Ľuboš JURÍK začínal románové epopeje o veľkých Slovákoch motívom večnosti

thumbnail

V utorok 28. septembra 2021 podvečer nás všetkých, teda ľudí od pera, spisovateľov, publicistov a redaktorov, literárnu obec, ale i širšiu čitateľskú a vôbec celú kultúrnu verejnosť na Slovensku, nečakane zastihla i bolestne zasiahla veľmi smutná správa. Vo veku sedemdesiatštyri rokov zomrel v Bratislave známy slovenský novinár, publicista, redaktor, spisovateľ prozaik, esejista, literárny kritik, kultúrny historik a politológ Ľuboš JURÍK.
Vedeli sme síce všetci jeho priatelia, že už dávnejšie ho kvária srdcové arytmie a v ostatnom čase sa k tejto nepríjemnej diagnóze pridružila i ďalšia z chorôb najťažších, nevyliečiteľných. Aj keď súčasná pandémia dlhodobo redukovala temer na minimum spoločenské styky a stretnutia, aspoň vďaka mobilom sme mohli byť pravidelne v hlasovom kontakte, dá sa povedať až do posledných chvíľ jeho namáhavej cesty životom. Na nič sa nesťažoval, nehorekoval, veľa o svojich vážnych chorobách nehovoril, nenadával na nepriaznivý osud, nič nedal znať, ba práve naopak, akoby ešte stálo pred ním množstvo úloh a plánov. Nedalo sa vycítiť, že vlastne už akoby viac-menej svoje veci a vecičky iba eschatologicky bilancoval a sumarizoval, aby bol pripravený na všetko, aj na majestát smrti.

■ ZO SMRTEĽNEJ POSTELE
Uvažoval presne tak ako jeho románoví hrdinovia Clementis, Dubček a Štúr zo smrteľnej postele. Stále nám blízkym znie v ušiach Ľubošov optimisticky naladený príjemný hlas, pričom ako kultivovaný človek vždy rozhovor začínal otázkou: „Nevyrušujem?“ Nie, Ľuboš Jurík nikdy svojich priateľov nevyrušoval, iba rušil našu zhnitú spoločenskú morálku, nezdravé medziľudské vzťahy, nekultúrne spoločenské a najmä politické pomery a ich nositeľov, ktorí kontaminovali a vnášajú do našej každodennosti neuveriteľný chaos a ktorým nastavoval kritické zrkadlo celou svojou tvorbou, postojmi a ich nekompromisným prezentovaním na verejnosti. On, Ľuboš Jurík, spisovateľ i človek plný kompromisov, ale najmä čistej a čírej človečiny.

■ LITERÁRNA ORTUŤ
Aj keď bol Ľuboš Jurík pomenšej a útlejšej postavy, jeho osobnosť a duch i dielo akoby skrývali silu a mohutnosť, predstavovali neuveriteľné žriedlo, nikdy sa nekončiaci a valiaci tok literárnych nápadov aj umeleckej invencie, napätia, obsažnosti a ideovej veľkosti. Niekedy to bolo možno až na škodu, že sa nechal uniesť, lebo skutočne písal temer všetko: spoločenské, politické, kriminálne a biografické romány, novely a poviedky, eseje, knihy rozhovorov, rozsiahlu publicistiku ‒ od beletristických a analytických žánrov po početné úvahy, reportáže, súdničky, kritiky a recenzie, tematicky kotviace v literatúre, kultúre, umení, politike, zasahujúce až do oblasti športu a modernej hudby. A nielenže písal autorské pôvodiny, ale redaktorsky sa venoval aj iným a inému, keď upravoval, redigoval a zastával zodpovedné funkcie šéfredaktora vo viacerých významných, mienkotvorných slovenských spoločensko-kultúrnych a literárnych periodikách, neraz v prelomových dobách, keď sa rúcali staré totalitné štruktúry, batolila demokracia alebo vznikala nová slovenská štátnosť. Niekedy sa natíska až provokačná otázka, či takáto žánrová pestrosť a rozsiahlosť na kvadrát i rýchlosť, akou sa rodili jeho diela, najmä rozsiahle romány, nebola na škodu? Dozreli už? Aj keď najmä jeho románové epopeje a iné práce iste zodpovedajú prísnym literárnovedným kritériám, či predsa len nemohli byť ešte lepšie, umelecky kvalitnejšie, keby sa orientoval na hutnosť diela a jeden-dva žánrové typy literárnej tvorby? Ale akože sa len môže rozkázať literárnej ortuti, ktorými smermi sa rozbehne. Na to sa dá skutočne iba pozerať. Navyše, toto tvorivé biele striebro korešpondovalo aj s jeho fyzickým zjavom. Býval vždy usmievavý, optimistický, dobrosrdečný, pohyblivý, v podstate nezastaviteľný, aj vo svojom ľudskom i tvorivom ľahktikárstve na prvý pohľad podmanivo presvedčivý. Taký istý bol popri ľudskom a humanistickom tiež literárny a duchovný naturel nezameniteľnej svojskosti a originality Ľuboša Juríka.

■ PUNCOVANÝ ĽAVIČIAR
O Ľubošovi Juríkovi bolo známe, že ako sociálne založený človek a humanista bol a až do posledných chvíľ mal a vždy odhodlane zastával ľavicové názory. Ľavičiarstvo sa stalo akoby pohonom jeho ľudskej existencie i literárnej podstaty, najmä publicistickej tvorby, lebo proklamovalo princíp solidarity, spravodlivosti, rovnosti i ľudskej spolupatričnosti a slušnosti. Sám Ľuboš Jurík si pričuchol k vysokej politike v rozličných pozíciách, spätých s jeho novinárskou profesiou, preto zblízka nahliadol pod povrch a videl jej zradné hlbočiny, brežné zápače a spodné prúdy, záplavu egoizmu i primitívnej ziskuchtivosti. Do týchto sietí nekalosti politici chytali masy ľudí a medovo sľubovali všetko, čo im videli na očiach, zniesli by aj modré neba, pričom sami zbabelo neodolali pokušeniu moci. Ľuboš Jurík mal výhrady už k falošnej morálke komunistickej totality, ale rovnako tvrdo kritizoval politickú ponovembrovú scénu na Slovensku a všetky jej vládne garnitúry ‒ od Mečiarovej cez Dzurindovu, Ficovu až po Matovičovu, lebo ako postrehol a ako sa stále ukazuje, politikom vôbec nešlo o človeka a obyčajných ľudí, iba o vlastné osobné i skupinové záujmy našich ľudí. V doslove románu Dubček Ľuboš Jurík nekompromisne pranieroval tieto zhýralé politické reprezentácie na Slovensku po novembri 1989, odhaľoval ich bezcharakternosť, skorumpovanosť, amorálnosť, duchovnú prázdnosť a intelektuálsku úbohosť, pričom tieto jeho postrehy o súčasnom chaose patria k najlepším politologickým úvahám o tom, že naša dnešná všestranná a všadeprítomná bieda leží len a len v politike a politikoch.

■ NÁRODNÉ PRESVEDČENIE
Ľuboš Jurík miloval prostý slovenský ľud a jednoduchého slovenského človeka, vlastenca, aj uvážlivých predstaviteľov inteligencie, viacerých spisovateľov ‒ od Laca Novomeského, Vladimíra Mináča až po Ladislava Ťažkého, Antona Hykischa, Petra Jaroša, Ladislava Balleka, Antona Baláža, Ľubomíra Feldeka, Borisa Filana, Petra Štrelingera, Jozefa Leikerta a desiatky ďalších, s ktorými viedol tie svoje nikdy sa nekončiace rozhovory, ako ich sám nazval, pokojné i nepokojné dialógy, akoby chcel týchto majstrov slova objať. Vážil si ich múdrosť, skromnosť, pracovitosť, poctivosť, čestnosť, pokoru, charakter, oddanosť národu a ideálom, chcel ich ukázať publiku ako skutočnú hodnotu a svedomie národa. Apropo, povedomie sa začína rodiť a budovať tam, kde uzrieš prvý raz svetlo sveta a počuješ reč matky. A aj keď rodiskom Ľuboša Juríka boli síce Nové Zámky (narodil sa 14. septembra 1947), od mladosti žil, novinárčinu študoval a redaktorsky pracoval v Bratislave, do ktorej, najmä starších štvrtí, sa zaľúbil a ako dobrý milenec jej venoval viacero svojich diel a príbehov, aj kriminálnych, od pondelkového rána až do nedeľnej noci. Aj keď sa napokon usadil v Pezinku, ostával stále Bratislavčanom.
A potom je tu rodná krajina, Slovensko, hoci prebrázdil celý svet a poznal jeho lákadlá. Učaroval mu Paríž aj s umeleckými kvapkami dažďa, najviac spisovatelia Romain Rolland a Louis Aragon, aj s ním robil rozhovor. No jednako jeho srdcu dominovala domovina, ktorú toľko ráz krížom-krážom na nespočetných spisovateľských túrach precestoval za svojím početným čitateľstvom. A potom sú tu slovenské osobnosti, ktoré našu vlasť i jej ľud vo vzore statočnosti reprezentovali. Tak sa ich príkladné príbehy pre našu i nasledujúce generácie rozhodol literárne spracovať v monumentálnych biograficky a eschatologicky ladených románoch: Smrť ministra (2011) o Vladimírovi Clemetisovi, Alexander Dubček – rok dlhší ako storočie (2015) a Ľudovít Štúr – životný príbeh (2019). Všetky tieto tri životopisy mali jedného spoločného menovateľa, ich vydavateľom bola Matica slovenská, pričom vďaka príťažlivosti vychádzajú v reedíciách aj zahraničných prekladoch. Tento fakt s matičnou vydavateľskou pečiatkou Ľuboša Juríka štylizoval do úlohy slovenského Irvinga Stona či Stefana Zweiga, robí z neho erbového spisovateľa našej najstaršej kultúrnej inštitúcie doma i v zahraničí. Román o Alexandrovi Dubčekovi vyšiel v češtine, nemčine, srbčine a pripravujú sa preklady do ďalších jazykov.
Nemožno nespomenúť, ako ťažko v presile súvekej nekultúrnosti a ministerskej arogancie i prostoduchosti niesol aj ataky na Maticu slovenskú. Ostro protestoval proti nim, najmä obraňoval matičné Slovenské pohľady.

■ ZA SVOJÍM SNOM
Ľuboš Jurík najradšej spomínal na nezabudnuteľné zlaté šesťdesiate roky spojené s jeho mladosťou a veľkým politickým odmäkom, sladké časy bez cenzúry, nádychy voľnosti, závan slobody a muziku bigbítu. Odvtedy letel životom na krištáľových krídlach za svojím novinárskym a spisovateľským snom, aby Slovensko i svet aj my všetci sme boli lepšími, citlivejšími, empatickými, aby sme sa dokázali zbaviť Kainovho prekliatia. Vždy ho rozhnevalo, keď sa porušovala demokracia a pošliapavala dôstojnosť národa i ľudí, navodzoval chaos a nespravodlivosť sadla za stôl, proti čomu rozhodne brojil prostredníctvom slova a literatúry až do svojho ostatného dychu. Mali sme a budeme ho mať za to radi, za tieto mocné humanistické hlasy. Preto si vážime všetky jeho poviedky, eseje, novely i romány.
Tak navždy zbohom spisovateľ a človek Ľuboš Jurík.

Pavol PARENIČKA



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.