Pútavé slovenské rozprávky z Rumunska
Národný (vlastný) jazyk je jedným zo základných pilierov udržujúcich pri živote a v súdržnosti národ. Každý národ je životaschopný vtedy, keď vychováva generácie detí, ktoré vedia, kam patria, lebo ich to dospelí naučili. No a dospelí ich to učia aj prostredníctvom rozprávok – ľudových a či autorských – v národnom jazyku. (Isteže, koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom, no nezabúdajme, že geneticky vlastný jazyk formuje človeka od detstva.) O úlohe rozprávky v živote človeka sa popísalo veľa, no každé slovo na margo je dobré… Takmer každý praktizujúci „ohýbateľ“ písaného slova – od novinárskeho redaktora až po spisovateľa – sa o písanie rozprávok pokúšal aspoň raz. Úspešne tak urobil aj, žiaľ, už nebohý Ondrej Štefanko (1949 – 2008), jeden z hlavných predstaviteľov našej literatúry v zahraničí. Vlastne celý život prežil v Nadlaku, kde ukončil základnú školu a lýceum v slovenskom jazyku. Založil prvý nezávislý časopis Slovákov v Rumunsku Naše snahy, bol predsedom Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku ‒ najúspešnejšieho slovenského vydavateľstva mimo územia Slovenskej republiky, predsedom Únie slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych pracovníkov žijúcich mimo územia Slovenska, šéfredaktorom spoločného časopisu Slovákov z Maďarska, Rumunska a Juhoslávie Dolnozemský Slovák, členom Zväzu rumunských spisovateľov, Spolku slovenských spisovateľov...
Napísal (strelené) rozprávky o sestrách Tade a Dade. O ich svete, kde mačky plávajú, pyžamy sa stretnú s nosorožcom, mokrý trpaslík rozpráva najdlhšiu rozprávku podmorského sveta a dejú sa aj iné dobrodružstvá. Rozprávky musia mať ilustračnú výbavu, ktorá pomáha udržiavať pozornosť (a cibrí aj estetické cítenie) detského čitateľa. Pútavé texty dopĺňajú takéto ilustrácie Dare Kuhara. Druhé vydanie rozprávkovej knihy pri príležitosti 75. výročia narodenia Ondreja Štefanka je dobrým počinom a ponúka dobré čítanie.
Igor VÁLEK