Európu obchádza strašidlo prisťahovalcov – aké je veľké?. Európu obchádza strašidlo prisťahovalcov – prízrak by nikdy nebol taký veľký, keby Európska únia naozaj fungovala. Ale keby nielen Európska únia, ale aj Severoatlantická aliancia vedela otvorene hovoriť a najmä predvídať následky svojej dlhodobej politiky.
Slovensko vlastne prebudili Maďari, konkrétne postup maďarskej vlády so stavbou povestného múra medzi Srbskom a Maďarskom. Dovtedy sa médiá unášali pôsobivými obrazmi člnov v Stredozemnom mori, nabitých migrantmi. Maďarské rozhodnutie upriamilo pozornosť na fakt, že najväčší počet utečencov prichádza cez Balkán, a nie cez Stredozemné more.
■ VÝNOSNÉ PREVÁDZAČSTVO
Podľa údajov Frontexu – agentúry na ochranu hraníc Európskej únie – len za prvých päť mesiacov prišlo západobalkánskou trasou od Turecka cez Grécko, Macedónsko alebo Bulharsko a potom Srbsko do Maďarska vyše päťdesiattisíc ľudí. Vlani to bolo iba vyše päťtisíc! Počet žiadostí o azyl vzrástol o vyše tisícdvesto percent. Do Rakúska už neprichádza najviac utečencov z Talianska, ale práve z Maďarska. Počet zadržaných „malých rýb“ v Rakúsku, podozrivých z prevádzačstva, vzrástol oproti vlaňajšku o vyše sedemdesiat percent – prevádzačstvo sa stalo výnosným obchodom. Za to, aby migranta dostali zo Sýrie po súši, požadujú prevádzači osem- až desaťtisíc eur, za trasu z Grécka do iných štátov EÚ od dvetisícpäťsto do štyritisíc eur.
■ NOVÝ PROBLÉM
Pre Slovensko to tvorí osobitný problém – doteraz sme mali s týmto javom veľmi málo skúseností; od roku 2006 požiadalo u nás o azyl iba necelých desaťtisíc osôb a dostalo ho iba stoosemdesiatsedem utečencov. Do konca júna tohto roka bolo na Slovensku iba šesťdesiatsedem osôb, ktoré si podali žiadosť o azyl. Prečo je teda toľko rozruchu v Gabčíkove, kam má prísť na základe dohody z Rakúskom päťsto „rakúskych“ migrantov z ich preplnených táborov? Veď ich prijímame s tým, že ich do Rakúska vrátime.
Nikto si nevšíma, čo referendum na túto tému v Gabčíkove znamená. Čo nám hovoria vyše tri tisícky podpisov občanov za referendum. Je to za terajšej vlády po prvý raz, čo má situácia v Maďarsku priamy vnútropolitický dosah na pomery na Slovensku. V Gabčíkove je vyše deväťdesiat percent etnických Maďarov – na nich nemajú slovenské médiá a slovenskí politici prakticky nijaký vplyv. Sledujú tú migrantskú pohromu a mediálny rozruch, čo sa deje v Maďarsku a maďarských médiách. Aj keď na Slovensku, a konkrétne v Gabčíkove, nikdy nemali problémy s migrantmi, nemuseli sa báť ani o majetok a ani o zdravie, teraz sa boja. Lebo vidia, čo sa deje v susednom štáte. Sú pod vplyvom tamojšej kampane nielen strany predsedu vlády V. Orbána, ale aj oveľa razantnejšej kampane a parlamentnej a samosprávnej politiky radikálnej strany Jobbik. Tento rozpor ukazuje, že slovenské médiá (nie médiá na Slovensku), slovenská politika a politici musia čeliť nielen skutočným obavám, ale aj „infekcii“, ktorá sa bezbariérovo prenáša z Maďarska na občanov Slovenskej republiky. Od vstupu do EÚ je gabčíkovské referendum prvé, ktoré sa koná na základe priameho vplyvu maďarských médií a maďarskej politiky na občanov SR.
■ GÖRTSCHACHSKÁ SKÚSENOSŤ
Je kaša naozaj taká horúca? Ako sa to vezme. V rakúskej spolkovej krajine Korutánsko obyvateľstvo tiež nie je naklonené migrantom. „Bolo toho dosť, čo sme si užili počas vojny v Juhoslávii, boli to tisíce utečencov, bolo nám ich ľúto, ale teraz je koniec, toto je pohroma,“ rezolútne odmietla pani G. politiku rozdeľovania kvót federálnej rakúskej vlády pre jednotlivé spolkové krajiny. Energický výklad pani G. sa však razom zmení, keď v našom rozhovore dôjde na deti. V susednej obci Görtschach je totiž niekoľko desiatok detí najmä zo Sýrie, práve sa im začali prázdniny, hovorí mi pani G. Prázdniny, nestačím sa čudovať...
Görtschach je malá obec, dokonale upravená, vykvetinkovaná ako všetky okolité korutánske dediny, viaceré z nich s dvojjazyčnými – nemeckými a slovinskými – názvami na obecných tabuliach. Dve seniorky s barlami kráčajú do miestneho parku. Park obklopujúci bývalý, teraz moderne upravený kaštieľ je pestovaný, staré stromy, pokosený trávnik. Áno sú tu deti, je ich tridsať, sú bez sprievodu dospelých – taký je termín v úradnej nemčine. Nehovorí sa siroty, vlastne nie je ani isté, či sú úplné siroty. Dievča v parku je zo sýrskeho Damasku, chlapec z afganského Džalalabádu. Ochotne mi povedia svoje mená, ale vychovávateľ, ktorý pribehol, ma žiada, aby som nijaké mená neuvádzal. Detí „bez sprievodu“ je tu tridsať, teraz sa pripravujú izby pre dvadsať ďalších. Všetky prechádzajú rakúskym azylovým procesom, ale náklady na ich pobyt si vzala na plecia nevládna dobročinná spoločnosť Priatelia detí. Rátajú s dlhodobým pobytom. Deti chodili počas školského roku do štyroch rozličných škôl na okolí, z nich do dvoch priamo v Klagenfurte.
„Som tu už pol roka,“ hovorí mi dievča z Damasku. Bez veľkých zadrhávaní po nemecky rozpráva o tom, ako sa o nich starajú, ako bolo v škole, ako je tu – kde nie je vojna a streľba – spokojná i nepokojná zároveň, pretože nevie, čo je so zvyškom jej rodiny. Keď môže, telefonuje do Damasku, spojenie je bez problémov.
Afganec je tu už dlhšie, ani on nemá problémy so školou či s nemčinou. Aká dlhodobá bude starostlivosť, to závisí od azylových úradov. Keď odchádzam, vychovávateľ beží k rozľahlému bazénu, ktorý majú v prekrásnom parku deti k dispozícii. Päťdesiat osudov prevažne kresťanských detí, sirôt, v malej oáze pokoja. Kvapka v mori...
Dušan D. KERNÝ – Foto: autor - Karikatúra: Ľ. KOTRHA