KOMENTÁR Romana MICHELKA
V súvislosti s blížiacim sa termínom prezidentských volieb sa na strane opozície prejavuje čoraz väčšia nervozita až panika. Naplno sa totiž ukazuje, že napriek pozícii koalície, ktorá na tom, pokiaľ ide o voličskú podporu, nijako nejasá, opozícia nevie túto situáciu využiť pre seba. Top kandidát mainstreamu Robert Mistrík napriek obrovským prostriedkom, ktoré dosiaľ do kampane investoval a už pred polrokom oblepil celé Slovensko svojimi veľkoplošnými pútačmi, má náskok pred ostatnými kandidátmi len na úrovni štatistickej chyby. Koncepcia jeho kampane bola pritom jasná, práve on sa mal stať „pravým dedičom Kiskovho odkazu“. Asi sa aj stal, skutočne vystupuje ako mierne modifikovaná a mierne sofistikovanejšia (lebo menej sofistikovaná už ani nie je možná) kópia Kisku. Ukazuje sa však, že to dnes na víťazstvo vo voľbách nestačí. V zásade sa však ani nie je prečo čudovať. Mistrík ničím nezaujal, jeho predchádzajúca politická kariéra sa skončila skôr, ako sa začala. Je skutočne otázne, kto prišiel s nápadom, že najlepšou kvalifikáciou na prezidenta je skutočnosť, že predtým hanebne prepadol vo voľbách do Európskeho parlamentu. To je totiž jeho jediná reálna politická skúsenosť. Pozrime sa teda na to, ako sú rozostavené figúrky na šachovnici pred voľbami prezidenta.
Bratislavskou kaviarňou a mediálnym mainstreamom najodmietanejšia figúra sudca Národného súdu SR Štefan Harabin má v prieskumoch desať percent preferencií a takpovediac dýcha Mistríkovi na krk. Treba však zohľadniť, že Smer zatiaľ nepredstavil svojho kandidáta, ale celkom iste tak urobí, a je jedno, či to bude Richard Raši, podpredseda Európskej komisie Maroš Šefčovič alebo niekto iný s podobným výtlakom. S podporou Smeru má takmer istý postup do druhého kola. Ak si uvedomíme, že súčasný volebný potenciál Smeru je okolo dvadsaťpäť percent ‒ nikdy od roka 2003 neklesol Smer pod dvadsať percent, dokonca ani v čase kulminácie demonštrácií Za slušné Slovensko, je jasné, že ich kandidát bude mať aspoň pätnásť až sedemnásť percent...
To, samozrejme, neznamená, že je favoritom výhry v druhom kole, práve naopak. Výsledok volieb bude priamo závislý od toho, kto ako druhý postúpi do prezidentského volebného finále. Podľa preferencií má veľmi veľkú šancu práve Štefan Harabin. Jeho potenciál je totiž, paradoxne, väčší než ten Mistríkov. Ak si uvedomíme, že preferencie Mariána Kotlebu sú na úrovni 8,6 percenta (agentúra AKO), tak je jasné, že práve to je rezervoár ďalších hlasov pre Harabina. Ak totiž aspoň polovica Kotlebových potenciálnych voličov bude konať racionálne a nebude hazardovať s výsledkom volieb, vo chvíli rozhodnutia sa zachová zodpovedne a hlas dá tomu, kto má naozaj väčšiu šancu, teda Harabinovi. V tom prípade by šanca Harabina dostať sa do druhého kola bola naozaj veľmi veľká. Práve to je nočná mora mediálneho a politického mainstreamu, bratislavskej kaviarne či mainstreamových analytikov. Predstava, že by Slušné Slovensko muselo so „štipcom na nose“ voliť smeráckeho (to nie je metafora, to sa stalo vo Francúzsku, keď socialisti so štipcom na nose volili nenávideného Chiraca, aby sa prezidentom nestal Jean-Marie LePen) kandidáta, aby sa prezidentom nestal Harabin, je pre túto skupinu ich voličov strašiak. Rôzne prieskumy či modely hovoria, že Mistrík (napriek svojim chabým politickým schopnostiam) by v druhom kole možno mal šancu poraziť kandidáta Smeru, ale to by sa najprv do toho druhého kola musel dostať.
A práve o tom bola aj jeho výzva demokratickým opozičným kandidátom, aby sa vzdali kandidatúry v jeho prospech. Oslovení boli František Mikloško, Zuzana Čaputová a Milan Krajniak. Táto výzva má síce z čisto logického hľadiska opodstatnenie, ale z morálneho je absolútne absurdná. Prečo by sa mal taký Mikloško, ktorý má podporu šesť percent, vzdať kandidatúry v prospech človeka, ktorý vyznáva presne opačné hodnoty? Lebo Smer? Lebo Harabin? To je jediné politické kritérium? To až tak hlboko klesla slovenská opozičná politika? Čaputová to tiež neurobí. Lebo práve vďaka prezidentskej kampani má šancu takpovediac zadarmo promovať značku svojej strany Progresívne Slovensko v celoštátnych médiách. Niečo podobné je aj Krajniakov prípad, ale s tým rozdielom, že Milan Krajniak je podstatne schopnejší rétor než Mistrík a vo finiši kampane ho môže ľahko zatieniť, ba dokonca dosiahnuť prekvapujúci výsledok.
Mistríkova výzva je tak skôr prejav osobného zlyhania, paniky, arogancie a nekritickej márnomyseľnosti, keďže pol roka pred voľbami sám seba označuje za nespochybniteľného kandidáta „demokratickej“ opozície. Realita je pritom taká, že Mistrík nie je ani líder a už vôbec nie nespochybniteľný. Ale pravdu má v tom, že na Slovensku sa môže odohrať analógia z prezidentských volieb v roku 2004, keď sa do druhého kola dostali Mečiar a Gašparovič a pre istú časť voličov by to mohla byť trauma. Paradoxne, pre časť, a možno pre väčšinovú časť voličov by to bol ten najlepší možný výsledok prvého kola.