Keď zaznie pieseň, mäknú srdcia...Som vďačný osudu, že mi dožičil pred rokmi stretnúť sa s nezvyčajným amatérskym umeleckým telesom a hneď na prvých koncertoch sa natrvalo zaľúbiť do krásy ženského zborového spevu Kysačanky z malebnej obce Kysak v Hornádskej doline neďaleko Košíc.
Azda najmocnejšie tento cit rezonoval v kostolíku sv. Floriána v našej horskej obci pod Kojšovskou hoľou v Opátke, keď v deň posviacky nového obecného erbu v roku 2003 zaspievala Kysačanka vrúcny Otčenáš. Hlasy žien mi privodili okamihy, že sa mi mimovoľne zachvelo srdce, zvlhli oči a ja som po vreckách hľadal kúštik papiera a pero. A vzápätí sa z neho už rinuli prvé verše básničky na oslavu okamihov spojenia neba so zemou: „Keď zaznie pieseň, mäknú srdcia,/ ožíva dobro v každom z nás/ a ľudia zrazu nehou sršia,/ v pesničke žitia Otčenáš.// Jej tóny – perly ruženčeka,/ na tieseň kvapky živej vody,/ chlebové zrnká do mlynčeka,/ pri speve sa vždy dobre vodí.// Pieseň je lekár mnohých bôlí,/ smútky i nečas zaháňa,/ je sviežim vánkom po údolí/ i letnou rosou zarána...
Áno, pieseň na perách žien speváckeho zboru Kysačanka sú perly ruženčeka, letná rosa za rána i svieži vánok po ich rodnom Hornádskom údolí. A keď zazneli najobľúbenejšie piesne týchto žien na nedávnom slávnostnom vystúpení v zaplnenej sále kultúrneho domu v Kysaku pri príležitosti štyridsiateho výročia vzniku zboru, nebolo azda srdca, ktoré by nezmäklo.
■ DOŽINKY DESAŤROČÍ
Aj keď sú vystúpenia Kysačanky, inak dlhoročného kolektívneho člena Matice slovenskej, pred domácim publikom i všade na okolí vždy veľkým sviatkom, jubilejné spievanie bolo „dožinkami“ najvzácnejších „kláskov“, aké v hrdlách týchto obdivuhodných dedinských žien za tie štyri desaťročia rokov dozreli. Z nich sa potom v umeleckej kuchyni bývalej zbormajsterky košického Štátneho divadla Júlie Ráczovej hnietol chutný pokrm duše vyše štvrťstoročia: sedemnásteho októbra tohto roku sa v piecke ženského nadšenia premenil na chrumkavý východniarsky kysacký chlebík. A ako chutil! Bože, ako chutil! Ako nádherne znel! Každému! Všetkým...! Ale – ako už veľa ráz aj pred oslavami jubilea Kysačanky odznelo ˗ aj muži majú na jej trvaní a úspechoch veľkú zásluhu. Za všetky speváčky to raz pekne povedala dlhoročná členka zboru Oľga Franková: „Poďakovanie patrí našim rodinám, predovšetkým našim manželom za ich trpezlivosť a porozumenie pri opatere detí počas všetkých približne tisícsedemsto pondelkových večerov, ktoré sme za ten čas trvania zboru strávili pri nácviku piesní, ako aj za to, že sme veľa ráz chýbali blízkym počas stovák vystúpení na rôznych podujatiach, najmä na speváckych súťažiach a koncertoch....“
■ KNIHA O ZBORE
Pri oslavách Kysačanky, ktoré obecný úrad tentoraz spojil so stretnutím s jubilujúcimi dôchodcami v rámci Mesiaca úcty k starším, starosta obce Ing. Ľubomír Krajňák ohlásil azda najvzácnejší okamih jestvovania speváckeho zboru – slávnostnú prezentáciu knihy o Kysačanke, napísanej rukou i srdcom jej zakladateľky, miestnej rodáčky a učiteľky Ľudmily Čopovej. Keďže vydavateľské starosti si vzal na plecia sám starosta, mal pri vítaní ľúbeznej knižočky prvé slovo. Bolo očividné, že je spevokolu naklonený, a to nielen súhlasom s napísaním monografie, ale i tortúrou so zháňaním peňazí na jej vydanie. Na adresu Kysačanky opäť povedal to, čo speváčky od jeho nástupu do funkcie starostu v roku 2006 cítili a čo im neraz zopakoval – že sú rodinným striebrom a vzácnou ozdobou kultúrneho diania v obci. Vydaním knihy akoby zdupľoval i to najdôležitejšie – že obec ako zriaďovateľ zboru bude aj naďalej ich nezištným podporovateľom. Tváre žien sa rozžiarili – ich žriedlo nevyschne. Budú môcť z neho tak ako doteraz načierať, aby mohli potom veľkoryso rozdávať. Naozaj plným priehrštím. Veď štyri decéniá spievajú bez nároku na honorár.
■ NADŠENÝ TANDEM
Pri nápade zvečniť umeleckú púť Kysačanky – dopiecť ten chlebík pre potechu srdca človeka do chrumkava – boli dve duše zboru: jeho zakladateľka a donedávna organizačná vedúca Ľudka Čopová a dlhoročná dirigentka Julka Ráczová. Obidve ženy s kreditom veľkých ľudských a umeleckých kvalít, tandem s espritom tvorivého nadšenia, bez ktorého by Kysačanky s dnešnou úrovňou nebolo.
S knižkou to bolo tak, že Júlia navrhla: „Ľudka, všetko, čo hovoríme, napíš. Lebo slovo odletí ako vietor, stratí sa ako ranná rosa. Napísané však zostane. V starobe budeme v tom napísanom listovať a ...spomínať.“ No a Ľudmila, ktorá má aj dar písania, napísala. Vrúcne, sugestívne, pravdivo, bez pátosu. Okrem iného zaradila do obsahu aj desiatky svojich milých veršovaných básničiek, ušitých vždy na osobnosť konkrétnej jubilujúcej speváčky, ktoré sa na melódiu známej piesne pri pohári vínka vždy zaspievali, a tiež spomienky na najkrajšie miesta koncertovania či tvorivých pobytov.
Na jednom mieste v knižke stojí, že kým na začiatku dirigentka Júlia musela mnohé ženy učiť čítať noty, dnes má zbor v repertoári vyše sto piesní. Od Otčenáša až po ich ďalšiu najobľúbenejšiu – Aká si mi krásna...
A úroveň! Kysačanke sa ušlo veľa ocenení. Spomedzi nich si však najviac vážia udelenie Zlatého pásma s pochvalou na celoslovenskej súťaži speváckych zborov Matice slovenskej v Banskej Bystrici v roku 1997. A opisu vystúpení na podujatiach Matice slovenskej autorka venovala celú kapitolu...
Ladislav MALÁK ‒ Foto: autor