POZNÁMKA
Doba sa mení a s ňou aj estetické štandardy. Kým v časoch Madame de Pompadour, teda v polovici 18. storočia, začal nástup rokoka a dámy v bohato nariasených romantických šatách s vyčesanými napudrovanými parochňami na hlavách si lepili na tvár znamienko krásy, teda takzvanú „mušku“, dnes si mladé dámy nechajú na rôzne partie tela radšej niečo vytetovať. Spomínaná Madame de Pompadour nebola len milenkou Ľudovíta XV., ale do značnej miery pohla aj intelektuálnym statusom Francúzska. Bola to ona, ktorá podporovala encyklopedistov; Voltaire vďaka jej ochrannej ruke mohol spokojne písať svoje, pre vtedajšiu cirkev neprijateľné diela a dokonca aj vtedy len osemročný Mozart koncertoval na kráľovskom dvore. Ale naspäť k rôznym obrázkom, ktoré si dnes časť populácie necháva za nemalé peniaze vpichovať pod kožu. Zhruba pred päťtisíc rokmi tetovanie v európskych končinách označovalo príslušnosť ku konkrétnemu klanu, teda rodu. Dokazuje to aj populárny Ötzi, ktorého pomerne zachované telo našli v alpskom ľadovci na začiatku deväťdesiatych rokov. Neskôr tento spôsob „skrášlenia“ tela vymizol a na sklonku dvadsiateho storočia mali v našich končinách tetovania najmä zaslúžilí recidivisti a sem-tam nejaký z nemnohých zamestnancov našej riečnej či námornej plavby. S nástupom deväťdesiatych rokov sa situácia zmenila. Športovci, speváci, najmä raperi, rôzne viac či menej umelo vygenerované celebrity nášho šoubiznisu majú tetovanie ako dôkaz vlastnej jedinečnosti. Samozrejme, že médiami ovplyvnená mladá generácia na tento estetický diktát reaguje kladne. Došlo k paradoxnej situácii, že to, čo pôvodne malo zdôrazňovať jedinečnosť a individualitu, zmenilo sa na znak stádovitosti. Ale tak to už chodí. Jednoducho kultúrna globalizácia prináša so sebou aj podobné efekty. Teraz, keď z nás horúce leto zoblieka jednu vrstvu šiat za druhou, máme možnosť obdivovať na uliciach galériu viac či menej podarených výtvorov z tetovacích salónov. Rôzne nápisy, ponajviac v angličtine, piktogramy či štylizované kresby a niekedy, u tých solventnejších či extravagantnejších, aj ikonické postavy globalizovanej popkultúry. Na druhej strane je úsmevné vidieť na vypracovanom bicepse slovenského mládenca tvár odbojného indiánskeho náčelníka Geronima, prípadne na nežnom chrbte mladej dámy úsmev filmovej ikony šesťdesiatych rokov Marilyn Monroe...
Celková kultúrna klíma sa skladá z mnohých fenoménov. Internet a všeobecne masový vzostup digitálnej komunikácie spôsobuje efekt, ktorému sa občas hovorí aj „globálna dedina“. Dala by sa charakterizovať ako priestor od New Yorku azda až po Peking, kde každý vie, kto je momentálne vychytenou hviezdou, a ako musí vyzerať, rozprávať, čo musí čítať a počúvať, aby bol v tej „dedine“ považovaný za úspešného. Niekedy sa pristihnem pri myšlienke, ako budú vyzerať domy dôchodcov o takých päťdesiat rokov, ak vôbec ešte pri súčasných ekonomických a sociálnych tlakoch prežijú. Možno si tam niekde v ústavnom parku na lavičke bude babička a dedko ukazovať vytetované mená svojich detí, ktoré pre zaneprázdnenosť nie a nie prísť na návštevu.
Maroš M. BANČEJ