Krotitelia držiteľov rána

thumbnail

POZNÁMKA

Prežiť celý život v učiteľskej rodine je takmer na diagnózu. To, že sa vo vysokom produktívnom veku priatelím s mnohými žiakmi, ktorých mama učila na základnej škole pred viac ako štyridsiatimi rokmi, akosi k tomu patrí. Oni spomínajú na svoju učiteľku, ja na jej triedy. Na oboch stranách ide o celkom pekné spomienky. Až kým raz matka jedného drzého a nespratného prváčaťa, pestro oblečená a zlatom ovešaná, krátko po „revolúcii“ po vystúpení zo sedemmetrového mercedesu nevylepila pani učiteľke facku rovno pred nastúpenou školou ráno pri vchode. Po polstoročí driny v školských laviciach naozaj zaslúžená spoločenská vďaka od počernej dámy. Od jedinca, ktorý si myslí, že môže všetko.

Čo dnes môže učiteľ? V demokracii, v modernej škole? V Dobšinej napríklad musia učiť dieťa, aby si vedelo utrieť zadnicu, lebo jeho rodičia šesť rokov mali iné povinnosti, ako sa starať o vlastného potomka. Napríklad ‒ zadovažovať si ďalších. V hlavnom meste zas učiteľ musí zatínať zuby, keď sa mu fagan vyškiera a „mobiluje“ si ho. Veď sa len opováž mi ho zobrať, zajtra ti to tatko vysvetlí!

Kdesi sa nám stratili normálne deti s normálnymi rodičmi. Máme deti zanedbané, deti zo „sociálne slabého prostredia“, deti z „vylúčených skupín“, deti nadané, hyperaktívne, znevýhodnené, ale deti normálne nemáme. Nemáme deti, ktoré by v auguste, niekedy po pätnástom, nastúpili s učiteľkami na brigády učebnice potriediť, triedy upratať – božemôj, aké krásne dva týždne kamarátstva s učiteľkami a so školou sme to kedysi prežívali. Dnes sú na to sponzori alebo iba sami učitelia a pedagogickí pracovníci.

Určite nemá význam vypisovať úvahy na tému kedysi a dnes. Spoločnosť sa, našťastie, vyvíja. Na druhej strane však – nanešťastie sa vyvíja aj spoločenský status pedagóga. Kedysi typický predstaviteľ strednej triedy, zastupujúci inteligenciu, s primeraným príjmom a s prirodzenou vážnosťou, dnes je to v podstate námezdný robotník, ktorý jediné, čo smie, je akurát tak byť ticho. Byť ticho, keď je decko drzé, nevychované, lebo ono má za rodiča „niekoho“ ‒ fuj, horšie ako za socializmu. Byť ticho, keď je žiak nepripravený, lebo aj tak mu to rodičia stokrát ospravedlnia ignorujúc skutočnosť, že tým práve oni najviac svojmu dieťaťu škodia. Učiteľ musí byť ticho, keď žiaci, keď rodičia, keď vrchnosť... proste v podstate jeho mzdou je „držhubné“. Každý síce očakáva, že učiteľ žiakom odovzdá to najlepšie zo seba – vedomosti, vzťah k životu, k povinnostiam, ale každý mu hádže všetko možné pod nohy, keď to tak robí – a najviac samotní rodičia žiakov.

Koľko len učiteľov v dôchodkovom veku som v poslednom čase počul povzdychnúť si: „Ja by som to už robiť ani nemohol, ani nechcel...“ Teda tých najskúsenejších a možno aj najodolnejších. A sú to všetko takí učitelia, ktorých žiaci sú dnes poprední manažéri, politici, vedci, lekári, svetovo uznávané osobnosti.

Vždy začiatkom školského roka si spomínam na tých mojich pedagógov. Prísnych, no priateľských, náročných, ale láskavých a pri trestoch spravodlivých. A ďakujem im všetkým za to, že sa usilovali vychovať z nás ľudí. A rodičom zas ďakujem za to, že mojich učiteľov v tom podporovali. Prosím, dovoľte, aspoň dovoľte to aj tým dnešným pedagógom.

Ivan BROŽÍK



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.