Koniec nemeckých ilúzií

thumbnail

KOMENTÁR

Dušan D. KERNÝ

Európska únia má dvadsaťosem štátov. Počtom obyvateľov je po Číne a Indii tretím najľudnatejším zoskupením na svete. A najväčšia mešita v štátoch Európskej únie stojí v nemeckom Kolíne nad Rýnom. Okrem Turecka a Ruska je aj najväčšou mešitou v Európe. Jej impozantnú tridsaťpäť metrov vysokú kupolu, pod ktorú vojde tisícdvesto veriacich, rámcujú päťdesiatpäť metrov vysoké minarety. Kolín ‒ sídlo arcibiskupa, katolicizmom určované mesto, ktorého symbolom bol vyše šesť storočí Kolínsky dóm, gotická Katedrála sv. Petra s jej vyše 157-metrovými vežami ‒ tak má novú dominantu. V doslovnom aj v prenesenom slova zmysle nový symbol. Po desiatich rokoch výstavby mešitu slávnostne otvorili pred niekoľkými dňami. Táto, dá sa povedať historická udalosť, je aj pre slovenskú verejnosť a politiku mimoriadne nečakané poučenie. A mala by ním byť aj pre slovenské médiá a médiá na Slovensku všetkého druhu. Prečo?

Keď sa všetko v roku 2009 začínalo, mešita mala byť po dohotovení symbolom vzájomného náboženského a civilizačného spolunažívania a integrácie obyvateľov s tureckými koreňmi v Nemecku do nemeckého európskeho prostredia. Primátorka Kolína, ktorá pôvodne vydala stavebné povolenie, sa na slávnostnom akte nezúčastnila; v terajšej atmosfére si to jednoducho nemohla dovoliť aj keby chcela, a ona nechcela. Nenaplnili sa ani predstavy povoľovateľov stavby, že akt sa odohrá za prítomnosti nemeckého prezidenta. To už vôbec neprichádzalo do úvahy. Namiesto toho sme boli svedkami, dá sa povedať, tureckého štátneho aktu na nemeckej pôde ‒ skôr väčšmi politického ako náboženského aktu, kde hlavným aktérom bol turecký prezident. A v podstate zopakoval nielen všetky hlavné zásady jeho tureckej politiky, ale aj jasne sa napríklad ohradil proti tomu, ako sa postupovalo proti hráčom nemeckého národného mužstva s tureckým pôvodom, ktorí ho nazvali svojím prezidentom, aj keď sú nemeckí občania. Aféra pred svetovým šampionátom otriasla Nemeckom. Vlna pozornosti výrazne presiahla zvyčajný záujem o bundesligu či nemecký futbal. Jednoducho, otvorenie mešity sa namiesto symbolu integrácie stalo symbolom dezintegrácie nielen etnickej, ale aj politickej a hlboko zasahuje do samotnej nemeckej spoločnosti. Sme svedkami konca doterajších nemeckých ilúzií o spolunažívaní.

Poučenie je to aj politické. Zreteľne vidíme, že dlhoročné členstvo Turecka v Severoatlantickej aliancii NATO nie je a ani nebolo nijakou zárukou demokracie, slobody slova a dodržiavania ľudských práv. Pritom Turecko je dlhšie v NATO ako samotné Nemecko; členom paktu je od februára 1952, kým Nemecko od mája 1955.

Videli sme aj pragmatickú politiku kancelárky Merkelovej a prezidenta Steinmeiera v predvečer otvorenia mešity na stretnutí s tureckým prezidentom. Nemecko potrebuje Turecko ako hrádzu proti prílivu migrantov, chce mať vplyv na tureckú politiku voči Sýrii, kde dominujú najmä Rusko a Irán. Chce udržiavať dobré obchodné vzťahy, kým Turecko v terajšej veľkej finančnej kríze naliehavo potrebuje porozumenie a pomoc najbohatšieho štátu ‒ Nemecka. Politici sa navzájom potrebujú, to bolo počas trojdňovej návštevy tureckého prezidenta v Nemecku zjavné. Ale Nemci zrejme márne chceli s tureckým prezidentom hovoriť tak, aby zmenili jeho celkovú politiku. V oblasti ľudských práv môžu dosiahnuť pokrok, pokiaľ ide o väznenie nemeckých občanov či v ich  prepustení, ako to bolo nedávno v prípade nemeckých novinárov, ale nič nezmenili na situácii, pokiaľ ide o samotných tureckých novinárov, nehovoriac už o podmienkach početnej demokratickej či kurdskej menšiny. Dnes je zrejmé, že Turecko nemôže byť členom EÚ.

Nejde o moslimský chrám boží, ale o to, že sa vzhľadom na vývoj v Nemecku a v Európe stal v roku 2018 symbolom nielen zlyhania integrácie vyše 3,5 milióna ľudí s tureckými koreňmi, ale aj zlyhania dialógu a možnosti dialógu, a to tak občianskeho, ako aj politického. Turecký štátny akt na nemeckej pôde bez prítomnosti akéhokoľvek nemeckého predstaviteľa, s pozvánkami len pre turecko-moslimské publikum je viac ako výrečný symbol zmenených pomerov nielen v Nemecku. Tri dni návštevy tureckého prezidenta v Nemecku aj nám zreteľne ukázali, ako sa zmenila Európa a ako zlyhali všetky tie na multikulti a potláčanie národnej identity založené koncepcie spolunažívania. Týka sa to naliehavo aj Slovenska trebárs i pri množiacich sa prejavoch propagácie prítomnosti maďarského štátu na juhu slovenského štátneho a etnického územia. Turecký prezident nie je jediný v Európe s diktátorskými sklonmi, takí politici sú aj v štátoch Európskej únie.

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.