Ľudia, čo sa zaslúžili o štát, sú znevažovaní

thumbnail

ROZHOVOR TÝŽDŇA

 Zastupiteľská demokracia na Slovensku sa očividne dostáva do krízy. Vladimír Mečiar o mečiarizme? Úvahy o návrate do politiky? Ako vládne Smer-SD? Robert Fico sa vzdialil od ľudí... Návrat do roka 1989. Straníci nie sú politici. Ako bolo Slovensko naštartované za Mečiarovej vlády a kam sa prepadlo ‒ o tom, ale aj o mnohých ďalších otázkach súvisiacich s vývojom na Slovensku po novembri 1989 sme sa na sklonku vlaňajšieho roka rozprávali s Vladimírom MEČIAROM v Trenčianskych Tepliciach.

           

  • Predseda strany Smer-SD Robert Fico často zdôrazňuje, že na Slovensku nebolo úspešnejšej strany ako tá jeho. Zaujíma ich len to obdobie, odkedy oni vstúpili do politiky. Čo si o tom myslíte ako predseda strany, ktorá sa výrazne pričinila pred 26 rokmi o vznik súčasnej Slovenskej republiky?

No nech si to predseda Smeru-SD myslí. Poďme však k realite. Vyše štyristotisíc mladých ľudí nenašlo prácu na Slovensku.  Časť genofondu odišla. Narušil sa tým vzťah mladých k starším. Vláda desať rokov vládla a tento problém nedoriešila. Okrem veľkých podnikov, ktoré prišli zo zahraničia a riadia sa samy, potrebujeme  povzbudiť malých a stredných podnikateľov. Máme absolútne založenú regionálnu nerovnosť medzi východom, stredom  a západom Slovenska. Niekoľkokrát sľúbili dokončiť diaľnice. Ich výstavba sa naťahuje, predražuje, Slovensku unikajú peniaze.  Dávať len sľuby, hovoriť, čo ľudia počuť chcú, nemať inú perspektívu, je pre politiku trošku málo. Ďalšou chybou je, že sa Smer-SD aj aj jeho predseda sa vzdialil od ľudí. Predsa nie je možné, aby tu v podstate existoval systém jednej strany. Časť politických strán skončila, časť nedostala ani šancu na politický vplyv ‒ na to, aby sa vôbec prejavilo reprezentatívne politické zastúpenie občanov. Je to kríza tohto štátu.

  • Je to len záležitosť expremiéra Roberta Fica?

Za mojej vlády som si priam pestoval kresťanských demokratov, aj keď boli desiatky možností ich ústavne zrušiť. Ale bolo potrebné vyvažovať moc. Nie hrať na jedného. Utvárať proti sebe skupiny a viesť s nimi tzv. mediálny boj, ktorý v skutočnosti likviduje právo občana byť organizovaný v politickej strane. Takže to sú veci, ktoré nás budú sprevádzať najbližšie roky. Zastupiteľská demokracia sa dostáva do krízy.

  • Mohli by ste teda porovnať výsledky vášho vládnutia s tým, čo dosiahla Ficova vláda? Porovnať podmienky, v akých ste pracovali, čo ste pripravovali a čo by mala urobiť súčasná vláda?

Po prvé, neexistuje porovnanie. Pretože v roku 1990 došlo ku geopolitickému zlomu, rozpadu svetovej socialistickej sústavy, zanikla RVHP, to znamená, že všetky ekonomické a politické zmluvy boli zrušené. Po druhé, došlo k prestavbe vnútorného politického a hospodárskeho systému, a to v období všeobecnej hospodárskej a politickej krízy všade okolo nás. S tým si bolo treba vedieť poradiť. Vyriešiť usporiadanie vnútorných i medzinárodných vzťahov. Títo páni to majú hotové. Pokiaľ išlo o výsledky, dosiahlo sa bratské rozdelenie s Čechmi. Dodnes si to vo svete vážia, lebo vedia, o čo ide. Nielenže sme založili štát bez strát na životoch, bez materiálových strát, ale tento štát je funkčný, všetci z neho žijú, a všetci mi za to nadávajú a len špekulujú, ako ma dostať do väzenia. Fico tiež... Dosiahli sme obnovenie ekonomiky. Veď sme boli prví v strednej Európe, ktorí sa vrátili k výkonnosti z roku 1989. Stabilizovali a vytvorili sme menu, dosiahli sme nezamestnanosť pod desať percent, stabilizovali sociálny systém. Naša mena bola konvertibilná, ľudia mohli začať voľne cestovať. Tu prebiehali obrovské zmeny, ktoré sa už nezopakujú. Všetky výsledky roka 2002 boli horšie ako výsledky v roku 1998. A dnes počúvam od politikov, že to bol zločin. Ďalej počúvam, že sme porušili ústavu, a pritom politický proces, ktorý sa začal práve okolo Kováča, má úplne  iné súvislosti a je založený  na postupnosti: najprv obžaloba, potom súd, a keď je odsúdený, tak potom začneme vyšetrovanie. Doteraz sa na to nikto nepýtal okrem  jedného policajta. To je otázka nízkej kultúry, hrubého porušenia ústavy a hrubej politickej kampane. Ďalej, Slovensko bolo zvrchované aj v tom zmysle, že domáce politické štruktúry niečo znamenali. Dnes tretí sektor ovláda všetko. A žiaľ aj Fica.

  • Tretí sektor začínal ešte za vašej vlády...

Áno, vtedy bol zakladaný, prvé kroky urobil v roku 1994, keď vstúpil do volieb proti mne a HZDS, a absolútne rozhodujúci bol v roku 1996. Vtedy riešil dve základné veci: ukončiť obdobie vlády Vladimíra Mečiara a obnoviť absolútny vplyv Spojených štátov amerických aj v slovenskom priestore a zmocniť sa privatizácie podnikov, ktoré naša vláda  nechcela vydať. Pretože naša predstava bola typom zmiešanej ekonomiky, aby podniky vo vlastníctve štátu vytvárali nielen daňové, ale aj ziskové odvody na stabilizáciu systému. To bolo iné chápanie štruktúry spoločnosti, než sa vyvinula. Čiže proces zakladateľskej funkcie založený v  rozvojových činnostiach  bol realizovaný unikátnym spôsobom. Veď k nám sa chodili školiť zo zahraničia. A dnes sa dozvedám, že to bol zločin. Odstup niekoľkých rokov dáva zabudnúť krátkej pamäti, ale nie historickej.

  • V súvislosti s volebným rokom 2019 sa v médiách aj u politikov objavujú očakávania zmien. Lenže inak ich chápu v korporátnych médiách a inak v médiách, ktoré Slovensku žičia. Aká bola atmosféra v spoločnosti začiatkom deväťdesiatych rokov?

Obdobie vzniku štátu bolo obdobím vlastenectva, terajšie sa vyznačuje jeho hanobením. Hanobením ľudí, ktorí viedli zápas o štát, ale zreteľný je aj pokus o vymazanie historickej väzby k jeho základom a úcty k hodnotám, na ktorých tento štát vznikol. Napokon Fico a jeho strana síce v roku 1992 hlasovali za zvrchovanosť i ústavu, ale prečo sa potom postavili  proti vzniku štátu. A v tom boji pokračujú dvadsaťpäť rokov.

  • Vláda Smeru pripravila sociálne balíčky, ktoré veľmi podráždili predsedu SaS Richarda Sulíka. Dokonca povedal, že oni zrušia príspevky na obedy pre deti a ako daňový bonus ho dajú rodičom, aby si vybrali, či kúpia deťom čižmy na zimu alebo obedy. Môže takto reagovať politik?

Ja ich nepovažujem za politikov. To sú chlapci, ktorí sa hrajú na straníkov. Uzatvorená skupina sa usiluje napojiť na zdroje štátu a nakladať s nimi tak, ako uzná za vhodné. To nie je politika. Fico pustil sociálne balíčky, lebo túži po politickom návrate. Samozrejme, že je to prilepšenie pre ľudí, no tie sociálne balíčky idú do rozpočtu a budú mať asi taký osud, ako keď KDH a SDKÚ pred voľbami prijali dvadsaťosem sociálnych zákonov a po voľbách ich zrušili. Slovo, program, strana dnes neznamená nič. Prejavuje sa kríza zastupiteľskej demokracie, bolo by treba prejsť na priamu voľbu vrátane možnosti odchodu poslanca z parlamentu za politické chyby.

  • Je to ústavne možné?

Je. Takýto pokus už raz bol, aj pokus o referendum. Michal Kováč ho neuznal, pretože podľa neho nebolo tristopäťdesiattisíc hlasov. Bol to prvý zápas o túto podobu parlamentarizmu. Povedal by som, že toto je u nás nutné, nech má každý svojho poslanca a  jemu sa  zodpovedá.

  • To je väčšinový systém, aký má napríklad Veľká Británia.

Je to systém, pri ktorom poslanec podlieha kontrole občanov. Ak nebude počúvať občanov, ale viac bude  poslúchať predsedu strany, tak ho nezvolia. Tá zmena je nevyhnutná. Ale držia sa volebného zákona, za ktorý ma tvrdo kritizovali.  Lebo umožňuje politickej hierarchii vládnuť.

  • Ako Matovič v OĽaNO?

Ja vôbec nepoznám nijakú Matovičovu stranu. Viem, že Matovič má bratranca, to je celá strana. Vôbec neplnia funkciu strany. Strana má byť občanom otvorená, vnútorne podliehajúca  kontrole. A nie, dostanú peniaze za voľby, sadnú si dvaja k mikrofónom a budú gágať na všetko, čo sa robí. To je jedno či pravdu, alebo nepravdu, len byť na očiach, byť zaujímavý. To nie je politika, to je hnus. Politika je o všeobecnom dobre a Matovič je prezentovaný v škandalóznych kauzách. Ako povedal  grécky filozof Sokrates, demokracia umožní aj zločincovi obsadiť verejné funkcie. Ale tá spoločnosť musí mať sebačistiace, sebazáchovné  mechanizmy, ako dosiahnuť, aby ľudia v politike boli dôstojní, spoľahliví zástupcovia ľudí. Ak to nebude, tak to nie je zastupiteľská demokracia, to je partokracia.

  • Aká bola vaša vízia pred voľbami 1998 o Slovensku? Čo okrem dobudovania diaľnic do roku 2005 ste chceli dosiahnuť?

Nedá sa zúžiť výstavba Slovenska len na diaľnice. Postaviť štát je komplex vnútorných aj vonkajších vzťahov. Vo vonkajších sme napredovali dobre, jediný problém bol s pani M. Albrightovou. Ako československá občianka mi pripísala zodpovednosť za to, že Československo nie je. Nechápala tie procesy, ale po čase, keď sa stala ministerkou zahraničných vecí, sa mi ospravedlnila. Domáci odporcovia samostatnosti to dodnes nepochopili a neospravedlnili sa. Naopak, ich zápas proti mojej osobe pokračuje.

Z  vnútorného hľadiska ešte pred vznikom štátu došlo k obrovskému rozpadu strojárenského a zbrojárskeho priemyslu, baníctva, veľkej časti energetiky. To prinieslo obrovskú nezamestnanosť, v niektorých okresoch dosahovala tridsaťdva až tridsaťpäť percent. To boli veci, ktoré sme museli riešiť a súčasne dať aj pozitívny program. Ten sa nenaplnil. V podstate išlo o myšlienku, ako na moderný trhový mechanizmus napojiť starý sociálny systém. Nie odmietnuť ho, ale nájsť prepojenie a funkčnosť. Pritom politický systém, samozrejme, od základu reformovať a premeniť ho na funkčný, lebo typov demokracie je veľa. Tento program sa nenaplnil aj preto, že sme na to mali málo času, aj sme to robili v krízovom období. Ale tiež preto, lebo zahranično-politické záujmy boli iné. Veľká skupina ľudí sa chcela dostať k našej ekonomickej základni. Neskorší taliansky premiér Romano Prodi prišiel na Slovensko a povedal:  Čo ste urobili, je zázrak. Podľa Európskej komisie, ktorú vtedy viedol, sme mali skrachovať. Podľa vtedajších prognostikov sme tu mali mať občiansku vojnu. A títo ľudia pri príležitosti dvadsiateho piateho výročia vzniku republiky si prevzali najvyššie štátne vyznamenania. A my, čo sme ten zázrak dokázali, máme trestné stíhanie, vyšetrovanie políciou.

  • Ako by ste hodnotili rok, keď sme si pripomenuli dvadsaťpäť rokov vlastnej štátnosti a sto rokov od založenia Česko-Slovenska?

Čo ma mrzí a je až bolestivé, ako politici prezentovali dvadsaťpäť rokov vzniku štátu. Prezident Slovensko okašľal a keď sa pýtali premiéra v Brne, povedal, história ukáže, či to bolo dobré, či nie. Takže sme v situácii, keď ubíjanie vlastného povedomia, vlastného štátu, cez ktorý sme sa dostali do sveta ‒ nie do Prahy, do sveta, vstúpili do svetového diania  pod svojím menom, s vlastnou zodpovednosťou, keď sme získali svoje zastúpenie vo všetkých štátoch, zúčastňujeme sa na všetkých dôležitých rokovaniach, rozhodujeme o sebe, to je chápané ako hanebný krok. Ľudia, ktorí boli pri tom, sú znevažovaní, urážaní. Veď nikto nič nechce. Ale patrilo by sa im za to poďakovať...

  • V súčasnosti je už známe, že na politickej zmene v roku 1998 zohrali svoju úlohu zahraničné tajné služby. Nehrozí niečo podobné aj v budúcich parlamentných voľbách?

Nerád by som rozobral túto vec len ako vec tajných služieb. Samozrejme,  tajné služby sú všade, pôsobia, majú svoje záujmy a napĺňajú ich. Vznikajú  prepojenia na osoby, školia ich v zahraničí, dostávajú úlohy. Aj ambasády, ktoré nielenže zastupujú ten-ktorý  štát, ale vstupujú do vnútorných vecí cudzieho štátu. Zakladajú sa mimovládne organizácie, ale financované z vládnych a nadačných zdrojov. No a, samozrejme, vstupujú do politického života  a cez tento nekontrolovateľný mechanizmus vyvolávajú v štátoch zmeny podľa toho, aké kto potrebuje. Je to tzv. mäkká sila. U nás nepôsobila len MI6, ale aj česká spravodajská služba, pracovala americká i česká ambasáda.  Dokonca zaznela chvála, že nebyť Sorosa a jeho dvadsiatich miliónov dolárov nevyhráme nad Mečiarom. Čiže ja som nebol porazený regulárne  v domácich voľbách, v ktorých Slovensko stratilo zvrchovanosť. Pretože výsledky volieb si niekto kúpil. Na volebnú kampaň vynaložila modrá koalícia obrovské množstvo čiernych peňazí. V januári 1998 som verejne v parlamente povedal, že Dzurinda má na čiernom fonde miliardu korún. A tento fond do volieb narástol na tri miliardy. Prispieval mu kdekto, ale za splnenie zahranično-politických cieľov. Pokiaľ išlo o nás, neboli sme nepriateľskí ani voči Amerike, ani voči EÚ, ale vždy sme to chápali v zmysle, čo osoží Slovensku. Ak sme si mysleli, že niečo nie je dostatočne dobré, tak sme to hovorili. EÚ vypracovala o nás správu, v ktorej bolo plno chýb. Keď naša delegácia protestovala, povedali nám, rozprávajte si, čo chcete, čo sme napísali, to platí.

  • Na degradáciu vašej politiky sa používa termín mečiarizmus. Ako by ste vysvetlili tento pojem?

V roku 1996 Michal Kováč inicioval sociológov zo SAV aj z iných sociologických pracovísk, ktorí mali vypracovať program pádu vlády Vladimíra Mečiara a charakteristiku vtedajšieho systému.  Program spracovali, časť bola po roku 1998 zverejnená. V utajenej časti sa nachádza charakteristika systému. Keďže ho nemohli nazvať nedemokratickým, uchýlili sa k názvu mečiarizmus. A od roka 1996 sa tento pojem cez Kováča dostal do politiky. Dnes sa rozširuje bez toho, aby sa poznal jeho obsah. Máme teda leninizmus, marxizmus, stalinizmus a máme aj mečiarizmus,  aj keď ja sa k tým trom predchádzajúcim nehlásim.

  • Ako vidíte perspektívu Slovenska?
S emeritným arcibiskupom Jánom SOKOLOM.

Boj o moc, vplyv na  zdroje pokračuje ako rúcanie bývalých dohôd, ale ešte nedochádza k zakladaniu nových dohôd, nových zoskupení. My sme taký stredoeurópsky citlivý bod na zmeny, ktoré prechádzajú celým svetom. Charakterizujú ich aj lokálne konflikty a ten náš najbližší je rusko-ukrajinský, keď nekriticky podporujeme všetko na Ukrajine, teda i to zlé. A stávame sa spoluzodpovednými za následky v podobe možnej rusko-ukrajinskej vojny...

  • Médiami prebehla informácia o vašom návrate do politiky. Skutočne o tom uvažujete?

To je otázka dopytu a ponuky. Musím vychádzať z toho, že tu sa dvadsaťpäť rokov pracovalo na likvidácii mojej povesti. Nech som čokoľvek dobré robil, vždy to bolo zlé. Taktika opozície bola jednoduchá, úspechy zamlčiavať, neúspechy alebo chyby zveličovať. To je veľmi jednoduchý systém, na to nepotrebujete veľa rozumu, potrební sú iba ľudia, ktorí sa na to prepožičajú. Dodnes sa preto považujú za hrdinov. Rok 1998 pokladám za najponižujúcejší  pre zachovanie Slovenska, keď si v podstate rôzne záujmové skupiny kúpili výsledok volieb a kúpili si ľudí, ktorí to zaplatili privatizáciou a službičkami ešte aj mimo nej. To je pre mňa osobne veľmi ťažké rozhodnutie. Myslím si, že som  urobil veci, ktoré predo mnou nikto nedokázal, ale dodnes pokračujú proti mne a samotnému vzniku štátu absolútne dezinformačné až nenávistné kampane. Kladiem si otázku, s čím vlastne mám bojovať?  S klebetami? A to je otázka, či sa to vôbec oplatí a či sa dá s tým niečo robiť. Iná vec je, že Slovensko mohlo byť podstatne ďalej, a nie je. Potrebuje nové impulzy. Čítam všetko, čo tí naši straníčkovia robia, a musím konštatovať ‒ nemajú nápady. Dať im ich? Znamená nechať sa vykrádať a zasa budem zločincom? Povedať im to? To je otázka. My sme mali rozvojové projekty na tridsať rokov dopredu. Ponúkal som ich Dzurindovej vláde, ale nemala čas ani ma len prijať. Takže je tu veľa vecí, ktoré nie sú systematicky robené.

  • A dá sa vám na to všetko pozerať len tak nezainteresovane?

Ako to bude ďalej?  Nech sa ľudia rozhodnú sami, čo je dobré. Väčšina ľudí na Slovensku je mimoriadne statočná a dobrá. Keďže mám dosť času, vraciam sa k histórii Slovenska, Slovákov stáročia dozadu. Tento priestor a schopnosti ľudí boli vždy v úcte.

                             Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ ‒ Foto: archív SNN



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.