Hodnotenie poľsko-ruských vzťahov vyžaduje okrem poznania aj objektivitu. V súvislosti s blížiacou sa storočnicou Rižského mieru, ktorý 18. marca 1921 uzavrel vojnu medzi obnoveným poľským štátom a sovietskym Ruskom, je vhodné pozastaviť sa nad otázkou rusko-poľských vzťahov. Zvlášť preto, že u nás sa často na tieto vzťahy nazerá jednostranne, s vopred danými sympatiami či antipatiami, priam fanúšikovsky. História však nie je hokej. Na jej pochopenie treba istý nadhľad. Zásadnou chybou, s ktorou sa často u nás stretávame, sú pokusy o interpretáciu rusko-poľských vzťahov cez prizmu Slovanstva v jeho romantickom ponímaní. Tým sa vopred dostávame do slepej uličky nepochopenia a apriórneho neopodstatneného delenia na dobrých a zlých. Pravda je však taká, že aj keď ide o interakciu dvoch slovanských krajín a národov, so Slovanstvom ich vzťahy súvisia len málo.
■ MOCENSKÝ ZÁPAS
V prvom rade tieto vzťahy treba v zásade chápať v kontexte mocenského boja dvoch vzájomne si od vekov ‒ presnejšie od 15. storočia ‒ konkurujúcich štátov s imperiálnymi ambíciami. Priestorom, v ktorom sa krížili ich záujmy, bolo Pobaltie, Bielorusko a Ukrajina. Hranice v tomto teritóriu sa posúvali podľa toho, kto mal navrch. Do polovice 17. storočia dominovalo Poľsko, ktoré vytvorením únie s Litvou v roku 1569 predstavovalo najväčšiu mocnosť na východe Európy. Vinou vnútorného rozvratu však jeho moc postupne upadala, až sa stala obeťou susedov. Poľsko si medzi sebou rozdelilo Rusko, Rakúsko a Prusko. Najväčšia časť, až osemdesiatdva percent niekdajšieho Poľska, sa ocitla pod ruskou nadvládou. Po tom, čo prvá svetová vojna spôsobila pád viacerých ríš – „žalárov národov“, medzi nimi aj Ruského impéria, sa Poliakom po sto dvadsiatich troch rokoch otvorila cesta k samostatnosti. Súčasťou procesu znovuzrodenia poľského štátu bolo aj úsilie o stanovenie hraníc čo najbližších tým historickým z roka 1772. Táto idea však nebola reálna, čo v krátkom čase musel akceptovať aj „náčelník“ maršal Józef Piłsudski, ktorý pochopiac pomer síl rezignoval na maximálne ciele. Pragmaticky svoju víziu preformuloval a podriadil najdôležitejšiemu faktoru – bezpečnosti voči mocnému východnému rivalovi. Zvažoval širší federalizačný projekt, resp. víziu samostatnej Ukrajiny a Bielorusko-litovského štátu, ktoré by tvorili akési ochranné pásmo Poľska, hranice ktorého však mali byť posunuté čo najviac na východ.
■ BITKA POD VARŠAVOU
Nebol to len imperializmus, ale aj otázka prežitia, ktorú sa podarilo na dvadsať rokov vyriešiť v bitke pod Varšavou. Poľsko v tejto vojne so sovietskym Ruskom (1919 ‒ 1921) nielen obhájilo svoje právo na samostatnosť, ale zároveň zastavilo prienik svetovej revolúcie do Európy. Pri interpretácii vojny z rokov 1919 ‒ 1921 sa stretávame s argumentom, že Poliaci vtrhli do Ruska. Boje však prebiehali mimo ruského etnického územia. Odohrávali sa totiž na Ukrajine, v Bielorusku, Litve a Poľsku, ktorých sa boľševici v Brestlitovsku vzdali. Tento konflikt nebol celkom ani konfliktom „národným“, hoci, ako je pravda, boľševici v ňom na seba prevzali ochranu tradičných ruských imperiálnych záujmov. Národný motív síce zohral svoju rolu v postoji bývalých cárskych dôstojníkov, lenže samotný konflikt bol rámcovaný najmä ako ideologická vojna. Len tak sa mohlo stať, že kým na strane Poľska proti boľševikom stáli emigranti Borisa Savinkova a niekoľko tisíc dobrovoľníkov, tak na sovietskej strane boli aktívni poľskí komunisti.
■ RIŽSKÝ MIER
Výsledok vojny spečatený v Rižskom mieri stanovil nové kompromisné hranice medzi odvekými rivalmi. Kompromisné boli pre nich, nie však pre slovanské národy, ktoré sa nachádzali medzi nimi. Tak Poľsko, ako i Rusko, či neskôr ZSSR, svojim cieľom podriaďovali a propagandisticky využívali emancipačné ambície národov z pásma stretu svojich záujmov. Využívali pritom aj rôzne slovanské heslá. Po Rižskom mieri však v Poľsku i v ZSSR boli národné práva Bielorusov a Ukrajincov potláčané. Boli občanmi druhej kategórie. No Poľsku miera politickej perzekúcie nedosahovala brutálnosť sovietskych pomerov ‒ takých ako štátom organizovaná fyzická eliminácia v podobe hladomoru na Ukrajine či stalinskej represie z rokov 1937 ‒ 1938. Ostatne, o vzťahu k slovanským bratom z Ukrajiny a Bieloruska, ktorých oslobodením v septembri 1939 Stalin propagandisticky obhajoval napadnutie Poľska, jednoznačne hovorí skutočnosť, že na zabratom území bolo podľa ruskej historičky N. Lebedevovej len do decembra 1940 politicky uväznených štyristosedemtisíc osôb (z toho Poliakov „len“ štyridsať percent).
■ STALINSKÉ ZLOČINY
Najproblematickejším obdobím poľsko-ruských vzťahov sa z dnešnej perspektívy javí práve 20. storočie zaťažené novým javom v dovtedy nepredstaviteľných masových zločinoch komunizmu. Po páde komunistickej diktatúry sa v deväťdesiatych rokoch spolu s priznaním zločinov komunizmu objavila nádej na nový reštart vzťahov. Žiaľ, tento trend netrval dlho. Obrodenie ruskej veľmocenskej pozície, ktoré prispelo k vyváženiu nespravodlivého jednopolárneho sveta, prinieslo aj svoju odvrátenú stranu v podobe návratu imperiálneho výkladu najnovších ruských dejín. Súčasťou koncepcie dejín prezentovaných N. Naročnickou a ďalšími popredným ruskými historikmi bola pozitívna interpretácia štátotvornej úlohy Stalina spojená s rehabilitáciou stalinizmu a bagatelizáciou jeho zločinov. Tieto trendy cez alternatívne médiá prenikli tiež k nám. Aj u nás sme mohli na rôznych fórach zaregistrovať ozvenu novej rusko-poľskej vojny o historickú pamäť, napríklad na tému katynského zločinu. Aj k nám v súvislosti s touto témou prenikli popri negácii sovietskej viny aj interpretácie ovplyvnené novšími trendmi ruskej historiografie. Ich podstatou je výklad evokujúci priamu súvislosť medzi Katyňou, ktorá mala vyznieť ako zdanlivo spravodlivá odplata za údajne podobné zločiny spáchané na sovietskych zajatcoch z poľsko-boľševickej vojny 1919 ‒ 1921.
■ ZAJATECKÁ ANABÁZA
Začiatky tejto kampane označovanej za „Antikatyň“ môžeme dohľadať v nariadení prezidenta M. Gorbačova, ktorý ako prvý zo sovietskych vodcov priznal pravdu o zločine spáchanom NKVD na vyše dvadsaťjedentisíc poľských dôstojníkoch. Gorbačov v snahe opticky vyrovnať dojem z tohto zločinu a propagandisticky ho zneutralizovať nariadil sovietskym historikom nájsť na poľskej strane paralelu, ktorá by pred svetom vyvážila zločin stalinizmu na Poliakoch. Ideálnym na toto využitie sa stal prípad sovietskych zajatcov, ktorý už v minulosti využívala aj stalinská propaganda. Podkladom bol skutočne ťažký osud zajatcov v poľských internačných táboroch. Rodiaci sa poľský štát v celej biede, chaose a bojových ťažkostiach v tejto otázke naozaj zlyhal. Nebol pripravený zabezpečiť adekvátne sociálne podmienky a zdravotnú starostlivosť mase zajatcov, ktorých len po varšavskej bitke bolo nárazovo do šesťdesiattisíc. Celkovo sa ich počet odhaduje na stodesaťtisíc (Z. Karpus) až stopäťdesiattisíc (L. Wyszczelski či viacero ruských autorov, napríklad G. Matvejev, ktorý uvádza stopäťdesiatsedemtisíc). Zajatci boli umiestnení v neadekvátnych a zanedbaných nemeckých a rakúsko-uhorských internačných táboroch z prvej svetovej vojny. V barakoch nebolo zabezpečené kúrenie ani sanitárne podmienky. Nečudo, že sa v preplnených barakoch šírili epidémie. Hlavnou príčinou masovej úmrtnosti bol týfus, cholera a dyzentéria. Celkové vysilenie od hladu tiež nebolo žiadnou raritou. Nemožno poprieť ani excesy v správaní dozorcov. Zaznamenané sú prípady bitia väzňov a streľba na zajatcov porušujúcich zákaz vychádzania z barakov. Aj najvýznamnejší ruský špecialista na túto otázku G. Matvejev za hlavnú príčinu smrti zajatcov považuje choroby z nedostatočnej starostlivosti. Celkový počet obetí sa odhaduje od šestnásťtisíc do dvadsaťtisíc, pričom niektorí ruskí autori uvádzajú aj cifry značne vyššie ‒ od dvadsaťpäťtisíc (Matvejev dvadsaťpäťtisíc až dvadsaťosemtisíc) do šesťdesiattisíc (Michutinová) až po neuveriteľných stotisíc (propagandisti). Za najobjektívnejší však možno považovať odhad od šestnásťtisíc do dvadsaťtisíc, ktorý je výsledkom spoločnej poľsko-ruskej výskumnej práce historikov zverejnenej v spoločnej publikácii v roku 2004. Treba však pripomenúť, že nielen Poliaci, ale aj Sovieti držali zajatcov protivníka vo svojich táboroch. Počet Poliakov v zajatí sa odhaduje od štyridsaťtisíc do päťdesiattisíc. Z nich sa nevrátilo do vlasti od pätnásťtisíc do dvadsaťtisíc mužov. Dá sa predpokladať, že aj v ich prípade značnú daň na životoch si vyžiadali najmä choroby. Treba si uvedomiť, že úroveň starostlivosti v sovietskych táboroch nemohla byť omnoho lepšia od poľskej, keď v Trockého pýche – v samotnej Červenej armáde podľa prof. Andrzeja Nowaka, len následkom epidémií v roku 1920 zomrelo dvestotisíc jej príslušníkov...
■ POĽSKÁ OPERÁCIA
Ako vyplýva z uvedeného, v porovnaní oboch káuz je obrovská asymetria. Kým prípad sovietskych zajatcov je výsledkom zlyhania systému, v prípade Katyne ide o vopred pripravený zločin plánovaného vyvraždenia. Je nanajvýš cynické pritom tvrdiť, že sa ním Poliakom len vrátilo, čo si zaslúžili. Zvlášť ak si uvedomíme, že Katyň bola len špičkou ľadovca v systematickej politike stalinizmu, ktorý Poliakov pre ich katolicizmus, „kulactvo“ a historickú hrdosť vnímal ako nepriateľský element.
Poliaci, ktorých žilo na území ZSSR pred rokom 1939 približne jeden a štvrť milióna, boli terčom represií, ktoré vyvrcholili v tzv. poľskej operácii. Na základe rozkazu č. 00485 z 11. augusta 1937, ktorý vydal šéf NKVD Nikolaj Ježov, bolo do novembra 1938 celkovo perzekvovaných 139 835 občanov ZSSR poľskej národnosti. Z nich 111 091 osôb bolo popravených len za to, že boli Poliakmi. Tisíce ich rodinných príslušníkov boli odtransportované na Sibír a do Kazachstanu. Zvlášť tragický bol osud poľských sirôt v sovietskych „detdomach“ zriaďovaných NKVD na prevýchovu potomkov „nepriateľov ľudu“. Aj na to by sme mali pamätať, keď chceme pochopiť „poľskú nedôveru voči Rusku“. Bez toho, že sa Rusi neodrieknu dedičstva komunistického režimu a obhajovania jeho zločinov, ktorého boli sami najväčšou obeťou, nebude možné rusko-poľské zmierenie. A bez rusko-poľského zmierenia nikdy nebude jednoty Slovanstva. Prvým krokom na zmierenie je dobrá vôľa k pravde, pretože na klamstve sa nedá stavať trvalé zmierenie.
Martin JARINKOVIČ – Ilustrácie: dobové plagáty