Kontinuita kultúry

thumbnail

Čo nám rok 2018 priniesol v kultúre a čo nám ešte ostal dlžný. Ak by sme brali stav kultúry ako barometer vývoja spoločnosti, tak by sa rok 2018 dal označiť za rozpačitý, navonok turbulentný, čo sa personálnych zmien týka, no vo svojej podstate v znamení stagnácie. Skrátka, čoraz menší zástoj kultúry vo vývoji Slovenska sa ukázal vo svojej plnej nahote.  Mlčali skutočné osobnosti našej kultúry a ozývali sa najmä hlasy konjunkturalistov. Profesijné umelecké združenia pokračovali v postupnej atrofii a najzaujímavejšie kultúrne počiny zorganizovali väčšinou nadšenci. Skrátka, aj napriek magickej „osmičke“ sa uplynulý rok nezapísal do kultúrnych análov Slovenska ničím mimoriadnym. Spomínali sme osmičku v minuloročnom letopočte. Už koncom roka 2017 sa v médiách skloňovala plejáda výročí od „Víťazného februára“ cez výročie okupácie Česko-Slovenska vojskami Varšavskej zmluvy až po vznik prvej ČSR. Mnohé inštitúcie avizovali tematické podujatia k spomínaným výročiam. Od výstav cez konferencie, festivaly až po filmy, divadelné hry či záľahu príslušne tematicky zameraných publikácií. Stačil však 21. február 2018 a tragický prípad dvojnásobnej vraždy, ktorej obeťami bol mladý novinár Ján Kuciak a jeho snúbenica  Martina Kušnírová, a všetko bolo inak.

TURBULENCIA A STAGNÁCIA

Udalosti dostali rýchly spád a námestia niektorých slovenských miest sa zaplnili demonštrantmi. Opozícia vycítila šancu na zmenu politických pomerov a boj o moc sa mohol začať. To, že išlo v podstate o protidemokratický krok, keď sa ignorovali výsledky volieb, je jedna vec, druhá vec je, ako sa dané obdobie podpísalo na kultúre, respektíve, ako kultúrna obec reagovala na turbulentné dianie v spoločnosti. Bleskom zo zdanlivo jasného neba bola abdikácia ministra kultúry Mareka Maďariča koncom februára 2018. Najmä organizátori z radov  „slušných Slovákov“ boli zmätení. Bol to práve Maďarič, ktorý istej kľúčovej skupine liberálnych intelektuálov prekážal z celej vlády Smeru najmenej, čo sa dalo transparentne dokázať monitoringom takzvaných mienkotvorných médií. Minimum priamych útokov na ministra a ministerstvo, zhovievavý postoj k ministerským aktivitám, skrátka pohoda. Na druhej strane sa našli vrtáci, ktorí to zdôvodňovali žičlivým prístupom ministerstva, a teda najmä samotného ministra, k aktivitám rôznych kultúrnych subjektov postavených na eurohodnotách liberalizmu a multikultúre. Skrátka, ušlo sa filmárom, svoje dostali aj príslušné vydavateľstvá a organizátori festivalov a podujatí proeurópskeho charakteru, pričom sa tak stalo nezriedka na úkor pronárodne orientovaných kultúrnych subjektov. Preto nastali spomínané rozpaky tretieho sektora a následná búrlivá reakcia, keď sa v polovici marca 2018 stala novou ministerkou kultúry Ľubica Laššáková. Jednoducho, aj nezainteresovaného pozorovateľa prekvapila agresivita aktivistov z radov tvorcov, ktorí okamžite začali zakladať rôzne „komisie“, mávajúc pritom heslami o nekompetentnosti, svojvoľne vyžadujúc akési „reparáty“ od ministerky, ktorej ešte ani neuschol podpis na menovacom dekréte. Všetko to poukazovalo na to, že aktivistom nejde ani tak o rozkvet slovenskej kultúry, ale chcú rázne a hneď z kraja dať ministerke najavo, že ak nebude pokračovať v žičlivej politike svojho predchodcu, tak jej opozícia riadne spestrí život.

VEREJNOPRÁVNE OTÁZNIKY

Už aj tak silne polarizovanú spoločnosť navyše čakali voľby generálneho riaditeľa RTVS. Post napokon získal Jaroslav Rezník, čo bolo zrejme najrozumnejšie riešenie a určitý prísľub akého-takého rozvoja našej kľúčovej verejnoprávnej inštitúcie. Lenže aj tu boli spočiatku vzťahy turbulentné. Náhle sa ukázalo, ako tesne je zviazaná časť redaktorov rozhlasu, no najmä televízie s opozičnými neziskovkami a ďalšími subjektmi. Z úplne regulárnej požiadavky apolitickosti redaktorov sa otočením gombíka demagógie stala cenzúra a  nasledovali vydierania štrajkmi, zakladanie „trucodborov“ a množstvo ďalších nátlakových akcií, ktorým opozičné denníky dávali veľmi slušný priestor. Nový generálny riaditeľ to napokon, aj keď s niekoľkými komunikačnými chybičkami, ustál. Ba navyše nové vedenie RTVS nadviazalo na fenomenálny úspech súťažného projektu Zem spieva a plánovane začalo dávať čoraz viac priestoru reláciám moderne sa zaoberajúcim našimi tradíciami vrátane folklóru. Napríklad programový typ Remeslo má zlaté dno patrí k tomu nosnejšiemu o našich tradíciách, nehľadiac na pomerne veľký a patrične diskutovaný projekt Najväčší Slovák. Zdá sa, že zo spomínanej stagnácie má RTVS pomerne veľkú šancu vybŕdnuť a naspäť zaujať miesto dôveryhodnej verejnoprávnej a najmä národnej inštitúcie.

KULTÚRA AKO PRIORITA

Môžeme teda konštatovať, že uplynulý rok znamenal pre kultúru nechcené a nebezpečné obdobie stagnácie. Keby napríklad Slovenská národná galéria nepripravila k „osmičkovým výročiam“ skutočne mimoriadne kvalitné podujatia ‒ od výstav po konferencie, tak by sme pri pohľade spiatky videli pod číslovkou 2018 len účelové výkriky samozvaných reprezentantov kultúrnej obce z tribún opozičných zhromaždení.  Samozrejme, aj ďalšie zavedené kultúrne inštitúcie zachraňovali kvalitu kultúrneho života na Slovensku, azda s výnimkou SND. Naša prvá divadelná scéna, tradične najväčší príjemca štátnych peňazí, sa v lete dokázala prepracovať až k štrajku technických zložiek. Ukázalo sa, že hospodárenie s riadnym kusom dotačného koláča voľajako vedeniu SND nejde. Napríklad aj preto, že veľmi rado odlieva mastné sumy zahraničným tvorcom zabúdajúc na domácich, neraz kvalitnejších režisérov, scénografov, tanečníkov či operných spevákov. Práve SND sa zrejme stane v tomto nastupujúcom roku 2019 barometrom toho, aké úprimné sú slová novej ministerky o očiste kultúry. Veľká časť tvorcov a pracovníkov v kultúre hovorí ‒ je najvyšší čas!

Alexander GOCZ ‒ Foto: autor



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.