M. HOMZA: Stav národného povedomia Slovákov znepokojuje

thumbnail

Profesor M. HOMZA: Nikto v Európe sa tak macošsky k svojej štátnosti nespráva! Spôsobil rozkol v Cirkvi u Slovákov negatívny postoj k Svätoplukovi? Poliaci, Česi, Maďari, Rusi, Chorváti... ‒ napriek tomu, že samých seba odvádzajú od Svätopluka,  nepokladajú ho za dôležitého. Nepasuje im do  ich národných konštrukcií. Kráľovstvo Svätopluka bolo skôr, než sa formovali dynastie strednej a východnej Európy, a predsa si o nás myslia, že sme nehistorický národ. Postava kráľa Svätopluka a jeho význam pre Európu je dodnes aktuálny. Prečo o ňom vieme tak málo? Tridsiate výročie obnovenia slovenskej štátnosti bolo impulzom, aby sme sa o svojich dejinách porozprávali s profesorom Martinom HOMZOM, vedúcim Katedry slovenských dejín Filozofickej fakulty UK.

  • Tohto roku uplynulo tridsať rokov od prijatia Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Je priam šokujúce, akými nevyberanými slovami odporcovia slovenskej samostatnosti reagovali na tých, čo si toto výročie pripomenuli. Má vôbec spochybňovanie štátnej zvrchovanosti nejakú podobu v iných štátoch?

Aj keď sme my Slováci v tejto záležitosti trošku osobití, napriek tomu sa nám darí realizovať už druhú štátnosť v pomerne krátkom čase. Rozpoltenie spoločnosti  je dané aj tým, že jestvuje prirodzené spektrum ľudí, ktorí myšlienku samostatnosti vyznávajú, iní menej, ba niektorí ju aj nenávidia a ďalší sú ochotní sa za ňu i obetovať. No a v našom prípade sme to dosiaľ nestrávili. Keď sa pýtate, či je to aj niekde inde, pokiaľ je mi  známe, nikto v Európe sa tak masochisticky k svojej štátnosti nespráva. Možno je to dané aj tým,  že sme za štátnosť nezaplatili krvou.

  • Štvrtá ríša ‒ to znie hrozivo...

Nejaká konotácia tam zaiste je, ale, samozrejme, treba veci nazývať pravými menami a my historici sa nebojíme veci pomenovať priamo. A podobne ako  prvá ríša, teda znamená to, čo vytvoril Karol Veľký a jeho následníci, bola postavená na základe spojenectva Východofranskej a Západofranskej ríše,  čiže z dnešného Francúzska a Nemecka, tak aj súčasná je postavená práve na týchto dvoch subjektoch. A kým to bude platiť, tak tá ríša bude existovať.

  • Profesor Matúš Kučera je veľmi znepokojený stavom, v akom sa nachádza národné povedomie Slovákov a najmä naša národná tradícia. Tvrdí, že sme jediný národ v Európe, ktorý svoje národné obrodenie urobil bez historizmu. Poukazuje pritom na Svätopluka, mocného vládcu starých Slovákov v deviatom storočí, ktorý je priam predurčený stať sa základom našej národnej tradície. Vy sa téme Svätopluk veľmi dôkladne venujete v publikácii Svätopluk v európskom písomníctve. Dá sa v prameňoch dopátrať k takým informáciám, ktoré by oprávňovali Slovákov odvodzovať svoju národnú tradíciu od tohto panovníka?

Keď ste začali svätoplukovskou tradíciou, ide o konštrukciu, na ktorej je postavené slovenské sebavedomie. V tom  má profesor Kučera jednoznačne pravdu. Ide o to, že je jedinou kontinuitne doloženou tradíciou Slovákov od ich samotných začiatkov v Nitrianskom kniežatstve. My sme sa takým zvláštnym spôsobom dostali do 21. storočia, že si musíme uvedomiť objektívne dôvody, prečo sú veci, napríklad aj späté so Svätoplukom, ako sú. Posledné roky maďarizácie nás zbavili školstva, kde sa mohlo a malo pripravovať slovensky vzdelané vedomé intelektuálne prostredie. Teda maďarizácia spôsobila nedostatok vzdelaných kapacít, ktoré by tradíciu pamäti, pamäťovú politiku preniesli do 20. storočia. Nehovorím, že tu bolo vákuum, ale neexistovala inštitucionalizovaná výučba, neexistovalo inštitucionalizované slovenské stredné a vysoké školstvo. V 20. storočí namiesto toho, aby po vzniku prvej Česko-Slovenskej republiky prišlo k vedomej práci na našom kultúrnom a historickom dedičstve, prišlo k akejsi dichotómii. Na jednej strane vznikol etatistický československý výklad dejín, kde to slovenské bolo redukované na maximálnu možnú úroveň, povedzme na veľkomoravskú tradíciu, tisícročný útlak a potom nasledoval sebaspásonosný československý režim. Na druhej strane tu predsa vznikla určitá iniciatíva intelektuálov okolo Matice slovenskej a Slovenskej jednoty, ktorá vzišla zo Spojených štátov amerických. Takže ťažko, ale predsa vznikla veľmi sebavedomá slovenská inteligencia, ktorá sa v rokoch prvej Slovenskej republiky jednoducho mohla realizovať, ale práve preto potom získala punc  kolaborácie, ktorý sa dodnes zvýrazňuje. Potom prichádza obdobie povedzme ľudovej demokracie a za pomoci Beneša a Stalina obnovenie československej štátnosti. Teda Česi pomocou Sovietov zasa dominovali a došlo k ďalšej redukcii slovenských dejín o kultúrne a náboženské aspekty, ktoré nijako nepasovali do  marxisticko-leninského  výkladu. Ako príklad poviem, že ešte aj Slovenské povstanie 1848 – 1849 preto, že ho Marx odsúdil ako reakčné, sa jednoducho nedostalo do výučby našich škôl a ľudia o ňom prakticky nevedeli.

  • Váš odborný záujem sa sústreďoval najmä na Spiš. Vydali ste niekoľko odborných kníh s touto tematikou, čo neuniklo poľskému prezidentovi Komorowskému a v roku 2012 vám udelil Rytiersky kríž Rádu za zásluhy Poľskej republiky. V tom istom roku ste sa stali profesorom v odbore slovenských dejín. Čo vás upútalo na Svätoplukovi, že ste mu venovali knihu so 745 stranami?

Zaujal ma práve tým, obrazne povedané, je to taký Popolvár dejín. Poliaci, Česi, Maďari, Rusi, Chorváti atď. napriek tomu, že samých seba odvádzajú od Svätopluka, či už pozitívne, alebo negatívne, nepokladajú ho za dôležitého. Lebo im nepasuje do  ich národných konštrukcií, ktoré vznikli v archaickej dobe, keď sa vyformovali a legitimizovali dynastie  východnej a strednej Európy. Tie tvoria základ,  jadro, od ktorého sa neskôr vyvinul politický program a následne  národný program. A takto sa to podelilo na národy historické a národy nehistorické. A Slováci sa zrazu, najmä v 19. storočí, dostali do pozície nehistorického národa, hoci v 18. storočí to ešte nikomu neprekážalo. Pretože  podobne ako Angličania hovoria o svojich dejinách aj pred Viliamom Dobyvateľom, uhorské dejepisectvo tiež hovorilo o uhorských dejinách aj pred príchodom Arpáda v 9. storočí. Takže preto je Svätopluk  dôležitý, lebo on je pramenne omnoho lepšie doložený dobovou aj retrospektívnou spisbou ako hociktorý iný z panovníkov, o ktorých sa  dnes deti učia a stavajú sa im sochy. To, že Svätopluk  nepasuje do  národných výkladov, je aj dôvod,  prečo sa mu jednoducho nikto nevenuje. A to je presne ten popolvárizmus, že je to človek obsypaný popolom a jeho hodnota je viditeľná, až keď sa ten popol z neho sfúkne.

  • Čo vás osobne fascinuje na osobnosti tohto veľkého panovníka?

Najmä skutočnosť, že naozaj vyšiel z Nitry, ale on Nitru nesmiernym spôsobom presiahol. Tak, že sa mu podarilo k Nitriansku pričleniť Moravu ‒ tým, že Moravania si ho vybrali za svojho panovníka. No a čo je dôležité, okrem  okolitých kmeňov, ktoré pokresťančoval spolu so sv. Metodom, tak vlastne pričlenil rímsku a vtedy už aj ríšsku Panóniu, kedysi patriacu Pribinovi,  Koceľovi  potom Arnulfovi, a to bol veľmi dôležitý  moment. Lebo on v tej chvíli vytvoril politický koncept toho, čo dnes môžeme nazvať podľa existujúcich prameňov Regnum Sclavorum ‒ Kráľovstvo Slovanov. A pre tento koncept získal korunu a legitimitu od pápežstva. Od Jána VIII. bulou Industriae tuae a, samozrejme, potvrdenú  ďalším pápežom Štefanom V. V tom slávnom liste  zo septembra 885 ho oslovuje Regis Sclavorum, teda kráľ Slovanov. Preto o tom hovorím, lebo Svätopluk až do posledných rokov sporu s Arnulfom, svojím švagrom a kmotrom, nebol voči ríši nelojálny. On to Kráľovstvo Slovanov budoval ako súčasť projektu latinského západného univerza,  vytvoreného  Západofranskou a  Východofranskou ríšou a povedzme Lotrinskom, Itáliou. Svätopluk do konceptu európskeho kresťanského univerzalizmu ponúkol štvrtý subjekt  Sclaviniu alebo Regnum Sclavorum. Prijal koncept západného univerzálneho poňatia Európy. Tu je ten dôležitý moment, pre ktorý je tento človek fascinujúci. On nielenže patrí Slovákom, ale on je ponad strednou Európou, lebo prispel k vytvoreniu koncepcie latinského kresťanstva... A ak  sa pýtate, či bol kráľom  starých Slovákov? Odpoviem áno, aj Nitrania boli súčasťou tohto konceptu. Ale nielen Nitrania.

  • Svätoplukova éra spadá do obdobia, keď sa v Byzancii začali konflikty kvôli uznaniu primátu rímskeho pápeža a skončili sa rozkolom v Cirkvi v roku 1054. Tí, čo odmietli primát rímskeho pápeža, sa nazývajú pravoslávni a dodnes používajú jazyk blízky staroslovenčine. Táto skutočnosť aj na Slovensku rozdelila veriacich na katolíkov a pravoslávnych. Je známe, že Svätopluk bol zástancom latinského obradu, používaného v západnej Cirkvi donedávna. Navyše pripisuje sa mu vyhnanie Metodových žiakov z Veľkomoravskej ríše. Nemohol aj rozkol v Cirkvi negatívne ovplyvniť nazeranie na Svätopluka u nás?
Historik M. HOMZA

Tam je jednoznačné, že tí, ktorých sa dotkol rozkol v Cirkvi, čo sú najmä slovenskí pravoslávni, ale aj dnešní gréckokatolíci, tak sa  uchyľujú k negatívnemu hodnoteniu Svätopluka. Právo na to im dáva Život sv. Klementa Ochridského, ktorý bol spísaný ponajprv po grécky a potom preložený do staroslovenčiny a odráža  postschizmatickú atmosféru,  kde sa nachádzajú aj slávne formulácie o charaktere Svätopluka. O tom, ako bol vlastne nevzdelaný, aliteratus, ako sa váľal v bahne ženských nerestí. Ortodoxným akosi uniká, že Svätopluk napriek všetkému mal v úcte svätých. A to aj v zmysle sv. Metoda a jeho žiakov, čo je dôležitý moment. A teraz prichádza ono slávne rozhodnutie okolo vyhnania Metodových žiakov. Aj keď pápež  Štefan V. píše listy Svätoplukovi, v ktorých zakazuje staroslovenčinu ako liturgický jazyk, nezakazuje jeho používanie pri výklade Svätého písma. Takže staroslovenčina nebola pravým dôvodom, prečo boli  Metodovi žiaci vyhnaní. Ich vyhnali preto, že prišlo  k novej interpretácii symbolu Filioque. Stará katolícka cirkev uznávala krédo, v ktorom sa hovorilo, že Duch Svätý vychádza z Otca. Západ prišiel s interpretáciou, že vychádza z Otca i Syna, a to sa stalo jablkom sváru medzi Východom a Západom. Preto nie je náhoda, že veľká časť listov pápeža Štefana V. Svätoplukovi je venovaná práve výkladu otázky Svätej Trojice.

  • Keď bola na Bratislavskom hrade inštalovaná jazdecká socha Svätopluka, vyvolala veľké vášne a časť historikov odmietla uznať Svätopluka za kráľa starých Slovákov. Dokonca musel tento nápis zmiznúť z podstavca sochy. Aký je váš názor na tento spor?

Nie som ikonoklast, teda ničiteľ obrazov a sôch. No a toto je veľmi dôležitý moment nielen v európskych dejinách, v súčasnosti to vidíme v USA. Rúcať sochy za každú cenu. So mnou nikto nekonzultoval ani formu sochy Svätopluka, ani  nápis. Ja by som to bol býval riešil jediným latinským: Svätopluk alebo Zwentibald rex Sclavorum. To je pramenne doložené, nikto by  nemohol proti tomu namietať.  Keď už ale dali, že kráľ starých Slovákov, tak to tam malo zostať. Jedna vec mi však prekáža ešte viac než zmazaný nápis, a to je zadebnenie slovenského znaku na  Svätoplukovom štíte s odôvodnením, že pripomína znak Hlinkovej gardy. Každý dvojkríž pripomína gardistický dvojkríž, a zvlášť dvojkríž, ktorý je vpísaný do kruhu. Ale my vieme, že ten gardistický bol rovnoramenný a na Kulichovej soche rovnoramenný nebol. Áno, podobá sa, ale nie je totožný. A na základe podobnosti nie je možné vykonať taký ďalekosiahly krok, ktorý navyše pôsobí na Slovákov urážajúco. Pretože si dobre pamätajú, ako im zadebňovali dvojkríž po roku 1960 a, samozrejme, po roku 1945.

  • České kráľovstvo svoju legitimitu odvodzuje od kráľovstva Svätopluka. Prečo tento fakt na Slovensku nezaznieva, nepracuje sa s ním, dokonca ani vtedy, keď česká strana evidentne pohŕda Slovákmi ako národom bez histórie?

Pohŕdanie Slovákmi zostane prítomné v českej kultúre aj subkultúre, ktorá je zahľadená do seba. To je ich postoj a my ho určite nezmeníme. Keby sa však lepšie zamysleli nad svojimi dejinami, museli by si uvedomiť prostý fakt, že nijaký Arpádovec v tristoročnej histórii Arpádovcov si nikdy nezobral žiadnu manželku z rodu Přemysla Oráča. Čo je podľa mňa signifikantnejšie, dôležitejšie než všetko ostatné. Alebo ešte inak, ak české kniežatá potrebovali trošku kráľovskej krvi, tak nijaký európsky kráľovsky rod im ju neponúkol ‒ iba my, iba Arpádovci.

  • Vieme, kde je Svätopluk pochovaný?

(Smiech) To je zaujímavá otázka, lebo on môže byť pochovaný... Keď Samuel Timon písal svoje Imago antiquae Hungariae, teda  Obraz starého Uhorska, tak tvrdil, že relikvie Svätopluka sú v Katedrále  sv. Emeráma.

  • V Nitre?

V Nitre. No a tiež tvrdil, že v tom čase bol v Nitre živý kult Svätopluka. Toto je samo osebe zaujímavé, lebo tento jezuita slovenského pôvodu dostal imprimatúr na túto svoju prvú učebnicu uhorských dejín, ktorú uznali Slováci aj Maďari. No a dôležité je to aj preto, že v tom čase sa to ešte v Nitre žilo. Kardinál Silvio  Piccolomini tvrdí, že z Nitry bolo telo Svätopluka prenesené do Velehradu a ďalší tvrdia, že bolo prenesené do Prahy.  Južnoslovanská tradícia napríklad hovorí, že Svätopluk je pochovaný v Katedrále Panny Márie v Dukle pri Bare medzi Čiernou Horou a Chorvátskom. A sú tu ďalší autori, ktorí by chceli mať Svätopluka všade inde, ale asi zostane v Nitre, lebo jej to pripisuje aj tradícia.  Samotný Timon sa odvoláva na to, že benediktíni vo svojom Menológiu benediktínskych svätcov  uvádzajú meno kráľa Svätopluka. V svätoplukovskej legende In finibus Hungariae, ktorú do menológie začlenil v roku 1655 Gabriel Bucelin, sa doslova píše:  Uprostred uhorskej krajiny leží telo Svätoplukovo. Teda v Nitre.

Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ ‒ Foto: archív autora



6 Komentárov

  • Petr Kropáček

    Jedním jsem si zcela jist. K podstatě věci jste zatím nenapsal ani "ň" a diskutovat tedy s vámi není o čem. Absurditu/nesmyslnost argumentů pana profesora jsem popsal, myslím, dost polopaticky na konkrétních faktech, tak mi nezbývá, než vám také jen popřát pěkné svátky a štěstí a zdraví do roku 2023.

  • Jozef

    A ne, opravdu se nemíním dožadovat nějakého povolení k možnosti připomínkovat nebo "nedej bože" kritizovat pana profesora.

    To Ste nerobili nikdy ( dožadovat se povolení připomínkovat, nebo kritizovat ) a nikde, od kedy Vás evidujem a zároveň nik ( teda ani ja ) to teraz od Vás, ani nepožaduje, ani nevyžaduje, čo ale neznamená že je normálne, keď tu vypisujete úplne "od veci".

    A to Vám oznamujem bez toho, že by som javil akúkoľvek potrebu s Vami diskutovať, keby Ste aj k "veci" už konečne niečo napísali.

    Takže len šťastné a veselé sviatky Vám prajem.

  • Petr Kropáček

    No bohužel/bohudík mi jeho vyjádření (vzhledem k tomu, jak se ve svých pracech a veřejném vystupování projevuje a bývá mu to také často i v rámci akademické obce vytýkáno, tedy že své "nároďňárské" dojmy občas prezentuje jako pojmy...) je celkem jasné.

    A nevím, co jste naopak nepochopil vy...

    1) "nijaký Arpádovec v tristoročnej histórii Arpádovcov si nikdy nezobral žiadnu manželku z rodu Přemysla Oráča" Nikdo tento fakt v českých zemích nerozporuje (ani obráceně Přemyslovci Arpádovny nijak nepreferovali). Tím spíš otázka zní, co to má co dělat s česko-slovenskými vztahy respektive oním českým pohrdáním Slováky? Arpádovci byli Slováky, nebo má snad pan profesor arpádovské předky? 😉

    2) "Alebo ešte inak, ak české kniežatá potrebovali trošku kráľovskej krvi, tak nijaký európsky kráľovsky rod im ju neponúkol ‒ iba my, iba Arpádovci." Česká knížata své ambice na královský titul odvozovala od svých sňatků s královskými princeznami resp. od svých sňatků s Arpádovnami? (Protože tak je položena /mimochodem dost hloupě/ otázka na legitimitu českého království odvozeného od toho velkomoravského) A odpověď zní: určitě ne! To by se Vratislav I. (1085), jeho vnuk Vladislav I. (1158) a nakonec dědičně jeho syn Přemysl Otakar I. (1197) králi nikdy nestali... "královské" arpádovské krve v sobě totiž neměli ani za mák.

    3) "Čo je podľa mňa signifikantnejšie, dôležitejšie než všetko ostatné" Tedy pokud je tato (z podstaty věci irelevantní) genealogická marginálie opravdu tak "zásadní" nejen pro český královský titul, ale i pro "lepšie zamyslenie sa" nad českými dějinami a pro česko-slovenské vztahy, tak tím dociluje pravého opaku. České pohrdání "slovenským" výkladem dějin může jen vyvolat nebo ještě více prohloubit.

    A ne, opravdu se nemíním dožadovat nějakého povolení k možnosti připomínkovat nebo "nedej bože" kritizovat pana profesora.

  • Jozef

    Ak chcete niečo k nasledovnému vyjadreniu p.Homzu cit.:

    " České kráľovstvo svoju legitimitu odvodzuje od kráľovstva Svätopluka. Prečo tento fakt na Slovensku nezaznieva, nepracuje sa s ním, dokonca ani vtedy, keď česká strana evidentne pohŕda Slovákmi ako národom bez histórie?

    Pohŕdanie Slovákmi zostane prítomné v českej kultúre aj subkultúre, ktorá je zahľadená do seba. To je ich postoj a my ho určite nezmeníme. Keby sa však lepšie zamysleli nad svojimi dejinami, museli by si uvedomiť prostý fakt, že nijaký Arpádovec v tristoročnej histórii Arpádovcov si nikdy nezobral žiadnu manželku z rodu Přemysla Oráča. Čo je podľa mňa signifikantnejšie, dôležitejšie než všetko ostatné. Alebo ešte inak, ak české kniežatá potrebovali trošku kráľovskej krvi, tak nijaký európsky kráľovsky rod im ju neponúkol ‒ iba my, iba Arpádovci. ",

    pripomienkovať, či nebodaj kritizovať, tak ho ( p.Homzu ) najskôr požiadajte o vysvetlenie, čo Vám nie je na jeho stanovisku jasné.

    A až potom to komentujte, lebo to ( na základe Vašej reakcie ) vyzerá tak, že Ste ho nielen ( ale že vôbec ) nepochopili a tým pádom celý Váš príspevok je nenáležitý, ale Ste ním ( resp. v ňom, teda v obsahu Vášho príspevku ) vlastne aj zároveň dokázali pravdivosť jeho tvrdenia, že cit.:

    " Pohŕdanie Slovákmi zostane prítomné v českej kultúre aj subkultúre, ktorá je zahľadená do seba. To je ich postoj a my ho určite nezmeníme".

  • Petr Kropáček

    Rozbor všech národně předpojatých argumentačních faulů a "záměrných omylů" prof. Homzy (4. říše?, o povstání 1848 se v Československu neučilo, atp.) by byl na dlouho, ale přesto mi nedá se nepozastavit, alespoň u jednoho odstavce podrobněji.

    "České kráľovstvo svoju legitimitu odvodzuje ....

    Pohŕdanie Slovákmi zostane prítomné v českej kultúre aj subkultúre, ktorá je zahľadená do seba. To je ich postoj a my ho určite nezmeníme. Keby sa však lepšie zamysleli nad svojimi dejinami, museli by si uvedomiť prostý fakt, že nijaký Arpádovec v tristoročnej histórii Arpádovcov si nikdy nezobral žiadnu manželku z rodu Přemysla Oráča. Čo je podľa mňa signifikantnejšie, dôležitejšie než všetko ostatné. Alebo ešte inak, ak české kniežatá potrebovali trošku kráľovskej krvi, tak nijaký európsky kráľovsky rod im ju neponúkol ‒ iba my, iba Arpádovci."

    1) Pokud snad je přítomno na české straně nějaké pohrdání Slováky, tak právě z tohoto důvodu, tedy když národně hypertrofovaný Slovák začne převypravovat a přivlastňovat si dějiny Velké Moravy (někdy dokonce i Uher) jakoby byly slovenskými národními dějinami a přitom si ještě kopne do Čechů (někdy dokonce samotných Přemyslovců) jací to byli "niktoši". Tak heslovitě jen pár faktů pro pořádek:

    a) Sňatková politika středověkých panovníků měla různé důvody a z toho plynoucí vektory zájmu a je tedy pravdou, že zrovna mezi Přemyslovci (Přemysl Oráč je bájná a ne historická postava) a Arpádovci nebyla přes geografickou blízkost vlastně nijak intenzivní. V období panování Přemyslovců (cca 900-1300) je známo cca 60 mužských příslušníků přemyslovského rodu a ti si arpádovské princezny za cca 400 let vzali jen 5x (slovy pětkrát!) a jak už zmínil profesor Přemyslovny si Arpádovce nevzali nikdy!

    b) Přednostně si Přemyslovci vybírali manželky z říšských vévodských/markraběcích rodů a z rodu polských Piastovců (to nebyla královská dynastie, pane profesore?). A je spíš dílem náhody, že v době kdy byla sňatková politika Přemyslovců zaměřena na Uhry (2. polovina 11. století, 3 z 5 výše zmíněných sňatků), tak se zrovna nedostávalo českých princezen na vdávání (Břetislav I. měl 5 synů a žádné dcery) resp. měli strategicky lepší nápadníky. Prof. Homza pak zcela záměrně zapomněl zmínit královské období Přemyslovců (1197-1306), např. sňatek Václava I. (1230-1253), který si vzal za ženu Kunhutu (+1248), dceru římského krále Filipa Štaufského, což byla jednoznačně 1. liga mezi evropskými panovnickými dvory té doby, nebo sv. Anežku Českou (+1282), o kterou usilovali římský král Bedřich II. (+1250), jeho syn Jindřich VII. (+1242) i anglický král Jindřich III. (+1272), aby se nakonec po smrti svého otce rozhodla neprovdat a stát se jeptiškou ... atp.

    c) A odkud si své nevěsty tedy vybírali Arpádovci? A odpověď je také logická a zcela národně (z česko-slovenského pohledu) inertní. Arpádovci po většinou preferovali "jihovýchodní politiku" a většina jejich manželek pocházela z knížectví Kyjevské Rusi, Haliče (Polska), Srbska a zejména pak z upadající, ale stále formálně císařské Byzantské říše. A kam se provdávali arpádovské princezny? No světe div se, také nejen za prince a budoucí krále, ale i za různá markrabata a panovníky nižších stupňů než byli Přemyslovci v době knížecí...

    Tedy podrženo sečteno, navozování dojmu, že o přemyslovské princezny nikdo (ani v Uhersku) nestál a naopak Arpádovci milostivě nabízeli své královské důstojenství prostřednictvím svých dcer do Českého knížectví/království je zcela vycucané z prstu, ale pokud je to pro pana profesora "signifikantnejšie, dôležitejšie než všetko ostatné", tak něch sa páči..., ale ať se pak nediví bodu 1).

    2) Opravdový výbuch smíchu a nejen u Čechů, ale zejména za jižní hranicí Slovenska pak musí vyvolat prohlášení slovenského profesora - národňára "...nijaký európsky kráľovsky rod im ju (královskú krv!) neponúkol ‒ iba my, iba Arpádovci." 🙂

    • Jozef Bugár

      Neviem presne, ako to Homza myslel, nie som jeho mluvčí, ale možno tak, že v Panónskom, od konca 11. storočia v Uhorskom, kráľovstve vládla nitrianska vetva Arpádovcov. Oni boli do istej miery poslovančení o čom svedčia aj ich mená ako Vazul (Vasil), Belo, Ladislav, Domoslav. Neskorší sv. Ladislav sa narodil v Poľsku a bol považovaný za poľského rytiera. Títo Arpádovci boli aj slovenskí králi, nielen maďarskí. Prví Arpádovci hovorili zrejme archaickou podobou slovenčiny. Svedčí o tom aj právna terminológia. Napokon aj prvé sídlo kráľov z tejto famílie bolo v Ostrihome, kde bolo už v časoch Moravy slovanské hradisko. Ideológia hungarizmu sa začala formovať až niekedy v 13. st. aj pod vplyvom takých diel ako bolo Gesta Hungarorum Šimona z Kézy, ktorý, mimochodom, pochádzal zo slovenského prostredia. Na záver dodám, že pri genetickom výskume pozostatkov Bela III. dospeli vedci k zaujímavému záveru, že bol nositeľom haploskupiny R1a, ktorá je označovaná ako baltoslovanská. Aj Uhorsko bolo v 11. a 12. st. označované ako Sclavinia.

Napísať odpoveď pre Petr Kropáček Zrušiť odpoveď

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.