Potôčky spod Makovice zurčia spevom
Zavše aj u nás svitá na dni spevu a tanca. Zazurčí veselosť, ako keď sa z pramenných stužiek najprv do jarčekov a potom do potôčkov pospájajú v rodnej zemi ukryté životodarné šťavy. Začiatkom júna sa zletnieva na folklórne festivaly. Od amfiteátra pod Troma korunami v Zamagurí po Gombasek na juhu, od Svidníka a Medzilaboriec na východe cez Východnú, Detvu, Terchovú po Myjavu v kopaničiarskom prihraničnom pomedzí a ešte ďalej k slováckej Strážnici aj na nám blízke Valašsko – všade sa v sprievodoch pohýnajú krojované súbory a muziky. V plnej paráde a v azda najúprimnejšom a najradostnejšom ľudskom prejave predvádzajú veľké a inšpiratívne bohatstvo ľudovej tradície. Jej najlepší predstavitelia a reprezentanti povýšili folklórne impulzy a inšpirácie na profesionálne umenie a stali sa nemenovanými, ale nie bezmennými diplomatmi našej – v tomto ohľade bohatstvom oplývajúcej vlasti. Vyše šesťdesiat rokov má meno zaslúžilej umelkyne Márie Mačoškovej hodnotu a hodnosť splnomocneného folklórneho veľvyslanca našej krajiny. A tak ako je v kariérnom zastupiteľskom zbore hierarchia prirodzených a služobných autorít aj ona si už na folklórnych scénach pomaly vyslúžila doyenskú pozíciu! Neraz som ju počul spievať ako sólistku alebo v duete s Jožkom Príhodom či Rudolfom Smoterom. Aj nedávno na 47. ročníku Zamagurských folklórnych slávností v Červenom Kláštore pod Troma korunami som sa opäť mohol presvedčiť, že v hlase tejto legendy rusínskeho folklóru, nositeľky štátneho vyznamenania Medaily prezidenta SR za významné zásluhy o rozvoj SR v oblasti kultúry z roka 2022 stále rovnako spevavo zurčia potôčky ako pred desaťročiami, keď sa z maličkej rodnej obce Potôčky, ktorá jej 9. júna tohto roku udelila čestné občianstvo, vybrala s dievčenskou bázňou či trémou na konkurz do Podduklianskeho umeleckého ľudového súboru...
■ STROPKOVSKO V SRDCI
„Mne k srdcu prirástlo celé Slovensko,“ potvrdila mi speváčka v rozhovore a pridala: „Môžem smelo tvrdiť, že ho mám dobre zmapované. Najmä na východe republiky hádam ani niet významnejšieho kultúrneho podujatia, folklórneho festivalu, mesta, ba možno ani dedinky s kultúrnym domom, kde by som nebola účinkovala na celosúborových či skupinových vystúpeniach prešovského PUĽS-u, alebo ako sólistka.“ Spievala v rozľahlých amfiteátroch, na veľkých scénach našich aj zahraničných miest a pred mnohopočetným publikom, ale v duši nosila rodné materinské Stropkovsko, odkiaľ pochádza a kde ju ľudia vždy prijímali ako svoju. O vzťahu k tejto časti našej vlasti a svojej rodnej rusínskej obci Potôčky pridala toto nádherné vyznanie: „Nikomu neukrivdím a nič neobídem, keď nad všetky krásy sveta povýšim túto malinkú dedinku. Leží pod Makovicou, na ktorej sú ruiny kedysi hrdého rákociovského sídelného hradu Zborov. Odtiaľ sa zurkotavé jarčeky zlievajú k Ondave a do Domaše. Odtiaľ pochádzam, stade som vyšla s pesničkami do sveta rozsievať ľuďom radosť a potešenie. Keď sa poobzerám po Ondavskej vrchovine, po našom chotári, viem, že môj spev tiež tu pramení, že práve v spevnej rusínčine má svoje žriedlo a začiatok v detských rokoch pri pasení kráv... Nikdy som nepobadala ‒ či už som prišla do slovenskej, maďarskej, alebo mantáckej dediny ‒, že by mi niekde dávali pocítiť, že som Rusínka. Všade ma prijímali srdečne a s priazňou. A nielen mňa, ale celý náš súbor. Roky som spolupracovala a stále spolupracujem nielen so Slovenským rozhlasom, od šesťdesiateho štvrtého aj s Brnianskym rozhlasovým orchestrom a mohla som tu naspievať pesničky ukrajinské, rusínske, zemplínske, šarišské... Tá, čo ma urobila známou ‒ Zaspivajme sobi dvoma holosami, zaznela v mojom podaní v roku 1967 na prvej premiére nášho súboru, žiaľ, s už nebohým pánom Kostiukom, ktorý ju vtedy zaradil do programu.“
■ MOST CEZ DIAĽKY
V Divadle Alexandra Duchnoviča aj v PUĽS-e, ktorý na Baštovej ulici v Prešove má tiež svoju scénu, zažila niekoľko generačných výmen. Aj ju poslali predčasne do „dôchodku“, aj keď si myslela, že by ešte mohla a vládala. Po toľkých rokoch v súbore si svoj odchod predstavovala inakšie. Stále to pociťuje ako akúsi krivdu... „Ale nechajme to!“ mávla blahosklonne nad nevďakom a nezastaviteľnými rokmi rukou. „Spev nestarne a láska k nemu zostáva. Preto ma potešila ponuka na účinkovanie s iným prešovským folklórnym telesom, v iných súboroch. Rada medzi tých mladých chodím, keď ma pozvú. A ako vidno na mojich vystúpeniach, ešte stále mám svoje publikum a vďačných poslucháčov.“ V spomienkach Márie Mačoškovej navždy zostanú vystúpenia s Jožkom Príhodom, ktorý bol veľký umelec a dobrý nevšedný človek. Stačilo, aby vyšiel na pódium a už zaznieval potlesk. Nezabudnuteľné zážitky sú aj z účinkovania s kolegom Rudolfom Smoterom. A vari najsilnejšie z prvého lemkovského festivalu v USA... „To v roku 1996 ešte žili krajania, starkí, čo už dnes možno ani nežijú, osemdesiatpäťroční aj starší, čo poznali nahrávky PUĽS-u, ale keď sme im zaspievali naživo, videla som v mnohých očiach slzy. Niet väčšej pochvaly, ako keď nám úprimne dojatí tvrdili: Preboha, veď vy ste nám za more doniesli kus našej rodnej zeme!“ Pieseň je most cez diaľky...
Emil SEMANCO ‒ Foto: archív autora