Legenda a pravda o koločavskom zbojníkovi

thumbnail

Spisovateľ Ivan Olbracht svojho literárneho lúpežníka Nikolu Šuhaja obhajoval... Pred sto rokmi, konkrétne 16. augusta 1921, ukončili údery sekerou život koločavského zbojníka Nikolu Šuhaja. Jeho legendárne činy v rovnomennom románe stvárnil spisovateľ Ivan Olbracht, za čo si v roku 1933 vyslúžil Štátnu cenu za literatúru. Už vtedy proti jej udeleniu protestovali žandári z Podkarpatskej Rusi, ktorá po prvej svetovej vojne pripadla novovzniknutému Československu. Mohol však spisovateľ po toľkých svedectvách vážnych a hodnoverných ľudí zapochybovať o príbehoch Nikolu Šuhaja, zbojníka, ktorý bohatým bral a chudobným dával?

Spisovateľská licencia naplno zapracovala aj pri opisoch Šuhajovej nezraniteľnosti, ktorá vraj pochádzala zo zelenej vetvičky, ktorou odháňal žandárske guľky. Ivan Olbracht zromantizoval kriminálny príbeh zločinov vojenského zbeha pochádzajúceho z Koločavy v Mižhirskej oblasti Zakarpatskej Ukrajiny – z kraja, kde líšky dávali dobrú noc, kde cesty boli skôr necestami, kde vládli hlboké lesy, pralesné húštiny, vedmy, baby zelinkárky, aj poverami ovládaná zaostalosť. A kde pri potulkách nezablúdil len tunajší rodák zrastený s prírodou...

■ ZÁZRAČNÝ NÁPOJ
Začalo sa to na neznámom mieste tohto Bohom zabudnutého kúta, kde sa cez vojnu potulovali vojaci, čo sa schovávali pred poľnými žandármi. A keď ich všelijakými spôsobmi zlapali, naporúdzi mali výhovorku, že v boji zablúdili a teraz hľadajú svoju jednotku...
K osemdesiatemu piatemu pluku c. k. armády patrili aj Nikola Šuhaj a jeden sedmohradský Nemec. Ukrývali sa v chalupe u baby jagy, ktorá pod prísľubom, že si zoberú jej dcéry, dala im napiť odvaru – akejsi tajomnej čarodejnej gebuziny, po ktorej sa ich žiadna guľka nedotkne. Keď sa obaja presvedčili, že baba je skutočná bosorka, zamordovali ju palicami, a predtým, ako odtiaľ ušli, ešte si streľbou z pušiek, mieriac jeden na druhého, overili, že guľky sa im naozaj vyhýbajú.
Rozlúčili sa, rozišli a už sa nikdy nestretli. Nikola sa stal zbehom a vrátil sa do rodnej Koločavy. Skrýval sa v jednom oborohu – senníku zo štyroch stožiarov vztýčených v rohoch štvorca, na ktorých stála drevená strieška. Tam navrchu sena pod dachom spával Nikola, ktorému otec nosil chlieb a milovaná Eržika kukuričnú múku. A pastieri mu rozprávali o tom, ako a kadiaľ ho naháňajú žandári. Len sa smial, len nech ho naháňajú, nech po ňom strieľajú, veď sa nakoniec presvedčia, kto bude žrať olovo...
Jeden zo žandárov ‒ Lenard, sa prezliekol za dievča, vytrhol Nikolovi pušku, udrel ho do hlavy a viezol v putách do Koločavy. Lenže Nikola ušiel. Strážmajster Lenard povolal posily a znovu sa vybral lapať Nikolu. Keď ho v hone vypátrali, strieľali žandári i zbojník. V čiernom močiari zostal zabitý ležať mladý žandár.
Napokon však Nikolu zatkli, keď spal v oborohu s Eržikou. Na žandárskej stanici ho spútaného priviazali k šijaciemu stolu. Keď ho navštívila Eržika, požiadal ju, aby rýchlo zohnala tridsaťtisíc. Keď ich priniesla, žandár Vlásek sňal Nikolovi putá... A tak zbojník opäť prepadával židovských obchodníkov i cezpoľných. Niekedy lúpil, inokedy pomáhal. Raz zastavil Bernarda Hahna z Horbu, ktorý išiel do Chustu kúpiť deťom topánky. Keď videl, ako málo má peňazí na obuv pre sedem detí, pridal mu niekoľko zelených stovák.
Žandári boli bezradní. Bili Eržiku, starého Petra Šuhaja, Ivana Drača, Nikolových bratov i kamarátov. Začal sa ďalší pohon na Nikolu. Starí Židia radili žandárom: Zavrite Eržiku a pusťte Nikolových kamarátov. Pretože ľudí nemožno chytiť na to, čo je v nich dobré. Možno ich chytiť len na to, čo je v nich zlé. Ale žandári mali svoj rozum.

■ HRDINA BELETRIE
Ako ďaleko mal Nikola Šuhaj, narodený 3. apríla 1898 v Koločave, vojenský zbeh a kriminálnik, od Nikolu Šuhaja lúpežníka Ivana Olbrachta? Možno mu skutočne pripísať iba jednu vraždu? Ak áno, tak iba preto, že nikdy nestál pred súdom. A tak vznikla legenda.
Je to príbeh z Podkarpatskej Rusi, najbiednejšej časti mladej republiky, ktorá do roka 1918 patrila pod Rakúsko-Uhorsko. Ešte v roku 1917 žiadala memorandom o prijatie k Rusku. Po rozpade monarchie rok spadala pod Maďarskú republiku rád a od roka 1919 bola na dvadsať rokov pripojená k Československu. Aj keď sa osud Nikolu Šuhaja lúpežníka naplnil v priebehu jediného roka, postupne ho prenasledovali rumunskí, uhorskí a napokon aj československí žandári.
Od svojho 85. pešieho pluku zbehol dvakrát. Pri prvom úteku ho chytili, a tak sa na ďalší lepšie pripravil a vzal si aj zbrane. Vtedy vraj pri prestrelke zastrelil dvoch uhorských žandárov. Ale už bol koniec vojny a utekali skôr uhorskí žandári.
Na skrývanie v lesoch si Nikola zvykol. A rovnako aj na zbojstvo a prepadávanie. Hovorilo sa, že bohatým bral a chudobným dával. Ale to tvrdil skôr on, Nikola. Činy prezrádzali iné. Tiež o ňom hovorili, že miestni ho mali radi. Čo im ostávalo? Postupujúce i ustupujúce vojská tu drancovali, nedôvera bola veľká ‒ a k tomu ešte týfus. Nikola bol aspoň vlastný.
Československí žandári Nikolu zatkli 18. júla 1920. Utiekol im, hovorilo sa, že ich podplatil. Službukonajúceho hneď prepustili, ale súd nakoniec obvinenie stiahol. A situácia sa zhoršovala, prepady pocestných sa množili. Dvadsiateho štvrtého októbra 1920 v lese Nikola zastrelil žandára Vojtěcha Kubína. Odplatou bol horiaci dom Šuhajovho otca a ďalšia trestná výprava. Po jej skončení našli pred domom Šuhajovho svokra mŕtvolu strážmajstra Oldřicha Hrabala. A zločiny i vraždy sa množili. Tak ďaleko od seba, že ktovie, či za nimi bol Šuhaj. Celá rodina Dráčovcov aj so Šuhajovou ženou Eržikou skončili vo väzení, ich dom zhorel. Velenie namiesto neúspešného strážmajstra Třeska prebral nadporučík Písk. Bude úspešnejší ako jeho predchodca?

ŠUHAJOV KONIEC
V románe Ivana Olbrachta na rohu Wolfovej a Lejbovičovej krčmy videli Židia plagáty v českej, rusínskej a maďarskej reči. Všetkým bolo jasné, že sa chystá niečo významné. Tomu, kto sa zaslúži, aby bol zbojník Šuhaj dolapený, či privedie na jeho stopu, sľubovali odmenu tritisíc korún československých. Aj židovské náboženské obce chustského a volovského okresu vypísali na dolapenie Šuhaja odmenu tridsaťtisíc korún. Nuž, kocky boli hodené. Židia radili: Zavolajte Šuhajových kamarátov! Nech im vrchnosť sľúbi miesta hájnikov a cestárov! Pravda, strieľať sa na Šuhaja nikto neodváži, lebo všetci veria, že by sa guľka odrazila a zasiahla toho, kto strieľal. Ale azda nemajú jeho kumpáni či žandári obušky? A či stará Derbáková nevie pripravovať rôzne odvary?
Ihnat Sopko, Adam Chrepta a Daniel Jasinko sa podujali zavraždiť Nikolu Šuhaja. Keď Šuhajovci vyšli z lesa, Nikolov brat Jura im neveril a pripravil si pušku. Ale Nikola ho upokojoval, že prišli len ohrádzať oborohy, veď Ihnat to robil už celý týždeň.
„Daj si pozor, Nikola. Tí ťa prišli zabiť,“ varoval Jura. Ale o chvíľu už všetci spoločne vytiahli kriváky, krájali z poživne, jedli a upíjali si z fľaše pálenky, nič nenasvedčovalo tomu, čo sa stane. Keď sa Nikola skláňal k nohám po fľašu, Ihnat Sopko vstal, vzal sekeru do ruky a pomaly sa preťahujúc dvíhal ju: „Ej, ale ma dnes akosi štiepe v krížoch!“ Zrazu sekera fikla nadol a ostrie sa zaseklo do Nikolovej hlavy. Jura vystrelil. Adam ho odzadu schmatol za plecia a Jasinko mu zaťal spredu do hlavy. Koniec, vybavené. Ešte poprehliadali mŕtvych. Vzali im zlaté hodinky, zlaté retiazky a dvadsaťšesťtisíc šesťsto korún. Dvadsaťtisíc ukryli, ostatné odovzdali žandárom.
Žandári mali svoju verziu „prípadu“. Strážmajster vypočul vrahov, nechal ich zatknúť, odviedol svoje družstvo na miesto vraždy a nechal do mŕtvol vystreliť niekoľko nábojov. Kapitán, ktorý tiež prišiel na miesto činu (videl a zvíťazil), si ešte požičal fotografický prístroj a zvečnil dvoch mŕtvych. Ležali proti sebe krížom ako poľovnícka trofej, Nikolove nohy položené bratovi na bruchu. Možno aj preto, aby zakryli strašnú Jurajovu ranu. Na prsiach mŕtvych boli skrížené dve žandárske karabíny a uprostred nich na čiernej tabuli nápis kriedou: Šuhajov koniec. 16. 8. 1921.

■ ÚRADNÉ HLÁSENIA
Ako to vlastne bolo v skutočnosti? Po vypísaní odmien na podnet ministerstva vnútra mali všetky žandárske stanice poslať okamžite posily do Užhorodu. Z Prahy poslali tridsaťpäť, z Brna dvadsaťpäť, z Bratislavy štyridsať žandárov. Podľa hlásenia sa výsledok prejavil po mesiaci. Pätnásteho augusta 1921 bol vraj Nikola s bratom Jurom po prestrelke so žandármi zabitý. Až neskôr sa ukázalo, že to bolo inak. Bratov Šuhajovcov zabili ich vlastní sekerou. Žandári už strieľali len do mŕtvych tiel.
Rozsudok si Nikola najskôr podpísal sám vraždou koločavského starostu Ivana Derbačoka za to, že sa spolčil proti nemu so žandármi. Trojicu zabijakov ‒ Adam Ivanič, Ivan Burkalo a Danilo Markus ‒ čakalo väzenie. A aj keď u nich našli ukradnuté veci, súd ich po jedenástich mesiacoch omilostil.
Natíska sa aj otázka, prečo to všetko trvalo tak dlho? Žandárske stanice boli od seba vzdialené aj dvadsať kilometrov. Niekdajšie železničné spojenie bolo zničené, mosty odplavené, telefónne drôty rozkradnuté. Obce s niekoľkými domami boli roztrúsené po samotách. S ústredím v Chuste sa dalo písomne dorozumieť za osem dní. Honba za Šuhajom vyšla vtedajšiu republiku na štyristoosemdesiattisíc korún. Ale ani to nebol koniec a legenda o Šuhajovi stále pretrváva. Pohreb sa konal 17. alebo 19. augusta 1921 na cintoríne v Koločave. V roku 1933 sa však objavila správa, že koločavský farár odmietol cirkevný pohreb. Nikola bol vraj pochovaný pod zátokou na Široké. Hrob, ktorý môžete v Koločave vidieť dodnes, vznikol možno ako reakcia na záujem turistov. Podobne si návštevníci obce môžu pozrieť múzeum starej dediny či expozície múzea Ivana Olbrachta a jeho diela, ktoré vznikli pod dojmom koločavskej tragédie.

■ AUTOROVE ARGUMENTY
A čo napísal do doslovu svojej knihy spisovateľ Ivan Olbracht? Uviedol, že Šuhajova manželka Eržika sa po jeho smrti vydala za gazdu Iľka Derbaka Dička a v chustskom žalári sa jej narodila dcérka Anička. A aj keď Eržika uviedla ako otca žandára Svozila, všetci videli, že Anička akoby z očí vypadla Nikolovi Šuhajovi. Spisovateľ tiež pripomenul, že Nikolovi vrahovia dostali teplé a dobre platené miestečká: Adam Chrepta sa stal zmluvným zriadencom správy štátnych lesov a majetkov, Ihnat Sopko bol cestárom vo volovskom okrese a Danilo Jasinko dal pred úradnou službou prednosť samostatnému podnikaniu, presťahoval sa kamsi ku Svaľave, kde však dvakrát vyhorel.
Okresný lekár z Volového, keď pitval bratov Šuhajovcov, hneď zbadal, že strašnú ranu v Nikolovej hlave a rozťaté Jurovo brucho nemohli spôsobiť žandárske strely či bodáky a že vypísanú odmenu nedostane nikto. Už len sám pre seba si povedal, koľko by to bolo zlosti a škriepok v synagóge, keby Židia naozaj museli zháňať tridsaťtisíc korún...
Reagoval tiež na konkrétne tvrdenia niektorých periodík, ktoré tlmočili odpor žandárov na vtedajšej Podkarpatskej Rusi, že „priznanie Štátnej ceny za literatúru v čase, keď štyridsaťosem žandárov títo zločinci zniesli zo sveta, vzbudilo v radoch žandárstva hlboké znepokojenie a udelenie ceny sa stalo iste omylom“.
Ivan Olbracht v článku Zbojník Šuhaj a rozhorčení žandári, ktorý uverejnili v týždenníku Čin, argumentoval: „ V Nikolajovi Šuhajovi líčim povojnové pomery v karpatskej dedine a tiež zúrivý boj medzi orgánmi štátnej moci a zbojníkom a jeho priateľmi. Doba a kraj dali tomuto boju charakter, pri ktorom z oboch strán dochádzalo ku krutostiam. Ak sa pozeráme na postavu Šuhaja štatisticky, najmä v období, keď s ním mali do činenia úrady novo sa tvoriaceho štátu, môžeme dať žandárskym orgánom pokojne za pravdu, že Šuhaj bol bandita. Lenže literatúra je niečo iné ako bezpečnostná služba, oči umelca sa pozerajú ináč ako oči štátnych orgánov a Šuhaj z tvoriacej sa legendy nie je Šuhajom z rokov 1920 a 1921. Moja kniha je román, a nie historická monografia, a rozumie sa, že skutky v nej sa neudiali tak ako v skutočnosti a osoby v knihe vystupujúce nie sú skutoční ľudia.“

Marián ŠIMKULIČ ‒ Foto: archív autora

 

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.