KOMENTÁR
Roman MICHELKO
Sledujúc priebeh predvolebnej prezidentskej kampane v USA, je jasné, že americká politika čaká na veľkú zmenu. Presnejšie povedané, medzi republikánmi sa udiala a medzi demokratmi zatiaľ nie. Každopádne, volebná kampaň 2016 je v znamení vzbury voličstva voči washingtonskému establishmentu. Zároveň však ukazuje, ako hlboko sa stranícke elity odcudzili vlastnej voličskej základni.
Aby sme išli po poriadku. Keď sa Donald Trump rozhodol kandidovať, počítal s tým, že si tak dva-tri mesiace bude testovať svoju schopnosť osloviť republikánskych voličov a potom z primárok odstúpi s tým, že odporučí kandidáta, ktorý mu bude najviac vyhovovať. Ako vieme, stalo sa niečo, čo nikto nepredpokladal. Napriek tomu, že hral proti všetkým pravidlám, jeho postavenie sa od jedných primárok k druhým posilňovalo, a napriek všetkým komentárom analytikov sa veľmi skoro vyprofiloval, napriek zdeseniu washingtonských republikánskych bossov, ako jasný favorit. V tejto súvislosti mu iste pomohla aj „kvalita“, respektíve nekvalita jeho konkurentov.
Je skutočne komplikované rozhodnúť, či je pre republikánov v konečnom dôsledku väčšou katastrofou sexistický narcis, cynik a bezbrehý populista Trump alebo dogmatický náboženský fundamentalista Ted Cruz. V celej ponuke, ktorú pre svojich voličov vygenerovala Republikánska strana, sa objavili sotva dvaja kandidáti, ktorí možno mali šancu poraziť demokratickú kandidátku. Bol to buď Jeb Bush (celkom zjavne inteligentnejší a schopnejší z dvojice bratov Bushovcov), alebo mladý floridský senátor Marco Rubio. Ako sa však ukázalo, to najlepšie, čo mohol republikánsky establishment ponúknuť, sa nestretlo s vrelým prijatím medzi vlastným voličským zázemím.
Aby sme však nehovorili len o republikánoch. Veľké posuny nastali aj u demokratov. Ešte na začiatku primárok by nikto na Bernieho Sandersa nestavil ani deravý groš. Demokratický establishment ho vnímal len ako spestrenie primárok, ako kandidáta, ktorý pohorí hneď v prvých primárkach a veľmi skoro opustí pelotón kandidátov, ktorých treba brať vážne. Ako vieme, ukázal sa pravý opak. Bernie Sanders sa držal veľmi dlho a až prekvapivo dobre. Na rozdiel od chladnej a nedôveryhodnej Hillary Clintonovej si dokázal získať dôveru hlavne mladých voličov, predovšetkým preto, že skutočne verí tomu, čo hlása. Práve úspech nepravdepodobných kandidátov jasne ukazuje, že politika dvoch hlavných strán v USA sa začína vyčerpávať, čo predpokladá, že skôr či neskôr dôjde k zásadnej zmene. Ako sa ukázalo (vďaka úniku mailov z prostredia vedenia demokratov), tento proces bol u demokratov zbrzdený štruktúrami, ktoré neboli pri vnútrostraníckom výbere vôbec nestranné, ale výrazne podporovali Clintonovú na úkor Sandersa. Výsledky takejto politiky sú jasné. Množstvo demokratov bolo po primárkach veľmi sklamaných a viac-menej rozhodnutých oficiálnu kandidátku strany nevoliť. V tejto súvislosti je potom jasné, prečo Sanders tak veľmi a tak dlho váhal s vyslovením podpory pre oficiálnu stranícku kandidátku. Jeho podporu nakoniec síce nakoniec získala, ale musela si osvojiť značnú časť jeho volebného programu. Čo je však podstatné, Clintonovej najviac nahráva „kvalita“ jej konkurenta. Miera jej neobľúbenosti je taká vysoká, že takmer každý normálny republikánsky kandidát by ju porazil. Z tohto hľadiska je pre Clintonovú Trump doslova požehnaním.
Ukazuje sa však, že nasledujúce prezidentské voľby v USA budú predovšetkým v znamení voľby menšieho zla. Množstvo voličov pôjde voliť takpovediac so štipcom na nose. Budú voliť nie preto, že by verili vo víziu a schopnosti svojho kandidáta, ale len preto, aby sa vyhli politickej katastrofe. V čase uzávierky tohto čísla, teda ešte pred poslednou „prezidentskou“ debatou, sa zdá byť všetko jasné. Ak Clintonová niečo fatálne nepokazí, čo je pri takej skúsenej političke krajne nepravdepodobné, voľby vyhrá. Svedčí o tom aj skutočnosť, že republikánske špičky, predovšetkým šéf Snemovne reprezentantov a bývalý kandidát na viceprezidenta Paul Ryan, dávajú od Trumpa ruky preč a bossovia strany len dúfajú, že nekončiaca séria jeho prešľapov fatálne nepokazí šance republikánov pri voľbách do kongresu a tretiny senátu.
Je však možné, že aj pre Clintonovú to bude Pyrrhovo víťazstvo. Americká spoločnosť je a bude extrémne polarizovaná, čo v prípade, ak v oboch komorách (Senáte a Kongrese) nezískajú demokrati väčšinu, veľmi zásadne ovplyvní jej schopnosť napĺňať svoj volebný program. Potom možno nastane čas na hlbšiu sebareflexiu v oboch stranách, pretože je jasné, že stranícke špičky a ich voliči sa v pohľade na budúcnosť USA zásadne rozchádzajú.