Krízy odhaľujú slabiny spoločnej meny

thumbnail

Európu straší obrovská zadlženosť a neporiadok vo verejných financiách. Politickým a menovým autoritám eurozóny už  svitlo, že ekonomika štátu či akéhokoľvek  zoskupenia štátov nemôže efektívne fungovať pri existencii národných fiškálnych politík a spoločnej menovej politiky, čo je aj prípad eurozóny. Dosiahnuť postupnú harmonizáciu národných hospodárskych politík sa v rámci eurozóny nedarí presadiť, ak teda nerátame právomoc Európskej komisie vyjadrovať sa každoročne k predkladaným štátnym rozpočtom tak, aby po roku 2017 už všetky štáty hospodárili s vyrovnanými rozpočtami. V minulosti s predstavou paktu konkurencieschopnosti prišli Nemecko a Francúzsko. Väčšina ostaných členských krajín eurozóny ho odmietla z obavy, že nebude zvyšovať konkurencieschopnosť eurozóny voči ostatným, ale znižovať práve voči spomínaným lídrom. Terajšie opatrenia Európskej komisie v oblasti fiškálnych rozpočtových pravidiel môžeme teda nazvať ako nútená správa nad rozpočtami členských krajín eurozóny.

DLHY SA NABAĽUJÚ

Obrovská zadlženosť a následný neporiadok vo verejných financiách  má vplyv na stabilitu eura, ktorého terajší výmenný kurz, a teda kúpna sila, nevyhovuje všetkým, a tak sa čoraz viac diskutuje o funkčnosti všetkých záchranných fondov, kam patria najmä eurofondy. Zatiaľ do nich neplatili eurozónoví daňoví poplatníci nič, keďže peniaze sa tam dostali z predaja dlhopisov najvyššieho ratingu, navyše kryté štátnymi zárukami členov eurozóny za podmienky, že pôžičky budú riadne splatené, čo však v prípade Grécka vyvoláva opodstatnené obavy.

Všetci si kladieme oprávnenú otázku, prečo aj slovenskí daňoví poplatníci by sa mali podieľať na dlhoch ostaných? Odpoveď nachádzame v politike vrcholových predstaviteľov EÚ, ktorí radšej nafukovali záchranné fondy, akoby  mali spôsobovať problémy vlastnému bankovému sektoru, ktorý v niektorých krajinách eurozóny investoval nemalé peniaze a tie by sa bez pomoci nás všetkých nikdy k nim nevrátili. V tom je napokon podstata mechanizmu podnikania bankového sektora, ktorý predovšetkým s cudzími peniazmi ponúka nesplácané dlhy ako aktíva, za ktoré navyše nakupuje štátne dlhopisy.

BUDÚCNOSŤ EUROZÓNY

A tak sa čoraz viac vedú diskusie o budúcnosti eurozóny ako politického projektu zjednotenia vojnou ťažko skúšaných  štátov starého kontinentu, ktorého náklady v porovnaní s útrapami oboch svetových vojen sa nedajú vyčísliť. Či nás prekvapuje, že politickými lídrami eurozóny sú práve dovtedy znepriatelené  štáty, nemusíme diskutovať. Bez nich by spoločenstvo európskych štátov podľa všetkého neexistovalo.

Slabiny eura sa v plnej nahote ukázali počas obdobia hospodárskej a finančnej krízy, keď spoločná úroková sadzba ECB nekorešpondovala s hospodárskymi parametrami národných ekonomík členských štátov Únie, ktoré sa čoraz viac zadlžovali. Opora sa najprv hľadala vo vyhláseniach prezidenta ECB, že pre záchranu urobí všetko, lenže bez odpovede, za akú cenu a na prospech koho? Následne dochádzalo k zvyšovaniu eurovalovej kapacity až po súčasný neštandardný nástroj menovej politiky – a síce kvantitatívne uvoľňovanie. Pod týmto evergreenom finančného trhu treba rozumieť skupovanie štátnych dlhopisov za pôvodne neexistujúce peniaze, ktoré sa najprv museli  vytlačiť.

Nebudeme špekulovať, či dodávaním potrebnej likvidity nenastáva porušovanie vlastných pravidiel centrálnej banky na peňažnom trhu. Dôležitejšie bude, na čo sa takto požičané peniaze budú využívať. Na splácanie dlhov alebo reštrukturalizáciu národných ekonomík tak, aby sa vytvorila pridaná hodnota, z ktorej sa zaplatia eurovalové dlhy, a tak dôjde aj k zníženiu ročných deficitov verejných financií a verejného dlhu? Alebo sa počíta, že peniaze pôjdu na úhradu splatných dlhov, čo sú v podstate peniaze súkromných bánk s cieľom nespôsobiť ich  zrútenie s následným dosahom na ekonomiku eurozóny?

Stále je tu obava, aby sa z eurovalových pôžičiek nestalo smetisko ich daňových poplatníkov, ktoré nebude mať kto z politikov upratať, a tak sa všetci spoliehame na menové nástroje ECB, ktoré sa  čoraz viac stávajú veriteľom poslednej záchrany dnes ťažko skúšanej eurozóny. Treba však priznať, že obrovské masy  lacných peňazí  zatiaľ nespôsobili  nárast inflácie a z dôvodu zvyšovania zamestnanosti a klesajúcich úrokov sa zvyšujú investície najmä  do nehnuteľností a po dlhých rokoch sa na náraste HDP už nepodieľa export, ale domáca spotreba, čo je pre občanov vždy dobrá správa.

Robert HÖLCZ – Kresba: Andrej MIŠANEK

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.