osobité postavenie, z ktorého vyplýva aj oddelené pochovávanie príslušníkov tejto kasty od ostatných vrstiev keltského obyvateľstva.
Miroslav PIUS - Ilustračné foto: archív