Prvé sfilmovanie úspešnej knihy Vydavateľstva Matice slovenskej o Dubčekovi. Historická dráma Krátka jar, dlhá zima je prvý hraný film o významnej osobnosti našich dejín, ako aj vykreslením významnej dejinnej udalosti európskych dejín roka 1968. Konečne máme film o Alexandrovi Dubčekovi, konštatoval pre SNN jeden z prvých divákov na prvom premietaní filmu dubčekovec, matičiar prof. Ivan Laluha. Je výsostne potrebné túto tému približovať súčasným generáciám, povedal po prvom premietaní filmu pre SNN matičiar doc. JUDr. Pavol Pollák. Oboch matičiarov citujeme aj preto, lebo boli vedno o. i. s Antonom Hykischom a so synom A. Dubčeka Milanom pred dvoma rokmi na stretnutí na matičnej pôde s autorom úspešnej knihy Alexander Dubček – Rok dlhší ako storočie Ľubošom Juríkom. Kniha je projektom Vydavateľstva Matice slovenskej, riaditeľa S. Muntága a šéfredaktora I. Sokolíka. Práve na matičnej pôde oznámil autor Ľuboš Jurík, že dramaturgia RTVS pod vedením skúseného Romana Brata v ten deň prijala na základe knihy jeho námet na film. Jurík sa stal aj spoluautorom scenára filmu.
■ OBRAZ DOBY
Beseda sa konala pred dvoma rokmi na pôde matičnej Knižnice slovenskej štátnosti ‒ a za tento čas pri nákladoch vyše jedného milióna eur kolektív tvorcov urobil všetko pre to, aby sa v tomto roku historických dátumov, teda aj polstoročia, ktoré uplynulo od udalostí v roku 1968, sprostredkoval televíznemu a filmovému divákovi obraz tej doby. Ako povedal režisér Laco Halama, išlo mu najmä o pohľad na Dubčeka ako človeka vo vypätej dobe, vo výseku udalostí niekoľkých dní okupácie, únosu čs. ústavných činiteľov a tzv. rokovaní v Kremli. Dramaturg Roman Brat pre SNN povedal, že celý film je popretkávaný skutočnými dokumentárnymi zábermi, pretože ani po polstoročnom odstupe od dramatických udalostí roka 1968 sa nedalo vybočiť z rámca známych faktov a tvorcovia ich pri komponovaní prvého hraného filmu museli rešpektovať. Zároveň chceli čo najväčšmi divákovi z nových generácií, ktoré rok 1968 nezažili, dokumentárnymi zábermi zarámcovať hrané scény do reálií roka 1968.
■ DUBČEKOVA HLAVIČKA
Alexandra Dubčeka skvele stvárňuje Adrian Jastraban (* 1969), v ktorého rodine sa vzhľadom na pomery o roku 1968 nehovorilo a matka mu až s odstupom desaťročí povedala, že jeho starý otec sa osobne poznal s Alexandrom Dubčekom. Ako pre SNN povedal, zo všetkých scén najproblematickejšia preňho bola scéna, ako Dubček skáče hlavičku na kúpalisku v Santovke ‒ tam tohto tvorcu, ktorý doslova oživil osobnosť Alexandra Dubčeka, musel nahradiť kaskadér. „Na to som si ozaj netrúfol,“ povedal mi v srdečnom rozhovore Adrian Jastraban, ktorý mal v čase nakrúcania približne toľko rokov, čo Dubček v čase, keď skákal hlavičky do bazénov, pričom jedna sa stala prvou mediálnou senzáciou čs. tlače a prelomom ‒ bola prvou uverejnenou neoficiálnou súkromnou fotografiou špičkového čs. predstaviteľa.
Účasť na filme vyvolala u Adriana záujem o názory ľudí, ktorí si tie časy dobre pamätajú alebo dokonca ich rodičia boli v tom čase aktívni politici. Nakoniec dostal ako vianočný darček knihu českého historika Macháčka o Gustávovi Husákovi, takže sa zoznámil s protichodnými postojmi rôznych osobností. Pri stvárnení postavy Alexandra Dubčeka sa vyhol heroizácii postavy.
■ IŠLO O BYTIE
Inak sa zrejme budú pozerať na film a vnímať ho generácie, ktoré to nezažili alebo to nie je súčasť ich rodinných príbehov, a inak tí, ktorí to všetko zažili takrečeno na vlastnej koži, povedal mi po premietaní Anton Hykisch, jedna z osobností, ktorá pykala za produbčekovské postoje. Prof. Ivan Laluha, s podobným osudom, pre SNN zdôraznil: „Filmom sa spláca dlh, veď už dávno si nielen Alexander Dubček, ale aj iné výnimočné osobnosti zaslúžili filmové spracovanie; poznanie dejín posilňuje pocit vlastenectva, prináležitosti k vlasti. Film nám ukazuje dramatické chvíle, keď išlo o naše jestvovanie, o tvrdú geopolitickú realitu. Z toho pohľadu sa dnešné spory zdajú len ako hádky, škriepky o väčší kus koláča.“
Podľa prof. I. Laluhu tvorbe filmu pomohlo, že už doteraz vyšlo viacero čiastkových prác o A. Dubčekovi alebo krátkych dokumentárnych filmov, výpovedí pamätníkov. Film sa pozerá dobre, je to svižný ľudský príbeh, v úzadí však zostávajú skutočnosti, čo vlastne spôsobilo príchod okupantov, prečo nás vlastne obsadila polmiliónová armáda, čo spôsobilo ten obrovský zdvih, riavu občianskej spoločnosti a masového nadšenia. Film sa sústreďuje na kľúčovú epizódu, a to, či čs. predstavitelia podpíšu, alebo nepodpíšu tzv. moskovský protokol, ktorý mal určiť náš ďalší vývoj. Dubčekovci boli postavení pred morálnu dilemu, a to nie, či bude Pražská jar pokračovať, veď o tom vlastne už bolo rozhodnuté, rozhodla okupácia, ale o tom, či sa niečo bude dať z pôvodných zámerov udržať hoci v oklieštenej forme, ako sa to napokon podarilo s presadením federalizácie štátu, i keď oklieštenou federáciou. Išlo o to, či sa k moci dostanú, alebo nedostanú nohsledi Kremľa, ktorí prahli po odplate, a tak sa dubčekovci rozhodli pre druhú možnosť ‒ podpísať, povedal SNN prof. Laluha.
■ PÄSŤOU DO STOLA
Ďalší pamätník a po dlhé desaťročia priateľ Alexandra Dubčeka doc. Pavol Pollák konštatoval, že film vykreslil Dubčeka veľmi dobre, čisto a ukázal kľúčové chvíle, zlomové chvíle dejín keď dubčekovci nemali inú možnosť len podpísať. Vo filme je aj scéna z Kremľa, keď v centre svetovej jadrovej veľmoci Dubček, vtedy vlastne zajatec, tresne päsťou po stole. Je to výrečná scéna príbehu ‒ veď kto sa odvtedy z našich politikov odvážil urobiť to isté. No hlavným prínosom je, že sa to sprístupní novým generáciám, nech už budú hodnotenia odbornej kritiky akékoľvek, nové generácie majú možnosť podľa doc. Polláka vidieť to, čo zažili ich starí rodičia či rodičia. Vidia aj priamosť, charakter Dubčeka ‒ keď si sovieti chceli nechať ako väzňa jedného člena delegácie Františka Kriegla, Dubček nepopustil, kým ho nevydali, a tým ho zachránil. To sa asi v Kremli zrejme nikdy predtým a ani potom nestalo....
Dušan D. KERNÝ ‒ Foto: autor