Vianoce mali nahradiť pohanské slávnosti boha slnka. Narodeniny zakladateľa nového náboženstva si pripomínali prví kresťania už v druhom storočí najmä v Ríme. Prelomové bolo štvrté storočie, keď cirkevní otcovia zaviedli sviatok Vianoc do kalendára. Mali nahradiť pohanské slávnosti boha slnka saturnálie. Zrejmá je súvislosť so zimným slnovratom ‒ najkratších dní a dlhých nocí bezuzdných zábav. Rodiace sa náboženstvo novým sviatkom narodenia Spasiteľa prekrylo dovtedajšie zvyklosti. Dedičstvo Ríma ‒ slnečného boha ‒ nahradil Ježiš, symbol pravého svetla človeka i etablujúceho sa kresťanstva. Najstaršie slovanské pomenovanie Vianoc Kračún sa používa v slovenčine doteraz na strednom i južnom Slovensku, ale aj na východe a severovýchode krajiny, kde nazývajú sviatky aj Hody či opisne Narodenie Pána Ježiša Krista a podobne. Zriedkavejšie i koleda. Za každým názvom sa skrývajú ľudové zvyky, obyčaje, zvykoslovia. Nezrodili sa samy od seba, ale vďaka ľuďom, a dnes by sme povedali environmentálnym danostiam domovského kraja. Sú odrazom ľudského vedomia spoločnosti.
- SLOVENSKÁ DEDINA
Vianoce si zachovali svoj typický ráz aj po roku 1948, keď sa komunistickí politici snažili vytvoriť kresťansky sterilné Vianoce. Nahradiť chceli pôvodné náboženské tradície najmä folklórom. Nepodarilo sa im to. Ani zneužiť príklon Slovákov k ľudovým tradíciám. Umelci, spisovatelia, scenáristi, režiséri sa nedali zviesť. Až na pár výnimiek, ktoré potvrdzujú pravidlo.
Na konci šesťdesiatych rokov v období politického odmäku noví funkcionári strany a vlády z mladej dubčekovskej generácie pozitívne ovplyvnili šance umelcov. Inscenátori tzv. bratislavských pondelkov sú toho dôkazom. Po predlohách klasikov domácej slovenskej literatúry siahli najmä tvorcovia, ktorí prišli do Bratislavy z vidieka. Karol L. Zachar s Martinom Ťapákom zrealizovali nevšedný televízny projekt Rok na dedine. Podobný ako Zem spieva Karola Plicku. Rok na dedine pútavo, ale i zábavne, hravo rozprával o výročných zvykoch štyroch ročných období. V hlavnej úlohe bola slovenská dedina, ale aj pozitívne posolstvo ľuďom dobrej vôle. Vianočné obdobie uzatvárali posledné sekvencie divácky veľmi úspešného filmu. Prišiel čas vytvoriť čosi podobné.
- VIANOČNÉ OBLÁTKY
O necelých desať rokov M. Ťapák siahol po Kukučínovej poviedke Vianočné oblátky. Hlavnú rolu učiteľského novica bravúrne stvárnil Dušan Tarageľ. Uplynulo takmer pol storočia a diváci stále rozumejú sile folklóru vo filme. Od roka 1974 oslovujú reprízy každý rok vo vianočný čas státisíce ľudí. Dielo sa tak radí k najvydarenejším v histórii Slovenskej televízie. Diváka chytí za srdce i filmová poetika láskyplného vzplanutia jednej zo žiačok (v podaní Evy Večerovej) k mladému učiteľovi. „Kultové Vianočné oblátky, súčasť sviatočného koloritu programu, ešte i po rokoch si rád pozriem. Teší ma, že úspech filmu je i mojou hereckou stopou,“ povedal pred časom D. Tarageľ. Apropo, kde sa vzali oblátky upečené v adventnom čase. Bez nich, bez štedrovečerného obradového jedla z neskvaseného cesta, pšeničnej múky a vody si sviatočný večer nemožno predstaviť. Pripomína hostiu, posvätný chlieb z bohoslužobného obradu. Oblátky „prežili“ aj pofebruárové komunistické obdobie, keď ich mali piecť, no bez náboženských motívov. V televíznom filme mali oblátky na starosti organisti a kantori, učitelia a ich žiaci. So spevom a s veršovaním ich roznášali za drobné po domácnostiach, no iba tí najšikovnejší a najzdatnejší, lebo niekedy bolo treba prejsť z jednej doliny na druhú. Vianočný príbeh z Oravy sa skončí so šťastím dobre.
- LUCIOVÝ STOLČEK
Štyri týždne pred Štedrým dňom v období očakávania príchodu Ježiška ‒ Adventu ‒ krášli obydlia veniec so štyrmi sviečkami. Prečo cirkev práve Luciu uctieva ako sväticu? Vo filme Vianočné oblátky nechýba zvyk zhotovovať „Luciový stolček“. Už večer na Luciu šikovní muži začali so stružlikaním. Vo filme tento zvyk zvláda v hereckom koncerte nenapodobiteľný Adam Matejka. Štokrlík slúžil na to, aby na polnočnej z neho každý uvidel miestne bosorky, strigy. Vraj sedia k oltáru obrátené chrbtom. Dievčatám chodila po rozume ich budúcnosť, či sa dobre a za koho vydajú? Kedysi liatie horúceho olova do vody, ktoré patrí k najstarším vianočným zvykom, im aj vyveštilo, čo ich čaká.
Voľakedy sa s niektorými drahšími potravinami cez rok šetrilo, aby boli na Vianoce. „Zlatý klincom“ prípravy na večeru bol pôst. Keď vyšla prvá jasnejšia hviezda, bolo po ňom. Deťom tak vraveli. Ak uvidia zlatú hviezdu, zlaté prasiatko, až potom smeli jesť. Na medovníčky, koláče napečené už vopred sa úprimne tešili najmä najmenší. Na Orave, v Liptove i na Považí sa kde-tu zachoval vo viacgeneračných rodinách pôvodný zvyk ‒ zväzovať nohy stola reťazou, aby bola rodina pohromade. Zrno na rohu stola symbolizovalo hojnosť. Zachoval sa zvyk podávať tradičný biely zemplínsky koláč. Hoci sladký ku kapustovej polievke s hubami a klobáskou. V Starej Ľubovni preferujú podnes hrachovú, šošovicovú alebo fazuľovú polievku.
Napriek presile moderných vplyvov zo Západu v súčasnosti štedrovečerný stôl oproti minulosti je oveľa bohatší, ale zachováva tradície. Nechýba ovocie a sladkosti ani chlieb, cesnak, med, oblátky, kapustnica, ryba, zemiakový šalát, opekance (pupáky, bobaľky). Ibaže si po večeri pri rozbaľovaní darčekov pod stromčekom už málokto spieva vianočné koledy. Nahrádzajú ich programy televíznych staníc. Napriek tomu, že Slovensko je pomerne malé, sviatočné dni sú dôkazom, že je i rôznorodé. Ale už vyše dve storočia spája aj slovenské regióny Tichá noc, svätá noc, darčeky pod stromčekom a v sídlach, turistických centrách, pred kostolmi, dokonca aj pred obydliami ihličnany, spravidla smreky a jedle.
Laco HÁMOR ‒ Ilustračné foto: Emil SEMANCO